Kresťanská stoa
V žiadnom konkrétnom momente kresťanskej éry nenastúpil náhle na scénu stoicizmus. Svoj vplyv skôr uplatňoval permanentne bez toho, aby vyvolal nejakú väčšiu reakciu či krízu.
G. Verbeke, Prítomnosť stoicizmu v stredovekom myslení, s. 5.
Na začiatku predstavoval náhly vzostup kresťanského kultu novú príležitosť a zodpovednosť vysvetliť, o čom v tejto novej viere ide. Väčšina raných vodcov viery bola dobre vyškolená v klasike, v ktorej bol stoicizmus často ústredným bodom ich vzdelávania. Tento stoický vplyv bol nájdený medzi množstvom ranokresťanských spisovateľov, tzv. apologétov, ktorí svoju vieru v Ježiša ako Božieho syna obohatili stoickou kozmológiou a etikou. Niektorí si dokonca požičali od stoického kozmológa Herakleita pri pomenovaní svojho boha Logos, čo je do angličtiny preložené ako Slovo (pozri biblické Evanjelium podľa Jána 1,1-3).
Tertullianus (asi 160-230), rodený Riman a najimpozantnejší apologét svojej doby, do svojich spisov asimiloval veľkú časť stoickej prírodnej a morálnej filozofie. Učenec, sv. Hieronym (asi 347-c.420), vždy oportunista, striedavo napádal alebo preberal stoické témy v závislosti od okolností a publika. Medzitým John Cassian (asi 360-435), najväčšia mníšska literárna postava, často aplikoval stoické riešenia kresťanských otázok, ktoré poskytli novým kláštorným komunitám niektoré z ich najdôležitejších a trvalých základov.
O detailoch stoickej filozofie sa však nehovorilo a robiť zoznam tém, ktoré prijali alebo preformulovali kresťanskí otcovia, by nebolo vhodné. Stručne povedané, stoická náuka bola postupne absorbovaná do západných intelektuálnych dejín za pomoci Klementa Alexandrijského, Tertulliana, svätého Hieronyma, Jána Cassiana, svätého Augustína, Petra Abelarda, Rogera Bacona, Tomáša Akvinského a Majstra Eckharta, aby sme vymenovali aspoň niektorých. Neexistovala jednotná zhoda o tom, ktoré z tém stoa sú správne, nesprávne alebo irelevantné. Aj dnes sa kresťanskí spisovatelia v mnohých veciach nezhodujú. Ale či už súhlasili alebo nesúhlasili, stoicizmus bol trvalo vtlačený do tradícií ustanovených kresťanskými mysliteľmi raného stredoveku, aby sa znovu a znovu preberali, študovali, argumentovali, prijímali a odmietali v neskoršom stredoveku.
V čase renesancie sa stoická filozofia stala ešte dôležitejšou pre západné myslenie. William Shakespeare (1564-1616) založil heroický ideál svojich tragédií na stoikoch. Kráľovná Alžbeta I. (1533-1603) osobne prekladala Epiktétove prejavy z latinčiny do angličtiny svojej doby. Montaigne (1533-92) bol prvým konvertitom na stoicizmus, ale neskôr prijal Pyrrhoneov skepticizmus vo svojej dezilúzii z ľudského rozumu.
Justus Lipsius (1547-1606), ktorého Montaigne považoval za najväčšieho učenca doby, bol otcom neostoicistického hnutia, ktoré inšpirovalo renesančných filozofov a esejistov pri vytváraní nového humanizmu tej doby, ktorý je stále mocnou silou dnešného sveta. Ekonomický filozof Adam Smith (1723-90), otec moderného kapitalizmu a autor kníh Bohatstvo národov a Teória morálnych citov bol študentom a obdivovateľom stoických princípov.
Erik Wiegardt, Path of the Sage
