Príčina nespokojnosti a utrpenia
Ak poznáme príčinu svojho utrpenia, je oveľa ľahšie sa ho zbaviť. Dr. Alan Sidi skúma teóriu, ktorá stojí za druhou ušľachtilou pravdou.
Buddha opísal, čo je utrpenie. Povedal: „Narodenie je utrpenie, choroba je utrpenie, staroba je utrpenie, smútok, nárek, bolesť, žiaľ a zúfalstvo sú utrpenie, odlúčenosť od toho, čo človek chce, je utrpenie, spojenie s tým, čo človek nechce, je utrpenie; skrátka, päť celkov postihnutých lipnutím je utrpenie.
Hovorí sa, že existujú tri formy utrpenia:
1. Utrpenie z utrpenia. Inými slovami, utrpenie, ktoré prichádza s bytím v tejto ľudskej podobe, ktorá trpí zrodom, chorobou, úrazom, degeneráciou, chorobou a nakoniec smrťou.
2. Existuje utrpenie z nestálosti.
3. Existuje utrpenie z nevedomosti alebo klamu. Je to utrpenie, ktoré vzniká z nepoznania a nepochopenia Štyroch ušľachtilých právd. Utrpenie, ktoré vzniká z neznalosti zákonov karmy a Pravej povahy vecí (t. j. prázdnoty). Práve z tejto nevedomosti vzniká utrpenie. Vyjadruje sa ako pripútanosť. Z nevedomosti vzniká pripútanosť, z pripútanosti vzniká utrpenie.
V prvom rade sa treba pozrieť na to, že existuje utrpenie. Aj keď sa momentálne môžem cítiť úplne v poriadku, môžem si priznať, že boli ťažké chvíle, náročné chvíle a že som prežíval chvíle utrpenia. Musíme však byť opatrní, pretože prvá ušľachtilá pravda jednoducho hovorí, že „existuje utrpenie“. Keď sme uprostred utrpenia, môžeme sa cítiť veľmi osamelo a izolovane.
Buddha však povedal, že neexistuje žiadne ja, žiadne nemenné „ja“ ako také. Preto neexistuje žiadne „moje utrpenie“, skôr existuje utrpenie. To je dôležité, pretože ja vždy vidím svet zo svojej perspektívy, nemôžem si pomôcť. Takto fungujem ja, ale Budha nás hneď odkazuje na Všetko, a nie len na ja, mňa, seba.
Vera Brittainová vo svojich spomienkach na prvú svetovú vojnu Testament of Youth( Testament mladosti) s eleganciou spomína na svoju prácu zdravotnej sestry s nemeckými vojnovými zajatcami. Uvedomovala si, že utrpenie je univerzálne.
Vera v prvej svetovej vojne stratila brata Edwarda, snúbenicu a niekoľko blízkych priateľov. V tom čase študovala na Oxforde anglickú literatúru. Prerušila štúdium a vyučila sa za zdravotnú sestru. Skončila v nemocniciach za frontovou líniou, kde ošetrovala zranených anglických, ale aj nemeckých vojakov, keďže hovorila po nemecky. Zlomový moment nastal jedného dňa, keď sa starala o blúzniaceho umierajúceho nemeckého vojaka, ktorý veril, že je jeho manželka. Keď jej rozprával o ich živote, zrazu pochopila, že utrpenie je univerzálne. Bolo rovnaké pre Nemcov aj Angličanov.
Taká je skutočná povaha utrpenia. Je neosobné a je to to, čo máme všetci spoločné. Narodenie je utrpenie a všetci sme sa narodili. To je dôležitý vhľad; odvrátiť sa od ja a ja a vidieť spoločenstvo všetkých ľudských bytostí; že nie som oddelený a samostatný. Uvedomenie si tejto skutočnosti vyvoláva súcit, ktorý je súčasťou našej prirodzenosti. To je kľúč k ukončeniu utrpenia. Ak je to len moje utrpenie, zostáva egocentrické a nemá konca.
Bol jeden ortodoxný rabín, ktorý bol veľmi múdry a jeho rady boli veľmi žiadané. V každodennom živote pracoval vo vydavateľstve a bol redaktorom. Nakoniec odišiel z práce a zo svojej kongregácie a usadil sa v tichom živote. Ľudia sa s ním stále pokúšali skontaktovať, aby sa s ním stretli a požiadali ho o radu, ale on vždy odmietol. Jedného dňa dostal list, ktorý mu napísal jeden z jeho bývalých veriacich a ktorý znel asi takto:
„Drahý veľký rabín,
Zúfalo potrebujem vašu radu. Dúfam, že si to prečítate a odpoviete. Už si neviem rady. Som zbožný človek. Každý deň chodím do synagógy. Dodržiavam zákon do písmena. Študujem a čítam Tóru. Ctím a rešpektujem veľké dni a sviatky. Dávam si pozor na to, čo jem a s kým hovorím. Zostávam nešťastný. Zostávam stratený. Mám depresiu. Nedokážem sa rozprávať so svojou ženou. Nemôžem sa rozprávať so svojimi deťmi. Čakám na vašu odpoveď a radu.“
Rabín sa poobzeral po svojom stole, vytiahol starú červenú editačnú ceruzku a preškrtol prvé slovo každej vety, vložil list do obálky a poslal ho späť.1
Ak sa stručne pozrieme na tieto tri druhy utrpenia:
Čo je to utrpenie z utrpenia? Keď trpíme fyzicky a duševne, určite sa skončí len vtedy, keď sa vyliečime z toho, čo ho spôsobuje?
Jeden z členov našej zenovej skupiny mi rozprával príbeh, že ho náhle skolila strašná bolesť brucha. Odviezli ho do nemocnice a on ležal v posteli v agónii. Požiadal zdravotnú sestru z personálu, či by mu nemohla dať niečo na zmiernenie bolesti. Sestrička povedala, že nemôžu, kým nediagnostikujú, o aký problém ide, inak by to mohlo zamaskovať príznaky a sťažilo by to pochopenie, čo je zlé. Sestrička však pokračovala: „Zistíte, že to nie je také zlé, ak s tým prestanete bojovať. Jednoducho sa tomu odovzdajte. (Pomyslel si, to som už niekde počul!) Jednoducho sa otvorte bolesti, nesnažte sa ju vytesniť“. Urobil tak a povedal, že síce nezmizla, ale že je oveľa znesiteľnejšia.
Sami to zistíme pri dlhom sedení, keď nás začnú bolieť kolená, nohy alebo chrbát. Ak bojujeme, je to desaťkrát horšie. Ak sa však tomu otvoríme a ideme do toho, potom je bolesť stále prítomná, ale je znesiteľnejšia. Toto je dôležitá súčasť našej praxe nielen preto, že je praktická, užitočná a nápomocná, ale ide o prijatie vecí takých, aké skutočne sú, a nie o to, čo zvyčajne robím ja, teda snažím sa ich popierať alebo odmietať.
To nás privádza k utrpeniu pominuteľnosti. Buddha povedal, že päť zložiek postihnutých lipnutím je utrpenie. Päť zložiek tvorí telo, vnem, vnímanie, zámer a vedomie. Tieto zložky tvoria ľudskú bytosť. Bludné ja je presvedčené, že je nezávislé, trvalé a nepodlieha zmenám. S týmto falošným presvedčením prichádza pocit, že som oddelený, samostatný, ale „mám to pod kontrolou“. Bezprostredne po vzniku zmyslového vedomia (dotyku, chuti a pod.) vzniká pocit príjemný, nepríjemný alebo neutrálny. Presvedčenie, že som pod kontrolou a oddelený, znamená, že si neustále vyberám, čo budem robiť a myslieť, podľa tohto príjemného alebo nepríjemného pocitu. Smerujem k tomu, čo je príjemné, a od toho, čo je nepríjemné, sa odkláňam. Túto zaujatosť premietam do prítomnosti a budúcnosti a zdržiavam sa ňou v minulosti. Problémom nie je samotný pocit, ale moja reakcia naň: odstrčenie alebo uchopenie.
Všetkých päť zložiek, ktoré nás tvoria, podlieha príčinám a podmienkam, všetky podliehajú zmenám. V ilúzii si teda myslím, že ak sa budem dostatočne snažiť, môžem sa držať toho, čo sa mi páči, a zbaviť sa toho, čo sa mi nepáči, a to mi prinesie šťastie a spokojnosť v živote. Pravda je však opačná: práve toto uchopovanie a lipnutie spôsobuje utrpenie, pretože všetko je nestále.
Vyjadruje to jedno z kľúčových Buddhových učení, učenie o dvoch pravdách. Relatívna pravda a absolútna pravda. Relatívna pravda sa týka všetkého, čo vnímame okolo seba, zatiaľ čo Absolútna pravda nám hovorí, že to, čo vnímame, je bez vlastnej podstaty, podlieha zmenám a vzniká v závislosti od príčin a podmienok. Takže všetko, čo sa snažíme uchopiť a čoho sa držíme, zanikne. Všetky naše snahy držať sa príjemného a odstrčiť nepríjemné vždy zlyhajú.
V našom bežnom každodennom živote existujú spravidla štyri reakcie na utrpenie:
1. Za to, že trpím, môže niekto iný.
2. Je to trest od všadeprítomného Boha za to, čo som urobil zle. Tým sa nám to vymyká z rúk a strácame možnosť konať. Stáva sa to závislé od nejakej všemocnej bytosti.
3. Je to len náhodné a my s tým nemôžeme nič urobiť. Jediné, čo môžeme urobiť, je len uhnúť a ponoriť sa, ako sa len dá. Je len málo, v čo môžeme dúfať.
4. Rozhodnutie skúmať Dharmu a nájsť pravú príčinu a koniec utrpenia.
_________________________
1 V slovenskom preklade veta veľmi nedáva zmysel, v originále rabín škrtol každé sloveso "som".
