Sófrosyné - po stopách múdrosti

Dr. Kevin Vost bol plodný spisovateľ v oblasti sebazdokonaľovania a kresťanstva so zameraním na Tomáša Akvinského (zomrel v roku 2023 vo veku 62 rokov). V jeho knihe „Memorize the Stoics“ sa venuje starovekým a moderným pamäťovým technikám - čo je ťažiskom akademickej práce doktora Vosta. Dnes tak podceňovaná dobrá pamäť je kľúčovým nástrojom na zvnútornenie princípov a myšlienok a ich udržiavanie „po ruke“. Prvú časť knihy tvorí šesť kapitol, ktoré obsahujú cvičenia na zapamätanie si aspoň jednej kľúčovej lekcie z každej z 53 krátkych kapitol Epiktétovej Príručky, a to v presnom poradí, odpredu aj odzadu. Druhá časť robí to isté pre prvých 50 Senecových listov a tretia časť knihy približuje zapamätanie si niektorých lekcií od stoického cisára Marka Aurélia.

Toto je preklad rozhovoru zo stránky: Stoicism in Action – Medium

Ako ste sa dostal k stoicizmu a ktoré aspekty vás najviac zaujímajú? 
Stoicizmus som objavil začiatkom 80. rokov minulého storočia ako študent psychológie, keď som sa dozvedel, že zakladatelia prvých systémov kognitívnej psychoterapie doktori Aaron Beck a Albert Ellis pripisujú stoikom vo všeobecnosti, a najmä Epiktétovi, zásluhu na tom, že môžeme výrazne ovplyvniť to, ako sa cítime a správame, tým, že sa naučíme správne premýšľať o akýchkoľvek ťažkostiach alebo stresoroch, ktoré v živote zažívame. Stoicizmus ma už 40 rokov zaujíma nielen svojou silou, ktorá nám pomáha ovládať negatívne emócie, ale aj výzvou, aby sme rástli v cnosti a stali sa ušľachtilejšími, starostlivejšími ľuďmi, zameranými nielen na vlastný pokoj a šťastie, ale aj na prospech iných.

Nedávno ste vydali knihu „Memorize the Stoics!“ Páčilo sa mi, ako ste zmodernizovali učenie Epiktéta, Senecu a Marca Aurélia. Váš úvod začína myšlienkami ako sebaovládanie (na prekonanie túžob) a vytrvalosť (na prekonanie ťažkostí). Aké sú podľa vás hlavné problémy, ktoré nám prináša moderný svet, a ako nám môže stoicizmus pomôcť?

Veľmi dobrá otázka. V časoch spomínaných stoikov pred dvoma tisícročiami existovali rôzne druhy pokušení a životných ťažkostí, ktoré nás sprevádzajú aj dnes, ale moderný svet určite pridal aj niektoré nové silné problémy.

Čo sa týka výziev pre sebaovládanie, prostredníctvom elektronických médií máme dnes 24 hodín denne k dispozícii všetky druhy pokušení, dráždení a rozptýlenia, ktorým starovekí stoici nikdy nemuseli čeliť. Môže byť ťažké sústrediť sa na to, čo je skutočne dôležité, dokázať si sadnúť a pokojne čítať dlhší čas, prípadne pokojne tráviť čas s príbuznými a priateľmi, relaxovať a počúvať ich, ak neustále pociťujeme nutkanie kontrolovať svoj telefón, sociálne siete alebo celý vesmír webových stránok.

V tejto súvislosti na mňa na začiatku štyridsiatky (pred 20 rokmi) veľmi zapôsobil verš zo Senecovho diela O krátkosti života, ktorý bol v Loebovom vydaní preložený takto: „Zaneprázdnený človek je najmenej zaneprázdnený životom.“ Inými slovami, ako povedal Sokrates: „Nevyskúšaný život nestojí za to, aby sa žil.“ Keď sme neustále v pohybe a máme príliš málo času na premýšľanie a reflexiu, život sa okolo nás zrýchľuje a jedného dňa môžeme ľutovať, že sme nespomalili, aby sme zvážili, ktoré činy boli skutočne hodné nášho času. V mojom vlastnom prípade som po prečítaní tohto textu vo veľmi rušnom období života, keď som pracoval na plný úväzok, mal som mladú rodinu a na čiastočný úväzok som učil na vysokej škole, prestal učiť, aby som viac premýšľal a čítal dobrú filozofiu, napríklad stoikov a Aristotela. V priebehu roka som skončil s písaním prvej alebo viac ako dvoch desiatok kníh. Takže vo všeobecnosti si myslím, že stoici nám môžu pomôcť spomaliť a sústrediť sa na to, čo je v živote skutočne dôležité.

Pokiaľ ide o čelenie ťažkostiam, lekcie stoikov nám môžu pomôcť pokojne čeliť najrôznejším ťažkostiam v modernom živote, od pádov na ceste, cez osobné ťažkosti až po stratu milovanej osoby. Hoci každý z nás môže, ale nemusí takéto ťažkosti v rôznom čase zažívať, myslím si, že jeden problém, s ktorým sa väčšina z nás pravdepodobne môže stotožniť, je, ako sa mi zdá, rastúca polarizácia v otázkach, ako je politika, ekonomika, náboženstvo, sexualita a ďalšie, s tendenciami démonizovať alebo sa snažiť potlačiť hlasy ľudí s názormi odlišnými od vlastných. Myslím si, že stoici nám tu môžu byť veľmi nápomocní, keď nám pomôžu pripomenúť si ľudskosť, ktorú máme všetci spoločnú bez ohľadu na naše konkrétne presvedčenie. Myslím si, že Marcus Aurelius je obzvlášť užitočný, keď nám pripomína, že ľudia, ktorí s nami nesúhlasia alebo nás môžu rôznym spôsobom rozčuľovať, myslia a konajú tak, ako konajú, pretože im to z ich pohľadu dáva zmysel. Ak sú ochotní s nami uvažovať, môžeme s nimi nájsť spoločnú reč, a ak aj nie, nebudeme cítiť potrebu ich nenávidieť alebo očierňovať. Inými slovami, myslím si, že stoicizmus môže pomôcť k pokojnejšiemu a skutočne tolerantnejšiemu svetu.

Vo vašej knihe sa viackrát spomína Dr. Albert Ellis. V poslednom čase o ňom hovoríme na pondelkových stretnutiach orlandských stoikov. Ako vnímate jeho prínos pre psychoterapiu a ako ho spájate so stoicizmom?

V jednom semestri bakalárskeho štúdia psychológie som sa prvýkrát ponoril do kognitívnych psychoterapií, keď som písal seminárnu prácu pre kurz abnormálnej psychológie o kognitívnej terapii depresie Aarona Becka a ďalšiu pre kurz klinickej psychológie o racionálno-emotívnej terapii Alberta Ellisa. Prečítal som každú knihu a článok o Ellisovom systéme (teraz sa nazýva Racionálno-emotívna behaviorálna terapia alebo REBT), ešte v čase pred počítačovým vyhľadávaním. Dokonca som si vyhľadal zábavné racionálno-emocionálne piesne, ktoré napísal a spieval, aby klientov rozosmial nad ich iracionálnymi, sebaznepokojujúcimi tendenciami. Ellis ma zaujal a pobavil aj ako človek. Hoci som bol sám skôr zdržanlivý človek, veľmi som obdivoval jeho bezprostrednosť a zmysel pre humor. Tiež si myslím, že jeho pohľad na duševné zdravie dával väčší zmysel než ktorýkoľvek iný z prístupov, s ktorými som sa stretol. Písal o tom, že keď pracoval ako psychoanalytik, sedel za ľuďmi na pohovke a robil si poznámky o ich duševných kľučkách, mal pocit, že by ich mal otočiť, posadiť a viesť s nimi racionálnu konverzáciu, čo, samozrejme, aj robil. Usudzoval, že ak je človek dnes znepokojený nejakým zážitkom z hlbokej minulosti, to, čo si o tomto zážitku hovorí dnes, je to, čo jeho znepokojenie udržiava pri živote.

Ellisova práca bola aj pre mňa osobne veľmi užitočná. Napríklad nedávne údaje ukazujú, že približne 77 % ľudí uvádza, že má strach z verejného vystupovania. Keď som bol mladý, môj strach z verejného vystupovania bol silný. S prirodzene červenou pleťou a plachou povahou som sa červenal do červena a cítil som, ako mi začína búšiť srdce, pretože sa mi tvorili kropaje potu už len pri pomyslení na to, že budem musieť hovoriť pred ostatnými, zvyčajne v triede v škole. Nechcem byť nezdvorilý, ale ak mi učiteľ na konci predmetu zadal nejaký prejav, uvažoval som o pravdepodobnosti, že do konca semestra ochorie, aby som bol z obliga. Neskôr sa ľudia, ktorí ma dobre poznali, čudovali, že som potom učil desiatky vysokoškolských kurzov a bez obáv predniesol mnoho desiatok verejných prejavov bez písomnej poznámky. Ako je to možné?

V poslednom ročníku vysokej školy som musel predniesť prednášku pred jednou z mojich tried psychológie. Našťastie som študoval techniky kognitívnej terapie, ktoré nám môžu pomôcť prekonať negatívne emócie vrátane prehnaných obáv. Jednu techniku nazvali moderní psychológovia „negatívna vizualizácia“ a starovekí stoici „premeditatio malorum“ . V podstate si pri nej predstavujete najhorší možný výsledok blížiacej sa situácie, ktorej sa obávate, a trénujete sa, aby ste pri nej zostali pokojní. Ak si požičiam niečo, čo som čítal v jednej z Ellisových kníh, pred prednáškou som si pomyslel niečo také: "Predpokladajme, že vystúpim a začervenám sa ako paradajka, hlas sa mi zadrhne, vyrieknem vtip a nikto sa nezasmeje, zabudnem, čo chcem povedať ďalej, omylom opľujem ľudí v prvom rade a potom sa pozriem dolu a zistím, že mi nesedia topánky a mám rozopnutý zips. No, možno som najhorší rečník na svete, ale predpokladám, že niekto ním byť musí - takže to môžem byť aj ja! Stále musím predniesť túto prednášku, aby som dostal známku, takže aj tak plnou parou vpred!“

Existuje druhá technika, ktorú som použil, keď som začal rozprávať. Aj ona má v modernej kognitívnej terapii svoj názov, a to „cvičenia na odstránenie hanby“, ktoré majú korene v starovekej stoickej filozofii. Moderný psychológ Albert Ellis, ktorý liečil pacientov v New Yorku, radil ľuďom, ktorí sa obávali toho, čo si o nich myslia ostatní, aby išli von a robili také veci, ako napríklad chodiť s banánom na vodítku ako pes alebo stáť chrbtom vo výťahu preplnenom ľuďmi, aby videli, že aj keď si ich ľudia všimnú a budú ich považovať za čudných, nie je to ničivé. Starovekú formu tejto metódy použil na Zenóna z Citia, nášho zakladateľa stoikov, jeho učiteľ Kratés. Kratés si uvedomil, že Zenón je príliš plachý a znepokojuje ho, čo si o ňom myslia ostatní, a tak ho nechal, aby sa k nemu pridal na prechádzke po Aténach, pričom niesol obrovský hrniec šošovicovej polievky. Zenón sa z rozpakov pokúšal schovať hrniec plášťom, keď okolo neho prechádzali ľudia, a tak Kratés vzal svoju palicu a hrniec rozbil, pričom Zenónovi vylial fazuľovú polievku na nohy. Keď mladý Zenón od hanby utiekol, Krates zavolal: „Prečo utekáš, môj malý Feničan... nič hrozné sa ti nestalo.“

Takže tu je to, čo som urobil, aby som zaútočil na svoj vlastný pocit hanby, keď som musel prednášať. Nenosil som banán ani šošovicovú polievku, ale len som sa vopred ospravedlnil triede, ak by videli, ako sa červenám, potím a počuli by, ako mi srdce bije v hrudi, keď prednášam. V podstate som tak naplnil svoj strach, že si ľudia všimnú fyzické príznaky mojej extrémnej nervozity, a potom som sa pustil do rozprávania s oveľa menším začervenaním, potením a tachykardiou ako kedykoľvek predtým. Dodnes dokážem prednášať bez nadmernej trémy.

Rád si spomínam na jedno stretnutie s Ellisom koncom 90. rokov alebo začiatkom nového tisícročia. Spolupracovník, ktorý pracoval na magisterskom štúdiu psychológie, mi jedného popoludnia povedal, že Ellis bude mať prednášku na Bradleyho univerzite v Peorii v štáte Illinois (asi 75 míľ od nášho domu v Springfielde). Keď sme tam prišli, zlou správou bolo, že v posluchárni už nie sú voľné žiadne miesta. Dobrou správou bolo, že Ellis povedal, že je ochotný dovoliť ľuďom, aby si k nemu prišli sadnúť na okraj nízkeho pódia, kde hovoril, takže sme si s priateľom sadli k nohám majstra. Keď som to po návrate domov povedal manželke, rozosmiala sa a spýtala sa, či som ho pobozkal.

Každopádne som neskôr získal magisterský a doktorský titul vo všeobecnej a klinickej psychológii a naďalej verím, že Ellis výrazne prispel k psychoterapii. Som mu tiež vďačný za to, že mňa a mnohých ďalších priviedol k filozofii stoikov.

Pôsobivý koncept tejto knihy spočíva v tom, že učí pomocou ručne kreslených obrázkov, ako je napríklad izba s nábytkom, dverami a inými predmetmi. Každý predmet je spojený s jedným zo stoických učení a spolu sa stávajú pamäťovou pomôckou. Ak si zapamätáte obrázok, môžete si zapamätať aj stoické učenie! Chválim, koľko práce ste si dali s vytvorením týchto obrázkov! Ako na ne reagujú čitatelia?

Ďakujem za milé slová. Ohlasy sú zatiaľ celkom dobré. Všetky doterajšie hodnotenia na Amazone boli štyri alebo päť hviezdičiek. Skoršia verzia tejto metódy bola použitá v knihe, ktorú som napísal v roku 2006 s názvom Zapamätaj si vieru! o katechetických informáciách a dodnes zostáva mojím bestsellerom. O knihe Zapamätaj si Epiktéta! som uvažoval už v roku 2006, ale bol som zaneprázdnený inými projektmi a urobil som tri ďalšie pamäťové knihy pre katolícke vydavateľstvá, kým som usúdil, že nastal čas aplikovať pamäťové metódy na stoické materiály. Cieľom je, aby táto metóda bola prakticky užitočná a dúfam, že aj zábavnou výzvou. Samotná pamäťová metóda siaha až k Simonidovi z Ceosu, ktorý žil pred vznikom stoicizmu, a na západ sa dostala predovšetkým prostredníctvom Marka Tullia Cicerona z prvého storočia pred Kristom. Je zaujímavé, že Cicero je jedným z našich najlepších vonkajších zdrojov aj pre učenie stoicizmu. Aj pre túto knihu robila kresby moja nevesta a bola venovaná môjmu bratovi a vnukom, takže pre našu rodinu mala mimoriadny význam. Potešením pre mňa bolo aj to, že sme jednu ilustrovanú „ pamäťovú izbu“ vytvorili ako štylizovanú verziu samotného originálu Stoa Poikile. 

Asi v polovici knihy spomínate Epiktéta a olympijské hry. Zdôrazňujete, že Epiktétos chcel, aby sme filozofiu používali prakticky, inými slovami, aby sme priamo zlepšovali svoj život (nielen mysleli na zlepšenie svojho života!)¹. Tu píšete: „Už sme preštudovali a zapamätali si toľko dôležitých stoických poučiek a najhorší čas začať uvádzať ich do praxe, je zajtra..." Ako nám vaša kniha pomáha prestať to odkladať?

Dúfam, že sa to podarí. Táto myšlienka do veľkej miery čerpá z Epiktétovej krátkej príručky , v ktorej nám asi tucetkrát radí „spomenúť si“ alebo „pripomenúť si“ rôzne stoické zásady. Dúfajme, že ak sa nám podarí udržať si aspoň niektoré kľúčové myšlienky z 53 lekcií Príručky, prvých 50 Senecových listov a z toho, čo som nazval „veľkolepou sedmičkou“ maxím Marka Aurélia, keď budeme čeliť pokušeniam alebo ťažkostiam v živote, dokážeme si vyvolať to, čo sme si zapamätali, a pokúsiť sa to hneď uviesť do praxe. Spomínam si, že keď som bol mladý, čítal som jedného motivačného spisovateľa, myslím, že to bol W. Clement Stone, ktorý radil, že keď si uvedomíme, že musíme niečo urobiť, mali by sme si povedať: „Urob to hneď!“ A vždy okamžite zrealizovať to, čo sme si povedali, že urobíme! Tu je moje zhrnutie 10. kapitoly Epiktétovej príručky, ktoré podľa mňa vystihuje túto myšlienku: "Vždy, keď sa ti niečo stane, spomeň si, aké máš sily na to, aby si to zvládol. Ak vidíš krásne telo, vzývaj svoje sebaovládanie. Ak sa ti do cesty postaví ťažkosť, vyburcuj svoju vytrvalosť. Ak ťa niekto urazí, nájdi svoju trpezlivosť. Ak sa v tom budeš každý deň cvičiť, vonkajšie javy ťa nebudú vyvádzať z miery." Môžeme dodať: „a urob to hneď!“ 

Vo svojej knihe tiež rozvíjate sériu výrokov Marca Aurélia a odvolávate sa na vedeckú prácu Pierra Hadota „Vnútorná citadela“. Táto kniha pomohla mnohým starším pochopiť hodnotu Marca a jeho učenia. Pri oslovovaní mladých ľudí stoicizmom som však zistil, že sa stotožňujú práve s Marcusom. Všimli ste si tento trend? Čo podľa vás fascinuje mladých ľudí na Marcusovi?

Tento trend som zistil u ľudí všetkých vekových kategórií vrátane môjho mladšieho brata (ktorý práve dovŕšil 60 rokov). Myslím si, že Aurelius oslovuje mladých aj dospelých, pretože svojím životom tak priamo popiera zaužívaný stereotyp, že ľudia, ktorí milujú filozofiu, sú nepraktickí ľudia s hlavou v oblakoch (ako to pred tisícročiami vtipne parodoval Aristofanes). Kto by mohol čeliť viac reálnym praktickým výzvam ako vodca najväčšej ríše na svete v tom čase? Cisár Aurelius poskytuje aj krásnu výnimku z myšlienky, že moc nevyhnutne kazí morálku ľudí. Je úžasné čítať pokorné úvahy najmocnejšieho muža sveta, vodcu veľkých rímskych légií, ktorý sa kára, aby sa nenadúval a nesprával ako „cisár“, hoci jeho úctu vzbudzujúci oficiálny titul skutočne znel „Imperator Caesar Marcus Aurelius Antoninus Augustus“. Vyžaruje z neho vďačnosť voči ostatným a pripomína si, aby sa nerozčuľoval, ak ho niekto pri sparingu náhodou zraní, a aby sa nerozčuľoval ani nad tými najotravnejšími, najzvedavejšími, najnepriateľskejšími ľuďmi tým, že si pripomína, že ich konanie má pre nich zmysel a že sme tu na zemi preto, aby sme navzájom spolupracovali. Myslím si, že jeho ušľachtilosť, čestnosť a pokora skutočne oslovujú mladých ľudí inšpirovaných idealizmom, aby sa stali tými najlepšími ľuďmi, akými sa môžu stať. To podľa mňa vysvetľuje príťažlivosť nedávnych kníh o Aureliovi, ako je napríklad kniha Ryana Holidaya Chlapec, ktorý chcel byť kráľom a grafický román Donalda Robertsona Verissimus.

Keď vo svojej knihe hodnotíte učenie Marka Aurélia, uvádzate hlavné témy jeho knihy. Jednou z tém je „Povstanie k práci (údelu) ľudskej bytosti“. V posledných rokoch sme svedkami toho, ako ľudia zápasia s kariérou a hľadaním zmyslu života a zároveň bojujú aj s pandémiou a jej stresom. Moja záverečná otázka teda znie: Ako sa môžu ľudia oslobodiť od prekážok moderného života a nájsť zmysel pomocou stoicizmu?

Táto otázka je pre mňa obzvlášť zaujímavá, pretože som oficiálne „odišiel do dôchodku“ po 32 rokoch práce na plný úväzok v oblasti posudzovania zdravotného postihnutia už v roku 2016, teda roky pred pandémiou. Moja vlastná „práca človeka“ teraz zahŕňa najmä písanie kníh a článkov, ktoré môžem robiť podľa vlastného časového harmonogramu. Videl som, ako pandémia rôznym spôsobom ovplyvnila pracovné návyky a situáciu rodinných príslušníkov a priateľov, od tých, ktorí už nepracujú, až po mnohých, ktorí teraz aspoň značnú časť času pracujú na diaľku z domu. Bez ohľadu na situáciu v zamestnaní verím, že stoické princípy môžu pomôcť prakticky každému človeku pozdvihnúť sa k jeho „práci“, aj keď sa netýka zárobkovej činnosti, ale správnej správy domácnosti, majetku a starostlivosti o rodinu, priateľov a komunitu. Aurelius vznešene píše o plnení povinností voči blížnemu a Epiktétos zas a znova píše o plnení našich správnych životných povinností. Samozrejme, Aurelius sedel na vrchole pyramídy, pokiaľ ide o zamestnanie. Nikto nebol jeho šéfom! A predsa, s akými stresmi sa musel stretávať.

V roku 2019 som bol pozvaný predniesť prednášku na národnej konferencii Katolíckej lekárskej asociácie v Nashville v štáte Tennessee. Témou toho roku bolo „lekárske vyhorenie“, v tom čase čoraz väčší problém medzi lekármi a zdravotníckymi pracovníkmi - niekoľko mesiacov predtým, ako sme vôbec počuli o COVID-19. Napadlo mi, že ak by mal byť niekto vystresovaný pracovným vyhorením, bol by to Marcus Aurelius, a skutočne, v jednej časti mojej prednášky som sa podelil o niektoré Aureliove poučky o zvládaní stresu, najmä o jeho výroky na začiatku Meditácií, 2. knihy, o tom, ako sa hneď ráno rozprávať sám so sebou, aby sme sa pripravili na stresy nadchádzajúceho dňa.

Aj z Epiktéta môžeme získať množstvo poznatkov o práci, dokonca aj v krátkej Príručke. V podstate zdôrazňuje, že je dôležité, aby sme do akejkoľvek práce dávali všetko, čo je v našich silách, a aby sme neboli posadnutí získavaním vyšších pozícií, ktoré nemusia zodpovedať našim skutočným schopnostiam.

Senecove spisy, niekoľko jeho listov, ako aj esej O voľnom čase by mohli byť užitočné najmä pre ľudí, ktorí odišli do dôchodku alebo nie sú zamestnaní, možno z dôvodu zdravotného postihnutia, a poskytnúť im návod, ako čo najlepšie využiť život a čo najlepšie prospieť iným.

Ešte raz ďakujem za možnosť podeliť sa s vami o niekoľko spôsobov, ktorými mi boli stoici toľko rokov prínosom. Všetko najlepšie všetkým, ktorí si prečítali tento náš rozhovor.

___________________________________________________
¹ Toto je trocha nešťastné resp. nepresné vyjadrenie zmyslu Epiktétovej (stoickej) filozofie. Veta „zlepšenie svojho života“ znie hodne moderne a individualisticky. Za prvé, stoická filozofia bola orientovaná predovšetkým na spoločné dobro komunity, ľudstva, univerza. Praktikovanie stoickej filozofie môže zlepšiť náš život, ale to nie je priorita, skôr vedľajší účinok stoicizmu. Za druhé, ak už chce stoik niečo zlepšovať tak je to v prvom rade jeho charakter, duša, rozumové schopnosti a vôľa (pozn. MP).