Sófrosyné - po stopách múdrosti

Toto je preklad mojich výpiskov z článku: Post-Modern Stoics? The Revival of Stoicism in the Late 20th Century

Článok som doplnil pár poznámkami a komentármi, ktoré snáď text obohatili

Postmoderní stoici? Oživenie stoicizmu na konci 20. storočia

Novoplatonický filozof Plotinos (3.stor. n.l) hovoril o stoikoch ako o natoľko odlišných, že by sa vôbec nemali považovať za súčasť gréckej filozofie. Filozofia sa tradične považuje za stelesnenie Platóna a Aristotela a podľa Plotína je na jednej strane grécka filozofia a na druhej stoicizmus¹.

Stoický existencializmus: Medzi súkromným a verejným
Francúzsky filozof Foucault sa zaoberal najmä preklenutím priepasti medzi súkromnou a verejnou sférou občianstva, keď sa pýtal, či vzťah človeka k sebe samému (ústredná otázka klasickej stoickej filozofie) môže fungovať súčasne ako technika sebazdokonaľovania, ako aj ako politická prax odporu.

Foucauldov spôsob života sa nazýva parrhesia alebo „odvážna reč“, čo odkazuje na hrdinský čin hovorenia pravdy moci, ako aj na druh životného štýlu, ktorý môže zvýšiť šťastie človeka. Zahŕňa potešenie zo seba samého a venovanie pozornosti každodenným starostiam. Je to filozofia starostlivosti o seba a zároveň spôsob praktizovania spravodlivosti. Človek sa môže starať o seba, svojich priateľov a rodinu prostredníctvom parrhesie úprimnosti a s rovnakým úspechom môže parrhesiu použiť ako formu vzbury proti nespravodlivému stavu vecí.

Sartre s kritickým postojom tvrdí, že stoicizmus, napriek svojmu zameraniu na „abstraktnú slobodu“ a osobný ústup, by mohol byť využitý ako sila, ktorá môže pomôcť prijať autentický spôsob života. Sartrovo rané dielo bolo voči stoickým doktrínam zhovievavejšie, ale neskôr vo svojej kariére usúdil, že väčšina stoickej filozofie je ideológiou nezúčastnenosti, pasivity a zlej viery. Známa stoická poučka týkajúca sa dôležitosti rozlišovania medzi tým, čo od nás závisí a čo nie, nie je podľa neho úplne správna. To, čo sa na prvý pohľad zdá byť mimo našej kontroly, ako by hlásali stoici, sa zďaleka nemusí ukázať ako ľahostajná záležitosť, ale ako niečo, do čoho sa napriek tomu musíme zapojiť a čomu musíme čeliť.²

Deleuzovský neo-stoicizmus: Experimentálne techniky seba samého

Deleuze buduje značnú časť svojej ontológie na základe stoickej metafyziky. Deleuze si stoickú etiku dosť obľúbil a niektorí bádatelia sa dokonca domnievali, že jedinou dôstojnou etickou pozíciou je podľa Deleuza práve stoická etika. Materialistický postoj v stoickej filozofii umožňuje Deleuzovi formulovať „etiku bez morálky“, teda etický postoj k životu, ktorý nie je založený na dogmách ani na žiadnych transcendentných princípoch. Deleuzova novostóická etika je pragmatizmus založený na bezprostredných udalostiach a daných skúsenostiach. 

Mnohí bádatelia však tvrdia, že deleuzovský stoicizmus je „aktualizovaný“ stoicizmus, ktorý sa od svojej pôvodnej podoby značne líši. Deleuze je známy tým, že číta filozofov spôsobom, ktorý je veľmi transformatívny. Niektorí tvrdia, že tradičné filozofie sa po interpretácii Deleuzovým spôsobom len málo podobajú samým sebe. Sám Deleuze to nikdy nepopieral. Jeho cieľom nikdy nebolo dostať sa k „podstate“, vnútornému jadru alebo nejakému základnému významu filozofického diela, ale vyťažiť z neho niečo nové a zaujímavé a zároveň dodať jeho myšlienkam život a vitalitu.

Julia Kristeva: Jazyk, logika a stoická terapia

Psychoanalytička, spisovateľka a kultúrna teoretička Julia Kristeva ponúka presvedčivú analýzu a kritiku stoickej etiky a logiky.  
Logika a psychológia sú hlboko prepojené. Aby sme sa cítili v pohode, musíme jasne myslieť, a aby sme mohli jasne myslieť, musíme logicky konať a teoretizovať. Cieľom je dospieť k priaznivej duševnej rovnováhe, ktorá dokáže odstrániť zbytočné prežívanie a úzkosť. Môžeme to dosiahnuť tak, že oddelíme to, čo nemôžeme ovplyvniť, od toho, čo môžeme, a namiesto želania, aby sa udalosti stali, musíme chcieť udalosti, ktoré sa skutočne stanú.

Treba sa zosúladiť s univerzálnou deterministickou kauzálnou sieťou, ktorá pochádza od Boha a riadi celú prírodu. Podľa stoickej kozmológie sa človek túžbou po udalostiach, ktoré sa dejú, učí pokore, odolnosti a vďačnosti. Človek myslí a koná v súlade s prírodou a zostáva verný sám sebe v súlade s Božou vôľou.

Takto stoický človek dosahuje slobodu: nie tým, že vystúpi z deterministického reťazca udalostí (čo je nemožné), ale tým, že si vedome vyberá nevyhnutné. Sloboda sa teda nedosahuje prelomením radu príčin a následkov, ale odmietnutím nechať sa ťahať osudom nehodným spôsobom.

Pierre Hadot: Stoicizmus ako spôsob života

Pierre Hadot je uznávaným odborníkom na antickú filozofiu. Často sa spomína popri Michelovi Foucaultovi vďaka jeho záujmu o antickú filozofiu ako konkrétny a praktický životný štýl. Hadot aj Foucault sa zaoberali štúdiom duchovných cvičení alebo techník seba samého, najmä pokiaľ ide o antický stoicizmus. Stoicizmus ako spôsob života je preto jedným z hlavných projektov, ktorým Hadot zasvätil celý svoj život.

Ďalším spoločným bodom Foucaulta a Hadota, a v istom zmysle aj Deleuza, bol spôsob čítania filozofických textov (antických alebo iných), ktorý znamenal radikálnu, existenciálnu internalizáciu ich princípov. Hadot aj Foucault sa usilovali vyťažiť z filozofického diela skúsenosť. Snažili sa ukázať, ako možno oživiť filozofický systém, a to nielen ako systém, prázdny formalizmus alebo len teoretickú konštrukciu, ale ukázať, ako možno danú filozofiu žiť.

Hadot bol hlboko ovplyvnený prácou neskoršieho Wittgensteina sa zameral na pragmatický aspekt jazyka. Jazyk ako forma života prevažuje nad jazykom ako logickým systémom. Hadotova myšlienka duchovných cvičení bola v tomto zmysle silne ovplyvnená Wittgensteinovou koncepciou jazykových hier. 

Hadot ponúka neuveriteľne originálne čítanie antickej filozofie, keď sa snaží oživiť a rekonštruovať materiálne a pragmatické podmienky života, ktoré umožnili jej vznik. Na rozdiel od tradičných akademických analýz Hadot ponúka čitateľovi duchovnú a transformačnú skúsenosť, vďaka ktorej sa človek môže naučiť žiť a konať (viac-menej) ako stoik. Mnohé odvetvia modernej psychológie, ako napríklad KBT ³, sú založené na podobných súčasných interpretáciách starovekých stoických praktík.

Poznámky a komentáre
¹ Stoici skutočne predstavovali výrazný odklon od platonsko-aristotelovskej tradície, čo sa prejavilo najmä v ich materializme, praktickom zameraní a odmietnutí transcendentnej dimenzie reality. Ich filozofia predstavovala alternatívny model myslenia, ktorý mal významný vplyv na ďalší vývoj západnej filozofie a ktorý je v mnohých ohľadoch bližší modernému mysleniu než klasická grécka filozofia.

² Stoicizmus nehlása pasivitu, ale skôr múdru selektivitu v našom angažovaní sa. Ich učenie o rozlišovaní toho, čo môžeme a nemôžeme ovplyvniť, je skôr nástrojom na efektívnejšie využitie našej slobody a energie, nie obmedzením našej zodpovednosti. V mnohom by mohli stoici so Sartrom súhlasiť - najmä v dôraze na osobnú zodpovednosť a autentické prežívanie života. Ich prístup však ponúka praktické nástroje na zvládanie existenciálnych výziev, ktoré Sartre skôr len popisuje. V tejto súvislosti je vhodné spomenúť aj tzv. stoickú opozíciu, čo je názov skupiny stoických filozofov, ktorí v 1. storočí aktívne vystupovali proti autokratickej vláde niektorých cisárov, najmä Nerona a Domiciána. Najvýznamnejším z nich bol Thrasea Paetus, vplyvný rímsky senátor, ktorého popravil Nero. Veľmi si ich vážili neskorší stoici Epiktétos a Marcus Aurelius.

³ Stoicizmus mal významný vplyv na vývoj kognitívno-behaviorálnej terapie (KBT). Oba prístupy zdieľajú presvedčenie, že naše emócie a reakcie nie sú priamo spôsobené udalosťami, ale skôr našimi interpretáciami týchto udalostí. KBT učí pacientov identifikovať a meniť negatívne myšlienkové vzorce, ktoré prispievajú k ich psychickým problémom.