Prečo robíme zlé rozhodnutia? Slabá vôľa vs. nevedomosť
8. 3. 2025
Nedávno som natrafil na článok od talianskeho filozofa a veľkého popularizátora moderného stoicizmu (v posledných rokoch aj Pyrrhonovho skepticizmu), v ktorom porovnával Aristotela so starovekými stoikmi. Okrem iného, ma upútalo, že v oblasti psychológie dal do kontrastu dva pojmy: akrasia a intelektualizmus.
Akrasia
Akrasia, alebo slabosť vôle, je stav, keď človek vie, čo je správne, ale napriek tomu koná nesprávne. Ide o rozpor medzi poznaním dobra a konaním zla. Aristoteles bol presvedčený, že akrasia je výsledkom nedostatku praktickej múdrosti (fronézis). Človek, ktorý má slabú vôľu, môže mať teoretické poznanie dobra, ale nedokáže ho aplikovať v konkrétnych situáciách.
Príklad: Človek, ktorý vie, že by mal zdravo jesť, ale napriek tomu si dá nezdravé jedlo.
Intelektualizmus
Intelektualizmus je presvedčenie, že poznanie dobra automaticky vedie k konaniu dobra. Stoici verili, že ľudia konajú zle len z nevedomosti. Toto prevzali stoici od Sokrata.
Stoici po vzore Sokrata odmietali myšlienku slabosti vôle. Verili, že ak človek skutočne pozná dobro, nemôže konať zle. Zlé konanie je podľa nich výsledkom nesprávneho úsudku alebo nevedomosti.
Príklad: Ak človek koná nespravodlivo, je to preto, že nesprávne posúdil situáciu a nevedel, čo je skutočne spravodlivé.
Stoický intelektualizmus zdôrazňuje dôležitosť rozumu a poznania pri dosahovaní cnosti a šťastia. Stoická etika je založená na presvedčení, že ľudia sú racionálne bytosti, ktoré môžu dosiahnuť dokonalosť prostredníctvom poznania.
Poznanie je najvyššie dobro
Napriek tomu, že učenie stoikov je mi veľmi blízke, v tom prípade som na pochybách. Človek sa môže rozhodnúť konať to, čo nie je v jeho vlastnom záujme. Ľudia môžu až príliš ľahko túžiť po veciach, o ktorých vedia, že sú pre nich zlé. Sokrates si myslí, že keď človek spozná (t. j. skutočne vie a plne si uvedomuje), že daná vec nie je pre neho dobrá, prestane po nej túžiť. Podľa Sokrata a stoikov neexistuje žiadna túžba, ktorá by mohla konkurovať túžbe po tom, čo je dobré.
Intelektualizmus teda predpokladá, že ak viete, čo je dobré, urobíte to, a ak urobíte nejaký čin a je zlý, je to preto, že ste si mysleli, že je dobrý. Všetky chyby v takýchto rozhodnutiach sú spôsobené nevedomosťou.
Sokratovský intelektualizmus je kritizovaný za to, že buď ignoruje ľudskú iracionalitu, žiadostivosť a nedostatok sebaovládania alebo ich vysvetľuje nepravdepodobne racionalisticky.
Intelektualizmus mi trocha pripomína ekonomický koncept „homo economicus“, ktorý je založený na tom, že ak ľudia majú dostatok informácii, dokážu sa robiť dokonalé racionálne rozhodnutia. Otázka znie, čo je to dostatok informácii (poznania). Je to aj dosť relatívne a individuálne, pretože niekomu stačí „kilo“ informácii, iní potrebuje „tonu“. Naše kognitívne schopnosti nie sú rovnaké. Rovnako ani naša vôľa prijímať a spracovávať informácie. Niekomu stačí to „kilo“ informácii z internetu a na základe toho si vytvorí pevné presvedčenie, že danej veci rozumie.
Aristotelova odpoveď
Aristoteles nesúhlasí s Platónom (Sokratom) v otázke akrasie. Tvrdí, že existujú dva rôzne druhy akrasie. Prvá je motivovaná impulzívnosťou, presnejšie vášňou, ktorá môže spôsobiť výpadok rozumu, čo umožní človeku odkloniť sa od toho, čo (ešte) považuje za dobré konanie.
Zoberme si napríklad vášnivú hádku. V zápale hádky sa často povedia veci, ktoré zjavne nie sú úplne premyslené: zúčastnení môžu zachádzať do malicherných urážok a zájsť priďaleko. V tomto prípade je človek natoľko zaslepený hnevom, že koná bez rozumného zváženia dôsledkov toho, čo robí - urážku rýchlo vytlačí z úst jeho ego, namiesto toho, aby ju správne posúdilo jeho superego, mohli by sme povedať.
Aristoteles vo svojej Nikomachovej etike prirovnáva tieto prípady k „uponáhľaným sluhom, ktorí vybehnú skôr, než si vypočujú všetko, čo človek hovorí, a potom spôsobia zmätok“. Sluhovia svoje konanie riadne nevyhodnotia - jednoducho ho urobia bez toho, aby sa zastavili a premýšľali.
Druhý typ akrasie je podľa Aristotela spôsobený nedostatkom vôle (sebakontroly) resp. slabosťou. Na rozdiel od vášnivého človeka slabý človek dokonale zvažuje a uvažuje. Slabosť prichádza pri uplatňovaní svojho zdôvodneného záveru v praxi.
Príkladom je fajčiar, ktorý chce prestať fajčiť. Ak sa človek rozhodne, že by mal vymeniť cigarety za nikotínové náplasti, ale má problém to skutočne urobiť, chyba nie je v jeho rozumovej schopnosti. Zvážil fajčenie, dospel k záveru, že je pre neho škodlivé a že by mal prestať fajčiť, ale nedokáže tento záver uviesť do praxe. To má na mysli Aristoteles, keď hovorí o slabosti vôle.
Súčasné reakcie
Richard Holton uvádza dva trochu odlišné dôvody, prečo sa niekto, kto uznáva argumenty vegetariánov, nemusí vzdať mäsa. Prvý prípad, ktorý uvádza, je prípad človeka, ktorý sa opakovane zaväzuje, že sa stane bylinožravcom, len aby „sa znova a znova ocitol tvárou v tvár vzácnym steakom“, ako to Holton s rozkošou uvádza v knihe Weakness of Will and Practical Irrationality. Uvádza aj druhý prípad, keď človek v zásade súhlasí s tým, že by sa mal vzdať mäsa, ale v praxi to nikdy nemieni urobiť. Oba prípady sú podľa neho príkladom konania proti vlastnému úsudku, ale len prvý prípad je prípadom slabej vôle.
Donald Davidson, autor knihy Essays on Actions and Events (1980) si myslí, že akratické konanie je výsledkom toho, že človek si dočasne myslí, že jedno konanie je výhodnejšie ako druhé. Ak napríklad idem okolo výkladu a vidím elegantný pár drahých značkových tenisiek, ktoré stoja celý môj mesačný príjem, mám dve možnosti: kúpiť si tenisky, alebo si svoj príjem rezervovať na nasledujúce štyri týždne.
To druhé je najlepšie rozhodnutie; ale už som si predtým vybral to prvé a bol by som prekvapený, keby som to už nikdy neurobil. Davidson by povedal, že koreň môjho nákupu tenisiek má pôvod v mojom momentálnom presvedčení, že vlastníctvo honosných topánok je výhodnejšie ako dlhodobá finančná stabilita. Nejde o to, že by som v tej chvíli konal proti svojmu lepšiemu úsudku; skôr ide o to, že v tej chvíli sa môj lepší úsudok zmenil tak, že som si vybral tenisky.
Existuje aj vedecky podloženejšia súčasná teória akrasie. Kúpu drahých tenisiek možno vysvetliť prostredníctvom myšlienky, že ľudia sú psychologicky veľmi zameraní na prítomnosť. Z kúpy tenisiek budem mať úžitok hneď, ale ušetrené peniaze ocením až neskôr, v dôsledku čoho sa mi hodnota tenisiek zdá väčšia - preto si vyberiem túto inak zdanlivo nelogickú možnosť.
Táto myšlienka sa nazýva hyperbolické diskontovanie. Hovorí o tom, že keď má netrpezlivá ľudská myseľ na výber z dvoch podobných odmien, vždy si vyberie tú, ktorá príde skôr. Zoberme si nasledujúce dva typy voľby. Po prvé, ak môžem mať 100 euro dnes alebo 150 o mesiac, budem sa cítiť viac naklonený výberu prvej možnosti. Teraz však k obom možnostiam pridajme rok: Môžem mať 100 euro za dvanásť mesiacov alebo 150 za trinásť mesiacov. Bizarné je, že možnosť 150 euro sa okamžite javí ako výhodnejšia v druhom scenári ako v prvom.
Záver bez konca alebo ako to vidím ja
Nie som žiadna filozofická kapacita, aby som rozhodol tento večný spor medzi akrasiou a intelektualizmom (Sokratom a Aristotelom), ale pri všetkej skromnosti si dovolím vyjadriť svoj pohľad, ktorý nie je faktom, len mojim názorom. Patrím k tým, ktorí nevlastnia pravdu, len ju hľadajú.
V tomto prípade, ako som už naznačil, sa viac prikláňam na stranu Aristotelovej akrasie. Je to taká zlatá stredná cesta, na rozdiel od nekompromisného a radikálneho presvedčenia Sokrata (a stoikov), že za všetko môže nevedomosť resp. nedostatočné poznanie. Človeka síce definuje jeho veľký mozog a rozumový potenciál, ale psychológia dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že človek je viac emocionálny než racionálny tvor. Často nás ovládajú pudy, chute, vášne a náš rozum je v koncoch. Silná vôľa síce (vraj) všetko zdolá, ale už Aristoteles vypozoroval, že ľudská vôľa má svoje limity.
Na druhej strane Sokratov intelektualizmus rozhodne nie je nejaká pomýlená teória šialeného filozofa. Možno to, že abstinujúci alkoholik po pol roku úspešnej abstinencie opäť siahne po poháriku, nie je spôsobené tým, že má slabú vôľu. Napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že musí mať dostatok vedomostí aj skúseností o deštruktívnom vplyve alkoholu na jeho život, pripusťme, že nemal.
Možno mal dostatok informácii, ale nedokázal ich spracovať t.j. nenastalo u neho úplné a dokonalé pochopenie, ktoré by viedlo k správnemu (rozumnému a cnostnému) konaniu za každých okolností. Ak je poznanie najvyššia cnosť, potom on ešte stojí po členky v mútnej vode neresti nepoznania resp. nepochopenia. Nestáva sa zriedka, že človek po nejakom čase zistí, že jeho poznanie nejakej veci bolo nedokonalé hoci on žil v ilúzii, že v tom má jasno.
Ešte by som sa pristavil pri známej fráze „silná vôľa, všetko zdolá“. Tu by som súhlasil s Brittany Polat, ktorá tvrdí, že:
„skutočný pokrok nepochádza zo získania väčšej sily vôle, ale zo zmeny pohľadu na svet. Žiť filozoficky neznamená len racionálne chápanie filozofických princípov. Filozofický život si vyžaduje aj iné videnie sveta. Práve tento nový spôsob videnia, táto vnútorná premena, nám umožňuje skutočne žiť filozofickým spôsobom života.“
Brittany Polat, O stoickej transcendencii
To podporuje presvedčenie Sokrata aj stoikov, že ak človek zlyhá nemusí to nutne znamenať, že mal slabú vôľu, ale to, že jeho poznanie (svetonáhľad) je nedokonalé. Nič to však nemení na tom, že asi každý chybuje, s výnimkou mudrca, a preto je nevyhnutné jednak trénovať našu myseľ (rozumové schopnosti), jednak našu vôľu.
Vedomosti a poznanie, sú živiny (hnojivo), vďaka ktorému naša vôľa rastie a mocnie. Koniec koncov, aj Aristoteles bol presvedčený, že akrasia t.j. slabosť vôle je výsledkom nedostatku praktickej múdrosti t.j. poznania. A nemali by sme zabúdať ani na prosoché t.j. pozornosť, sústredenosť na prítomný okamih. Tá má vplyv na našu vôľu, aj na proces poznávania. Ak sme nepozorní, ak sa nesústredíme na daný okamih, naša vôľa ochabuje a naše poznanie nám tiež nie je na úžitok, ak je naša myseľ neprítomná.
Hoci som mal ešte nedávno dojem, že dám za pravdu Aristotelovi, nakoniec sa predsa len prikláňam k Sokratovi a stoikom (tomu sa hovorí „dobrodružstvo myslenia“). Ale, možno sa mýlim, od dokonalého mudrca mám ešte ďaleko. Preto si nechávam definitívnu odpoveď na neurčito. Ktovie aké názory, myšlienky, skúsenosti či perspektívy sa mi ešte postavia do cesty...Vám odporúčam to isté. Statický dogmatizmus je slepá ulička. Život je zmena, vývoj a pohyb. Smrť je pripútanosť a stagnácia.
MP
