Základy nespokojnosti a utrpenia
Buddha povedal, že príčinou utrpenia je pripútanosť, ale prečo vôbec pripútanosť vzniká?
Často je našou prvou reakciou snaha obviniť z vlastného utrpenia niečo mimo nás alebo inú osobu.
Spomínam si, ako som sa pred mnohými rokmi veľmi rozčuľoval, keď som sedel v Budhistickej spoločnosti. Krátko po zazvonení na začiatok Zazenu si susedia odvedľa zapli televízor a bolo to hlasné. „Ako sa opovažujú, veď vedia, že sme Budhistická spoločnosť a že meditujeme v tichu, aké bezohľadné, naozaj“! Všetky tieto druhy myšlienok vírili dookola a bolo nemožné sedieť potichu, až som si jedného dňa uvedomil, že som to vlastne ja, kto robí najväčší hluk. Išlo len o to, aby som sa uvoľnil.
Budha povedal, že príčinou utrpenia je pripútanosť. Prečo vzniká pripútanosť? Vzniká z túžby alebo chcenia.
Dvaja mnísi
Existuje príbeh o dvoch mníchoch na púti. Prišli na miesto, kde prechádzali cez rieku. Veľa pršalo, rieka sa rozvodnila a zaplavila miesto prechodu. Stáli na okraji rieky a uvideli krásnu mladú ženu oblečenú vo veľmi pekných šatách, ktorá bola pravdepodobne na ceste na nejakú udalosť. Očividne chcela prejsť na druhý breh, ale nebola schopná prejsť bez toho, aby si zmáčala a špinila šaty. Jeden z mníchov k nej okamžite pristúpil a ponúkol sa, že ju prenesie na druhý breh. Súhlasila a on si ju zdvihol na plecia, prebrodil rieku a bezpečne položil na druhý breh. Druhý mních ho nasledoval. Rozlúčili sa s mladou ženou a vydali sa každý svojou cestou. Po niekoľkých minútach začal druhý mních nadávať prvému mníchovi: „Hanbím sa za teba. Vieš, že je proti našim sľubom dotýkať sa ženy. Ako si mohol niečo také urobiť? Nie som si istý, či chcem s tebou pokračovať. Ako si sa mohol po toľkých rokoch výcviku takto správať?“ A tak pokračoval niekoľko hodín.
Nakoniec prvý mních povedal: „Počúvaj, položil som ju na breh rieky pred niekoľkými hodinami, ale zdá sa, že ty ju stále nesieš.“
Keď od útleho veku zažívame niečo, čo nám prináša príjemný pocit, jednoducho chceme viac, chceme v tom zážitku pokračovať. A tak sa stáva, že po tejto túžbe nasleduje lipnutie alebo pripútanosť. Nechceme, aby sa zážitok skončil, alebo ho chceme zopakovať. Chceme sa ho držať.
To tiež hlboko súvisí s ilúziou vlastného ja, ktorá sa desí predstavy, že aj ja som nestály a podlieham zmenám, podlieham začiatku a koncu. Ak sa môžem nejakým spôsobom držať vecí, je to upokojujúce.
I.
Utrpenie vzniká v chcení, a keď ho máme, nechceme, aby sa skončilo. Hoci je to v priamom rozpore s našou životnou skúsenosťou, práve to cítime. Skúsenosť nám však hovorí, že pôžitok z vecí je vo všeobecnosti spojený s ich prežívaním.
Ako dlho môžeme počúvať koncert, ako dlho môžeme sedieť pri filme alebo čítať knihu bez toho, aby sme sa nakoniec unavili a „potrebovali prestávku“?
Budhizmus nehovorí, že príjemné je zlé, ale že túžba a pripútanosť k nemu prináša utrpenie, pretože „túžba“ nemôže byť nikdy uspokojená, keďže sa neustále premieta do budúcnosti. Robí to preto, lebo za ňou, ako už bolo spomenuté, je pocit, že niečo chýba.
Bola vykonaná štúdia na výhercoch lotérie. Rozhovor s nimi sa uskutočnil tesne po tom, ako vyhrali a boli prirodzene veľmi šťastní. Potom sa s nimi robil rozhovor o rok neskôr a zistilo sa, že sa vrátili do rovnakého nešťastného stavu, v akom boli pred výhrou.
Praxou je pozorovať a uvedomovať si vznikanie lipnutia a chcenia a vidieť ich také, aké sú: nestále, trpiace a zbavené seba samých.
Súhrnne povedané, túžba vedie k pripútanosti, ktorá je príčinou utrpenia.
Hovorí sa, že existuje pripútanosť k štyrom veciam:
Zmyslové objekty.
Nesprávne názory.
Obrady a rituály.
Ja.
Zmyslové objekty:
Sú to predmety, ktoré vyvolávajú zmyslové potešenie.
Nesprávne názory:
Sú spojené s ilúziou o sebe samom a sú na nej založené. Existujú 4 nesprávne názory:
Mýlime si: utrpenie so šťastím, pominuteľnosť s trvalosťou, ja s nie-ja, nečistotu s čistotou.
Ako môžeme zamieňať utrpenie za šťastie? Hľadáme šťastie vo veciach mimo nás v domnení, že nám prinesú šťastie, hoci v skutočnosti je to v prvom rade príčina utrpenia.
Chytáme sa vecí, ktoré sa nám páčia, v beznádejnej nádeji na stálosť, hoci v hĺbke duše vieme, že všetky veci podliehajú zmene.
Myslíme si, že ja som stály a nemenný, hoci aj my podliehame zmenám. Menia sa naše názory, predstavy, naše sympatie a antipatie, dokonca aj naše spomienky. Všetko, čo nazývam ja, sa mení a vyvíja.
Rozdeľujeme svet na protiklady, čiernu a bielu, a vynášame súdy o tom, čo je lepšie, namiesto toho, aby sme videli Všetko. Čistota je vidieť jednotu, nečistota je robiť rozdiely.
Majster Dógen povedal: „Vstúpiť na Buddhovu cestu znamená prestať rozlišovať medzi dobrým a zlým a odhodiť myseľ, ktorá hovorí, že toto je dobré a tamto zlé.“
Obrady a rituály:
Všetky náboženské praktiky sú spojené s nebezpečenstvom, že sa pripútame k prázdnym obradom a rituálom. Ak si nedáme pozor, prenesieme svoju pripútanosť zo svetských vecí na náboženské, ale stále je to pripútanosť. Obrady a rituály sú nástrojmi, ktoré nás uzemňujú, spôsobmi a štruktúrami, ktoré nám pomáhajú udržať si sústredenie na našu prax a znižujú prejav „ja“. Sú veľmi dôležité, ale nie sú všetkým.
Ak sa pozorne pozrieme, aj v našom každodennom živote máme mnoho rituálov, na ktorých lipneme. Sú ako bezpečnostná prikrývka. Ak si nedám rannú kávu, stane sa zo mňa medveď!
Ja:
Známe je aj želanie nebyť ponížený. Ja, ktoré je klamom, sa neustále cíti neisto. Vynakladám značné množstvo času a energie na to, aby som podporil svoj pocit vlastného ja.
Vždy budeme mať pocit, že nám niečo chýba, bez ohľadu na to, koľko sa nafukujeme alebo koľko toho nahromadíme či dosiahneme.
Je to ako s túžbou v tom zmysle, že túžba, ktorá sa vždy premieta do budúcnosti, nemá konca. Stávanie sa nikdy nemôže byť dostatočné a najčastejšie je spojené s „nie som dosť dobrý“. Je to často dôsledok túžby stať sa niečím, a to najlepšie dokonalým v nejakom smere.
Žiaľ, aj keď sa staneme tým, po čom sme túžili, cítime sa potom prázdni a zbytoční a často sa to líši od toho, ako sme si to predstavovali. Vzniká túžba stať sa opäť niečím iným. Táto nekonečná nespokojnosť je utrpenie.
Zdroj: The Zen Gateway
