O cnosti a používaní indiferentných vecí
„Uvedom si, že každá udalosť je pre teba indiferentná (ľahostajná) a nemá pre teba žiadnu hodnotu, nech je akéhokoľvek druhu; lebo bude v tvojej moci, aby si ju správne využil, a v tom ti nikto nemôže zabrániť.“
- Epiktétos, Enchiridion
Po prvé, „indiferentný“ neznamená „ľahostajný“, hoci sa dosť bežne starogrécky termín "adiafora" práve takto prekladá. Ako sa môže sochár naučiť sochárčiť, keď nemá mramor? Vonkajšie veci sú materiálom, na ktorom cnosť pracuje. Bez vonkajších vecí nie je cnosť. Cnosť je znalosť používania vonkajších vecí (udalostí) a skúsenosť je dôležitá. Nikdy nebudete vedieť riadiť auto, ak si doň nesadnete a neskúsite to.
„Ľahostajný“ je nešťastný preklad. „Adiafora“ je starogrécky termín, ktorý v podstate znamená ‚neutrálny‘. Nie je to ani jedno, ani druhé, ani dobré, ani zlé. Indiferentnosť ako „mám to v paži“ je úplne iný pojem. Indiferentné sú hodnotovo neutrálne.
Vonkajšie veci nie sú ani dobré, ani zlé, ak nemáme vedomosť o tom ako ich používať. Podieľajú sa na dobre, keď sa používajú rozumne, a zle, keď sa rozumne nepoužívajú. Niektorí sa zrejme domnievajú, že stoici dospeli k záveru, že vonkajšie zdroje nie sú nikdy prospešné. To je nesprávne. Presnejšie tvrdenie je, že indiferentné prostriedky nie sú nikdy prospešné, ak chýba múdrosť a poznanie, ako s nimi zaobchádzať. Môžete mať všetky ustrice sveta, ale to nie je na nič, ak neviete, ako ich otvoriť. Stoici tvrdili, že indiferentnosti v neprítomnosti poznania neprispievajú k eudaimonii, preto samy o sebe nie sú prospešné. Prínos plynie z poznania ich použitia.
Podľa stoikov je cnosť poznaním, ako správne využívať vonkajšie veci a udalosti. Ak chápete cnosť ako účasť na forme dobra, ako to robil Platón, potom sa k stoickému stanovisku ťažko dostanete. Ak však cnosť chápete ako poznanie o používaní indiferentných vecí, nie je tu žiadna priepasť, ktorú by bolo potrebné prekonať. Znalosť hasiča o hasení požiaru a jeho znalosť používania sekery je to, čo prináša úžitok. Sekera nie je prínosom pri záchrane kohokoľvek pred požiarom, ak nevie, ako ju používať a prečo ju má používať. To je cnosť dobrého hasiča. Ak to chýba, sekera leží v aute a nič nerobí.
Stoici nevzťahovali cnosť na úmysly. Každý si myslí, že koná správne. Každý sa usiluje o dobro. Nikto nerobí zlo vedome. Naše bežné presvedčenie, že „dobrý úmysel robí každý čin dobrým“, nie je stoickým postojom. Stoici verili, že pochopenie toho, čo sa deje a čo je vhodné urobiť, je jediné „dobro“. Vaše úmysly musia byť v súlade so svetom (Prírodou), aby boli dobré. Toto je v etike známe ako „externalizmus“. Ide o to, ako to, čo robíte, súvisí s harmóniou celku, a neúmyselné poškodzovanie ľudí z dobre mienenej nevedomosti túto latku neprejde. Je to vonkajší svet, ktorý nám hovorí, či máme pravdu alebo nie. Platí to pre mačky, psy a vrany rovnako ako pre ľudí. Ak vaše kritérium pravdy existuje výlučne vo vašej hlave, nikdy nemôžete vedieť, či máte pravdu alebo nie.
Sokratovský intelektualizmus stoikov spočíva v tom, že na konanie dobra stačí vedieť, čo je dobré. Hoci do toho vstupuje skúsenosť, v cnosti napredujete lepším pochopením, nie opakovaným konaním cnostných vecí. Cnosť je performatívne umenie, pretože sa koná pre seba samu. Epiktétos poznamenal, že to, že nemôžeš byť Sokratom, neznamená, že snaha byť Sokratom nie je najlepší spôsob života. A byť Sokratom znamená byť niekým, kto je zapojený do celoživotného projektu sebaskúmania a získavania tohto „poznania o užitočnosti vecí“.
Cnosť je „techné“. Je to starogrécky výraz pre „umenie, remeslo, techniku alebo zručnosť“. Je to filozofický pojem, ktorý sa vzťahuje na akt tvorby alebo konania. Cnosť je poznanie dobrého a zlého používania indiferentných (vonkajších a neutrálnych) vecí. Hoci nikto nikdy nebol úplne cnostný, všetci k nej môžeme smerovať. Na to, aby ste boli úplne cnostní, by ste museli poznať všetky relevantné súvislosti a vedomosti o veciach. Museli by ste sa vždy správne rozhodnúť, ako zaobchádzať s indiferentnými. Je jasné, že to v skutočnosti nikto nedokáže! Ale poznanie je jediné dobro a nevedomosť je jediná neresť. Cnosť je jediná vec, ktorá závisí od vás, a cnosť je vedieť, čo je správne a čo nie. A je to aj vedieť, keď neviete! V situácii etiky cnosti by ste niekedy mali a niekedy nemali. Vždy je to kontextové. Starogrécke slovo pre cnosť je vlastne „areté“. To sa prekladá ako „dokonalosť“. Malo by byť jasné, že cnosť bola vnímaná ako odbornosť v používaní vedomostí. To sa dokonale zhoduje s tým, čo učil Sokrates.
James Delatrey, Living Stoicism
