Sófrosyné - po stopách múdrosti

Kedysi dávno, na začiatku 70. rokov, keď sa zenový budhizmus stával v Spojených štátoch populárnym, prišiel do tejto krajiny zenový mních, aby sa pokúsil učiť, o čom je zenový budhizmus. V televízii s ním robil rozhovor známy novinár, nazvime ho Dan Smith. Smith povedal budhistickému mníchovi: „Takže ste precestovali celý svet a učili ste zenový budhizmus. Čo je najodpornejšie, čo ste kedy videli?“

Budhistický mních sa usmial svojím zenovým úsmevom a spýtal sa: „Kto ste vy?“ „Kto? Smith, zaskočený, odpovedal: „Novinový reportér... robím s vami rozhovor?“ A malý budhistický mních sa usmial a povedal: „Nie, nie, nie, nie. Kto ste vy?“ V tej chvíli bol Smith trochu otrávený - bol v národnej televízii a začínal mať toho plné zuby.

Obrátil sa k budhistickému mníchovi a povedal: „Pozrite, som otec, manžel, syn, som novinový reportér.“ A malý zenový budhistický mních sa opäť opýtal: „Kto ste?“ „Kto? Dan Smith bol v tej chvíli úplne vydesený. Povedal: „Pozri, ja neviem, len mi odpovedzte na moju otázku.“ Budhistický mních odpovedal: „To je tá najodpornejšia vec, akú som kedy videl - niekto, kto nevie, kto je.“

Profesorka Donna Giancola si na tento príbeh spomenula, keď sa s profesorkou Evgeniou Čerkasovou a študentmi v ich seminároch podelila o svoje poznatky o Sokratovi a Budhovi týkajúce sa sebapoznania.

Giancola, profesorka a riaditeľka programu religionistiky, navštívila 17. októbra triedu SF „Zmysel života“, aby sa podelila o svoje odborné poznatky o rozdieloch medzi východnou a západnou filozofiou a o kontraste medzi Sokratom a Budhom pri hľadaní konečnej reality.

Na úvod diskusie Giancolová uviedla rozdiel medzi východnou a západnou filozofiou.

"Všeobecne na Západe je cieľom ľudského života šťastie a šťastie, ako vieme, je podmienené alebo spôsobené; úsilie alebo snaha o dokonalosť. Na Východe však šťastie nie je až takým cieľom. V skutočnosti je cieľom východnej filozofie myšlienka osvietenia alebo nirvány. Východ sa neusiluje o šťastie, ani o nešťastie. Snažia sa len „byť“. Najväčší rozdiel je aj v tom, že Západ má dualistické vzorce myslenia, zatiaľ čo Východ vidí všetko nedualisticky.“ ¹

Inými slovami, západná filozofia má tendenciu rozdeľovať fragmenty reality. Západní filozofi sa oddeľujú od Boha a prírody. Vidia tieto veci ako dva protikladné pojmy, zatiaľ čo Východ nepovažuje myseľ a hmotu za dve rôzne substancie.

Giancola použila ako príklad hinduistický výraz „Namaste“. „Namaste je výraz, ktorý sa v hinduizme používa na pozdrav,“ povedal Giancola. Vysvetlila, že tento výraz pochádza zo slovného spojenia „pokloniť sa vám“. „To, čo robíte, je, že uznávate božské vo vás.“

Podľa prof. Giancola božské v každom z nás je v podstate rovnaké. „Božské vo vás sa nelíši od božského vo mne,“ povedal a profesorka. „A do tej miery nie sme jeden od druhého oddelení. Všetci zdieľame tú istú ľudskosť, a hoci môžeme mať rôzne osobnosti, naša ľudskosť, ktorá nás spája, je väčšia ako to, čo nás oddeľuje.“

Na Východe sa ruší rozlišovanie medzi subjektom a objektom, pretože podľa budhistickej filozofie sme všetci jedno. Sme jedno vo svete prírody, zatiaľ čo na Západe sme si vytvorili predstavu oddelenosti, ktorá nás ustanovuje za izolované, autonómne indivíduá.

„Keď sa zbavíte všetkého - pohlavia, národnosti, rasy, vzdelania, sympatií, antipatií, osobnosti, mnohí ľudia vám nebudú schopní povedať, kto sú,“ povedal Giancola. „Sokrates tvrdil, že vie, že nič nevie - čo znamená, že prvým krokom k múdrosti je uvedomiť si hranice nášho poznania.“

Budha hovoril niečo veľmi podobné, jeho rada žiakom bola, aby nikdy neprekračovali hranice svojho vlastného poznania. V priebehu nášho každodenného života sa často snažíme prekročiť hranice toho, čo vieme, a vždy predpokladáme, že vieme viac, než naozaj vieme.

Sokrates aj Budha sa pri všetkých svojich rozdieloch zhodli na tom, že osvietenie možno dosiahnuť len praktizovaním morálnej dokonalosti. 

Sokrates nám hovorí, aby sme sa toľko nestarali o moc, aby sme sa toľko nestarali o peniaze, slávu alebo bohatstvo,“ uviedol Giancola. Zmyslom života je, aby naša duša bola čo najkrajšia - trávime veľa času tým, že sa obliekame, a veľmi málo času venujeme lešteniu svojej duše.

My, moderní západní ľudia, sa neudržiavame v rovnováhe, pretože venujeme veľmi málo času cvičeniu disciplíny a všímavosti, ale namiesto toho sa príliš zaoberáme vonkajším svetom a nechávame bokom svoje vnútro.

Buddha povedal, že keď niečo robíme, musíme to robiť s plnou prítomnosťou, s plnou všímavosťou. Sme takí rozptýlení multitaskingom, že strácame zo zreteľa náš jediný cieľ.

Aby sme mohli zažiť plnosť okamihu, musíme byť schopní ovládať svoje emócie a myseľ. Neustále nás vedú myšlienky, túžby, potreby a priania nášho fyzického tela. Pre Budhu je konečným cieľom oslobodenie od týchto podmienok a pre Sokrata je cieľom pestovanie cnosti, aby sme mali schopnosť využívať to, čo nám bolo dané.

Podľa Sokrata nemožno naučiť druhého človeka sebapoznaniu ani cnosti². Pre Budhu je konečná realita procesom sebarealizácie. Nikto vás nezachráni. Jediná osoba, ktorá vás môže oslobodiť od vašej vlastnej bolesti a utrpenia, ste vy sami a jediná osoba, ktorá ponesie následky vašich vlastných zlých činov a nesprávnych úsudkov, ste tiež vy sami.

„Život nie je určený na to, aby bol pohodlný; zmyslom života je vyvíjať sa a rozvíjať svoje vedomie“. Ako povedal Pierre Teilhard de Chardin:
„Nie sme ľudské bytosti, ktoré majú duchovnú skúsenosť. Sme duchovné bytosti, ktoré majú ľudskú skúsenosť.“ S týmto výrokom by súhlasili aj Sokrates a Budha, napriek ich rozdielom.

_________________________________

¹ toto je dosť zjednodušené aj keď do istej miery aj oprávnené tvrdenie. Počnúc Platón je európska filozofia skutočne výrazne dualistická, ale monizmus (ne-dualita) má korene aj v západnej filozofii. Okrem stoickej filozofie, ktorá odmieta dualizmus, existujú aj iné Západné filozofické školy a filozofi, ktorí sa nezaoberajú dualistickým rozdelením sveta na dve protikladné podstaty (napr. duša a telo, hmota a duch). Uvediem aspoň pár príkladov. Z tých najstarších gréckych filozofov to bol Herakleitos z Efezu. Jeho filozofia sa zameriava na jednotu a dynamiku sveta, pričom odmieta dualistické rozdelenie na oddelené entity. Kynici tiež odmietali ostrú dichotómiu medzi telom a dušou. Zdôrazňovali jednotu ľudskej existencie a život v súlade s prírodným poriadkom. Podobne Aristoteles odmietal Platónov dualizmus a namiesto toho presadzoval holistický pohľad na svet. Z tých novovekých filozofov treba spomenúť predovšetkým holandského filozofa Spinozu, ktorý odmietal tradičný dualizmus a namiesto toho presadzoval monistický pohľad na svet. Veril, že existuje len jedna substancia, ktorú nazýval Boh alebo Príroda. Leibniz taktiež rozvíjal komplexný monistický pohľad na realitu. Takže nie sme odkázaní na Východnú filozofiu ak hľadáme filozofickú tradíciu, ktorá neoddeľuje hmotu od ducha, ani človeka od kozmu a podobne ako taoizmus veria v jednotu protikladov. Rozhodne nie som odporcom budhizmu či iných východných náuk, len chcem poukázať na to, že čo hľadáme na Východe je prítomné aj v Západnej filozofii, samozrejme v inej, svojskej podobe.    

² Podľa Sokrata pravé poznanie nie je vonkajšia informácia, ktorú možno mechanicky odovzdať. Je to vnútorný proces objavovania, ktorý musí každý jednotlivec prejsť samostatne. Poznanie je skryté v každom človeku a treba ho len "vytiahnuť" von. Sokrates prirovnával svoju metódu ku pôrodnej asistencii (maieutika). Nepovažoval sa za učiteľa, ktorý "vkladá" vedomosti do žiaka. Pomocou kladenia otázok a vedenia dialógu pomáhal ľuďom objaviť vlastné vnútorné poznanie. Stimul pre sebareflexiu však prichádza zvnútra, nie zvonka. Čo sa týka cnosti, cnosť (arete) nie je niečo, čo sa dá naučiť ako remeslo či technické zručnosti. Je to hlboké pochopenie etických princípov, ktoré vyžaduje vlastnú skúsenosť a introspekciu. Sokrates odmietal sofistický model vzdelávania, kde poznanie je tovar, ktorý sa dá kúpiť a zdôrazňoval, že skutočné poznanie vyžaduje osobnú transformáciu. Pravé vzdelávanie je  podľa neho dialóg, nie jednostranný prenos informácií. Sokratova metóda teda spočíva v tom, že vytvára priestor pre vlastné objavovanie a pochopenie, nie v priamom odovzdávaní hotových právd.