Všetko čo potrebujeme máme na dosah ruky
V dialógu pripisovanom satirikovi Lukiánovi zo Samosaty nemenovaný kynik prirovnáva boha, ktorý riadi tento svet, k hostiteľovi na večeri:
Boh je ako dobrý hostiteľ: kladie pred nás rôzne druhy jedál, aby sme mali to, čo je pre nás vhodné - niečo pre zdravých, niečo pre chorých, niečo pre silných, niečo pre slabých - nie preto, aby sme všetci mohli použiť všetko, ale aby každý z nás mohol pre seba použiť to, čo patrí do jeho oblasti, a z týchto vecí to, čo práve najviac potrebuje.
„Zatiaľ čo ty,“ pokračuje kynik a obracia sa na svojho spoločníka, si presne ako človek, ktorý z chamtivosti a nedostatku zdržanlivosti chytá všetko. Myslíš si, že je v poriadku používať všetko, vrátane tovarov z celého sveta, a nielen to, čo máš po ruke. Nemyslíš si, že vlastná zem a more sú samy osebe dostatočné, ale dovážaš si pôžitky z rôznych kútov sveta a vždy dávaš prednosť tomu, čo je cudzie, pred tým, čo sa vyrába na mieste, čo je drahé, pred tým, čo je lacné, a tomu, čo sa ťažko získava, pred tým, čo sa získava ľahko...
Mnohé drahé statky, o ktorých si myslíš, že prispievajú k tvojmu šťastiu, a nad ktorými sa vytešuješ, sa stali tvojimi len vďaka biede a utrpeniu. To zlato, o ktoré sa tak usilovne modlíš, aby si ho získal, striebro, drahé domy, jemne ušité šaty a všetky doplnky, ktoré k týmto veciam patria: Koľko nás stoja ťažkostí? Koľko ľudskej práce a nebezpečenstva, či skôr ľudskej krvi, smrti a skazy? Mnoho ľudí sa kvôli týmto veciam stratí na mori a ľudia, ktorí ich hľadajú alebo zhotovujú, strašne trpia.
Uznanie externalizovaných nákladov a uprednostňovanie miestneho tovaru a služieb pred výrobkami pochádzajúcimi zďaleka rozširuje význam kozmopolitizmu, ďalšieho slova a pojmu, ktorý vymysleli kynici: Dôsledky našich rozhodnutí, a teda aj naše záväzky voči nášmu prostrediu a voči sebe navzájom, sa rozširujú doďaleka a do mnohých smerov. Sme nevyhnutne „občanmi sveta“ a musíme sa tak aj správať.
M. D. Usher, How to Say No: An Ancient Guide to the Art of Cynicism
