Sokrates - pokorný revolucionár
Sokrates narúša status quo
Ako vieme, existovali skutočné aj vymyslené dôvody, prečo bol Sokrates postavený pred súd. Aj keď bol zapletený do podpory predchádzajúceho tyranského režimu, pravdepodobne by sa mu nič nestalo, keby sa držal pri zemi a zostal pod pokrievkou. On však urobil pravý opak.
Stal sa v Aténach skutočným dráždidlom, pretože kládol hlbšie otázky pravdy, ktoré si nikto nekládol, a tak odhaľoval nevedomosť obyčajných ľudí - a čo je dôležitejšie, aj samotných vládcov. Keď sa teda Sokrates pýtal mestskej mládeže na podstatu spravodlivosti, nielenže si uvedomili, že ju nepoznajú, ale mládež si začala uvedomovať, že ju nepoznajú ani vládcovia Atén. Nakoniec sa poznanie nedostatkov vládcov Atén stane všeobecným. Tak bola odhalená ich nevedomosť (a nekompetentnosť).
Predstavte si ako sedí rodina politika pri večeri a politikov syn sa ho začne pýtať na podstatu spravodlivosti. Politik dá akúsi povrchnú odpoveď, ktorá mladíka neuspokojí, keďže predtým v ten deň sa rozprával so Sokratom. A potom mladík povie: „No, Sokrates nám povedal....“. Po chvíli to začne byť únavné. Vládcovia Atén si nemohli dovoliť, aby mládež a obyčajní ľudia spochybňovali ich kompetencie - preto obvinenie z „kazenia mládeže“.
Sokrates obvinený z bezbožnosti
Obvinenie z „bezbožnosti“ je trochu zložitejšie vysvetliť. V klasických časoch bol každý nábožensky založený. Všetci verili v bohov. Ale na rozdiel od toho, na čo sme zvyknutí v modernej dobe, staroveké náboženstvo bolo silne charakterizované skôr obradmi než vieroučnými vyhláseniami. Vyznania viery sa stali dôležitými pri formulovaní kresťanskej doktríny v reakcii na herézy počas prvých storočí v Katolíckej cirkvi. Ale aj vtedy, v predreformačnej Európe, väčšina kresťanov definovala svoju vieru skôr praxou než vieroučnými vyhláseniami.
Až po reformácii, keď vznikla potreba všetkých rozdielnych skupín odlíšiť sa od iných skupín, sa dogma stala dôležitejšou ako prax. (Teda až do najnovších čias, keď dogmy aj prax značne oslabli. Ale to je téma na ďalší príspevok.) Takže štandardným zmýšľaním v starovekom svete bolo definovať svoje náboženstvo alebo oddanosť bohom podľa toho, ako človek praktizuje svoje náboženstvo. To zahŕňalo veci ako náboženské slávnosti a obety.
Aby sme teda pochopili Sokrata, nemali by sme sa naňho pozerať cez optiku moderného revolucionára. Ak by sme to totiž urobili, mohli by sme byť v pokušení pozerať sa na Sokrata ako na niečo ako moderného hrdinu - radikálneho reformátora, ktorý sa snažil zvrátiť náboženstvo svojej doby. Ale on nebol radikálny reformátor. Inými slovami, na Sokrata by sme nemali uplatňovať náš romantický pohľad na moderného náboženského revolucionára. Nesnažil sa skoncovať s náboženskými obetami a sviatkami, len sa snažil rozšíriť predstavu ľudí o tom, čo znamená oddanosť bohom. Táto oddanosť sa sústreďovala na pietas. Toto slovo znamená oddanosť bohom, ale zahŕňa oveľa viac. Rozoberať to by zabralo niekoľko strán. Zatiaľ budeme tento pojem používať na označenie náboženskej oddanosti.
Sokrates, skutočný reformátor
Sokrates bol reformátorom v pravom zmysle slova. Snažil sa prehĺbiť chápanie oddanosti bohom, nie ju zničiť. Robil to svojou obvyklou metódou kladenia otázok. Čo presne je zbožnosť? (V skutočnosti sa Platónov fascinujúci dialóg Eutyfrón zaoberá práve touto témou hľadania zmyslu zbožnosti.) Sokrates sa snažil rozšíriť predstavu náboženskej zbožnosti z tej, ktorá spočíva len v obradoch, na takú, ktorá zapája intelekt. Načo je človeku náboženský obrad, ak nechápe podstatu zbožnosti? A usiloval sa zahrnúť do toho aj myšlienku cnosti, ako aj obradov, ktoré poukazujú na to, čo znamená byť zbožný. Zdôrazňoval význam morálnej cnosti ako nevyhnutnej pre náboženskú prax človeka.
Načo je dobré, ak niekto verne vykonáva náboženské obrady, ale je darebák? Sokrates sa teda pokúsil rozšíriť význam oddanosti bohom na morálnu a intelektuálnu oblasť. Tým Sokrates v podstate zasadil bohom mytológie smrteľný úder. Uvoľnil cestu tým, ktorí ho nasledovali, ako Platón a Aristoteles, aby sa na bohov pozerali v inom svetle - viac racionálne ako poverčivo.
Sokrates nebol radikálom v modernom zmysle slova, teda niekým, kto ničí starý systém a buduje úplne nový, ale bol radikálom v tom zmysle, že bol transformačný. Chcel prevziať starý spôsob konania a prehĺbiť a rozšíriť jeho chápanie ľuďmi z intelektuálneho aj morálneho hľadiska. Pravá múdrosť teda podľa Sokrata spočívala v priznaní vlastnej nevedomosti, aby potom človek mohol pokračovať v prehlbovaní svojho poznania v zbožnosti. Konečným výsledkom bolo, že človek mohol vedieť, čo bohovia vyžadujú, aby mohol žiť cnostný život. Gréci boli známi rozvíjaním myšlienky rovnováhy a harmónie. Sokrates jednoducho nadviazal na túto myšlienku a uviedol, že pravá zbožnosť zahŕňa harmonický vzťah medzi vierou, praxou a správaním voči druhým.
Chaos a neporiadok charakterizujú dnešný Západ. Zatiaľ čo ľudia v Sokratovej dobe robili chybu, keď sa spoliehali na náboženskú prax na úkor poznania a cnosti, my moderní ľudia robíme chybu, keď sa spoliehame na svoj intelekt na úkor náboženskej praxe a cnosti. A tento intelekt nie je duchovnej povahy, je čisto technologický. Žijeme v dobe, v ktorej „poznanie je moc“ a technológia vládne. Aby sme obnovili harmóniu, musíme znovu nastoliť rovnováhu medzi náboženskou vierou, náboženskou praxou a rozvojom cnosti. Môžeme začať tým, že si priznáme svoju nevedomosť a položíme si jednoduchú otázku: „Kto je Boh a čo odo mňa vyžaduje v zmysle mojej povinnosti voči nemu a mojej povinnosti voči iným?“
Poriadok a chaos
Gréci poznali poriadok vo vesmíre a snažili sa podľa neho riadiť svoj život. Dobrá vláda ho bude odrážať, zatiaľ čo zlá vláda bude podporovať chaos a neporiadok. Bude tiež obmedzovať slobodu a potláčať tvorivosť. Štandardne budeme vtlačení do jej formy. Odporovať tomuto typu tyranie znamená neprijímať status quo, ale spochybňovať ho, ako to robil Sokrates. Týmto spôsobom budeme narušiteľmi takéhoto systému, ale len narušením systému môžeme nakoniec nastoliť morálnu rovnováhu, a teda harmóniu. Falošný základ musí byť nahradený pravdivým. Skutočný mier sa často dosahuje prostredníctvom konfliktu.
V závislosti od toho, ako represívna je vláda, je často potrebné zaplatiť vysokú cenu za spochybnenie takejto vlády. Sokrates za to zaplatil životom. Na Západe dnes môže položenie nesprávnej otázky viesť k odsúdeniu alebo ešte horšiemu. Čo máme robiť? Sokrates nakoniec dospel k záveru, že smrť je lepšia ako život otroka. Každý z nás musí urobiť toto rozhodnutie.
V počte je tiež sila. Niekedy môže jediný človek, ako Sokrates, zmeniť spoločnosť alebo dokonca svet. Čím viac nás bude hovoriť nahlas a spochybňovať to, o čom vieme, že je lož, tým účinnejšie môžeme zvrátiť tyraniu.
Rozlúčim sa s vami citátom od Sokrata:
„Takže, drahý Euthyfron, musíme od začiatku znova skúmať, čo je to zbožnosť, pretože sa jej dobrovoľne nevzdám, kým sa to nedozviem.“
_______________________________
Zdroj: https://socratesjourney.org/
