Sófrosyné - po stopách múdrosti

V sérii 6 nasledujúcich článkov prevzatých a preložených z webu https://www.thezengateway.com autor Martin Goodson rozoberá jednotlivé cnosti mahajánového budhizmu v sanskrte nazývané paramitas. 

Všeobecný úvod k tejto téme poskytuje tento článok

Prvá paramita alebo prax prekročenia „ja“ sa v sanskrite nazýva dana a v preklade znamená „dávanie“.
V ranom budhizme dana pre laikov spočívala v podpore sanghy - spoločenstva zasvätených mníchov - aby mnísi mohli pokračovať v meditačnej praxi v lese. Na oplátku sangha hlásala dharmu - prikázania pre dobrý život -, poskytovala rady a požehnania, organizovala náboženské slávnosti a všeobecne podporovala duchovný život komunity.

Theravádový mních a učenec Bhikkhu Bodhi povedal,

„Prax dávania je všeobecne uznávaná ako jedna z najzákladnejších ľudských cností, ako vlastnosť, ktorá svedčí o hĺbke ľudskosti a schopnosti sebatranscendencie. Aj v Buddhovom učení si prax dávania nárokuje na osobitné výsostné miesto, ktoré ju v istom zmysle vyčleňuje ako základ a zárodok duchovného rozvoja.“

Dávať bez pripútanosti

Odporúča sa dávať bez pripútanosti k daru alebo k obdarovanému. Čo to znamená?

V budhizme vyhnúť sa pripútanosti neznamená, že nemôžeme mať žiadnych priateľov. V skutočnosti je to práve naopak. K pripútanosti môže dôjsť len vtedy, keď existujú aspoň dve samostatné veci - pripútavajúci sa a niečo, na čo sa pripútava. Ale triedenie sveta na subjekty a objekty je klam.

Pripútanosť teda pochádza zo zvyku mysle, ktorá triedi svet na „mňa“ a „všetko ostatné“. Pripútanosť vedie k majetníckemu postoju a tendencii manipulovať všetkým, vrátane ľudí, vo svoj osobný prospech. Nepripútanosť znamená uvedomiť si, že nič nie je skutočne oddelené.

To nás privádza späť k poznaniu, že darca a prijímateľ sú jedno. A ani dar nie je oddelený. Dávame teda bez očakávania odmeny od obdarovaného - vrátane „ďakujem“ - a nekladieme si na dar žiadne podmienky.

Dana paramita sa niekedy prekladá ako „dokonalosť štedrosti“. Štedrý duch znamená viac než len dávanie na charitu. Je to duch reagovania na svet a dávania toho, čo je v danom čase potrebné a vhodné.

Tento duch štedrosti je dôležitým základom praxe. Pomáha búrať hradby nášho ega a zároveň zmierňuje niektoré utrpenia sveta. A patrí k nemu aj vďačnosť za štedrosť, ktorá vám bola preukázaná. 

Dana ako duchovná praktika

Dana považovaná za paramitu je na druhej strane duchovnou praxou sama o sebe a nie náhodou sa objavuje na prvom mieste v zozname šiestich cností alebo paramitas.

Aby sme pochopili účel tohto cvičenia, musíme pochopiť, čo sa snaží zrušiť: konkrétne to, ako bežne postupujem. V každodennom vedomí som vždy aktérom v centre diania, vykonávateľom v konaní. Dobrá ilustrácia tohto klamlivého spôsobu myslenia je obsiahnutá v rozprávke o stonožke a žabe:

Jedného dňa sa stonožka venovala svojej práci, keď sa s ňou dala do reči žaba.
„Vždy ma udivuje, ako chodíš,“ povedala žaba. „Máš toľko nôh. Napriek tomu sa zdá, že nikdy nezakopneš. Pohybuješ nimi tak elegantne a s takou gráciou. Neviem, ako to robíš! Povedz mi, ako vieš, ktorou nohou máš pohnúť ako prvou?“
Stonožke zalichotili žabie slová.
„No, jednoducho to viem,“ povedala.
„Ukáž mi to,“ povedala žabka.
Stonožka, ktorá sa teraz cítila nesvoja, si uvedomila, že nevie, ktorou nohou má pohnúť ako prvou. Zrazu sa nemohol pohnúť. Žabia otázka ju úplne paralyzovala. V tej chvíli žaba vyplazila svoj dlhý jazyk a premenila stonožku na chutný obed.

Aj my sa môžeme ocitnúť paralyzovaní, kedykoľvek sa objaví silný pocit „ja“. Mnohí ľudia majú problém robiť skúšky, pretože ich znervózňuje, že sa im niekto pozerá cez plece. Prečo je to tak? Možno mám pocit, že ma niekto posudzuje, a bojím sa kontroly. Akonáhle sa objaví tento silný pocit „ja“, má tendenciu potlačiť inak bezproblémové fungovanie skúšanej zručnosti.
Je to ten istý problém, ktorý mala stonožka, a dáva nám to nápovedu, prečo je pre nás často ťažké praktizovať bdelosť a meditáciu. Mám pocit, že musím praktizovať bdelosť a meditáciu, ale v skutočnosti stav meditácie môže vzniknúť len vtedy, keď mi „ja“ nestojí v ceste.

Myslím si, že sa musím cítiť pokojne alebo nemať žiadne myšlienky, a tak na seba tlačím a okamžite sa stretávam s odporom. Potom som frustrovaný. Myšlienky začnú pretekať a pocity sa rozhoria, čo všetko dosť sťažuje. Rýchlo sa mi môže stať, že začnem byť z cvičenia skľúčený.

Je to dôsledok toho, že „ja“ sa snažím tlačiť na cittu - srdce/mysel -, aby sa prispôsobila tomu, čo si myslím, že by mala robiť. Čím viac je „ja“, tým viac sa vzďaľujeme od stavu meditácie.

Účelom dany ako duchovnej praxe je poskytnúť protilátku proti zvyčajnému postoju „ja robím“ alebo „ja konám“. Namiesto „ja robím“ máme „ja sa dávam do...“, čokoľvek sa v tejto chvíli aj tak robí.

Prečítaj si ešte raz poslednú vetu. Nemajú tieto dva prístupy odlišný charakter?
„Ja robím“ je o kontrole, o tom mať veci pod kontrolou, byť nad vecou atď. „Ja sa dávam do...“ je skôr ako kvapka vody, ktorá skĺzne do oceánu. A čo je to oceán? Nie je to len situácia, ktorá je tu a teraz okolo nás?

Sedím vo svojej zimnej záhrade a píšem tento článok. Je trochu chladno. Nepáči sa mi to a chcem to zmeniť, a tak vstávam a zapínam kúrenie, kým sa usadím:
„Kde som to len bol? Hmm. Možno potrebujem šálku horúcej kávy, aby som sa naštartoval.“
Tak si idem urobiť kávu a znova si sadnem:
„Ach bože. Musím sa dostať na poštu skôr, ako sa začne obedňajšia fronta. Budem mať čas na tento článok, alebo mám ísť hneď a odložiť to na neskôr?“
Aj tak sa rozhodnem pokračovať, ale tá neodbytná myšlienka ma vyruší. A tak to ide ďalej.

Proces odovzdávania sa do niečoho je iný:
Keď som sa rozhodol napísať tento článok, sadnem si. Je mi zima. Priznávam to:
„Áno, je mi zima.“
Odovzdávam sa písaniu. Áno, chcem si dať šálku kávy, ale opäť sa oddávam písaniu. Áno, chcem ísť na poštu, ale opäť sa venujem písaniu.
S týmto „áno“ a malým úklonom hlavy sa „chcem“ vráti späť do oceánu toho, čo sa v tejto chvíli aj tak robí.
Je pozoruhodné, že keď sa oddám písaniu, srdce/myseľ sa začne prispôsobovať úlohe a túžba po rozptýlení sa sama od seba ustúpi. Stav odovzdania sa je poznačený tichým spojeným pocitom zjednotenia s tým, čo sa práve robí. Tento stav sa nazýva samádhi.

V samádhi vzniká vedomie samo od seba. Neexistuje žiadne „ja“, ktoré si musí byť vedomé toho či onoho. Táto jednota preniká konaním a reaguje na zmeny situácie. Keď je čas prestať, vie to a potom sa jednoducho presunie k ďalšej veci, ktorej sa má venovať.

Majster Rinzai to vyjadril jednoducho:
"Keď som hladný, jem. Keď som unavený, spím. Hlupáci sa mi smejú. Múdri to chápu."

To neznamená, že si teraz robím, čo sa mi zachce. Naopak, toto „ja“ splynulo s prevládajúcou situáciou a je to situácia, ktorá ho usmerňuje a vykonáva.

Ako sa píše v jednej mahájánovej sútre:
„Srdce sa valí s desiatimi tisíckami vecí; toto valenie je skutočne tajomné.“