Veľká Budhova medicína: Štyri vznešené pravdy
Pokiaľ nedokážeme praktizovať to, čo sme sa naučili, nemáme prostriedky na to, aby sme to pochopili, ani schopnosť urobiť z toho živú skúsenosť.
Dalajláma v súvislosti s tým hovorí niečo veľmi krásne: „Aký je zmysel života? Vo svojej podstate nemá žiadny zmysel. Ak však využijeme život pozitívnym spôsobom (t. j. zameraným na ukončenie utrpenia), dni, mesiace, roky sa môžu stať zmysluplnými. Na druhej strane, ak svoj život bezcieľne premrháme (naháňame sa za príjemným, vyhýbame sa nepríjemnému), potom sa nám aj jeden deň zdá príliš dlhý. Zistíme, že keď máme pevné odhodlanie a jasný cieľ, potom čas nie je dôležitý.“
Treťou ušľachtilou pravdou je, že utrpenie má svoj koniec. Utrpenie prestáva, zastavuje sa a mizne. To, čo zaniká, prestáva a končí, je túžba, lipnutie alebo pripútanosť, ktorá prestáva, zaniká a končí.
Koniec utrpenia nevzniká prostredníctvom slepej viery. K jeho koncu dochádza prostredníctvom skúsenosti s vykonávaním praxe. Cvičenie uvádza do pohybu proces, na ktorom sa „ja“ nepodieľa a ktorý prináša jeho koniec. Ja“ s tým nemá nič spoločné, takže naozaj potrebujeme vieru v tento proces. Je to viera, ktorá vzniká prostredníctvom praxe.
Prax má tri časti: počúvanie, uvažovanie a aplikáciu. (sruta, cinta, bhavana). Aplikácia je opakované obmedzovanie nášho uchopovania a lipnutia, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom uvedomovania si stavu nášho srdca v tomto okamihu, a to sa uskutočňuje prostredníctvom uvedomovania si toho čo sa deje v našej mysli v ako sa to prejavuje navonok, to jest telesne.
Nie som veľmi nadšený z nakupovania. Spomínam si, ako som bol raz s manželkou a deťmi nakupovať v obchodnom dome. Manželka ku mne pristúpila a spýtala sa: „Koho chceš trafiť?“ Nechápal som, čo tým chcela povedať, kým ma neupozornila, že stojím zhrbený so zaťatými päsťami!
To, ako sa správame, je odrazom stavu nášho srdca.
Šnúrky do topánok
Existuje židovský príbeh o skupine študentov, ktorí študovali u rabína. Dozvedeli sa, že ich dedinou prechádza potulný rabín s veľkou reputáciou a chystá sa prednášať. Študenti sa spýtali svojho učiteľa, či si pôjdu vypočuť jeho prejav. Ich učiteľ odpovedal; „Nie, ale budem pozorovať, ako si zaväzuje šnúrky na topánkach“.
Učiteľa v skutočnosti nezaujímalo, ako si rabín zaväzuje šnúrky na topánkach, ale hovoril, že sa chce pozrieť, ako sa správa (prejavuje), pretože to mu poskytne obraz o tom, aký je to človek.
Keď vykonávame túto prax, môžeme sa zamyslieť nad svojimi pripútanosťami, nad tým, čo musíme mať, nad tým, ako by to malo byť. Môžeme sa na ne pozorne pozrieť a spýtať sa sami seba, „či naozaj prinášajú šťastie, alebo nakoniec prinášajú len nespokojnosť“.
Na to, aby sme sa pozreli na svoje zaužívané vzorce správania, je potrebná odvaha. Hlboko sa s nimi stotožňujeme a vždy je tu strach, že ak sú v niečom nesprávne alebo prázdne, kto som potom ja? Čo som potom ja?
Neodmietame utrpenie. Štyri ušľachtilé pravdy nám hovoria, že utrpenie existuje. Buddha povedal: „Učím o utrpení a o ceste z utrpenia“. To znamená, že nielenže musíme prijať, že utrpenie existuje, ale musíme sa mu otvoriť, aby sme doň nahliadli.
V našom bežnom spôsobe života to pred sebou neustále skrývame. Podvedome sa skrývame pred utrpením a vyhýbame sa mu. Je to prirodzené, pretože pokiaľ ho nepraktizujeme, nemáme prostriedky na to, aby sme ho pochopili a niečo s ním urobili - preto je lepšie ho nevidieť.
Zdá sa, že na utrpenie sa kladie veľký dôraz. Niektorí budhizmus kritizujú a hovoria, že všetko, o čom hovoríme, je utrpenie a že to všetko znie dosť nešťastne. Prečo nehovoriť o šťastí a o tom, ako ho získať?
Čo pociťujeme ako prvé vo chvíli, keď si uvedomíme, že sme sa po chorobe „ zotavili“? Cítime, akoby z nás spadla veľká ťarcha, cítime ľahkosť a radosť.
Na tomto svete nie sme sami, napriek pocitu, že sme oddelení a mimo, a keď v nás v rámci tejto praxe vznikne radosť, nevyhnutne sa rozšíri v našom kontakte s ostatnými, a tak bude táto prax prospešná pre všetkých. A práve to je jej podstatou.
Zdroj: The Zen Gateway
