50 odtieňov pýchy
Uznávam, že s tým počtom druhov pých som to asi prehnal, ale prišlo mi to ako chytľavý nadpis. Dielo 40 odtieňov šedi je vo všeobecnosti považované za brak, ale ten titulok sa fakt vydaril a tak povediac zľudovel. Pop-kultúra je plná takýchto skvele znejúcich, úderných headlinov, ktorými sa pýšia mnohé knižné bestselleri. A nech už si myslíme o obsahu týchto diel čokoľvek, vymyslieť účinný predajný slogan alebo chytľavý refrén si tiež vyžaduje určitý druh talentu. Ale to som odbočil niekam kam som nechcel, čo sa mi stáva celkom často.
Takže k tej pýche. Keď o niekom povieme, že je pyšný, zvyčajne si predstavíme nejaké arogantného politika/top manažéra/vagabunda. Toto je na prvý pohľad zjavná, do očí bijúca pýcha, ktorú si všimne asi každý. Potom je tu iný typ pýchy, ktorý prehliadame, nielen u iných, ale hlavne u seba. Tento typ pýchy/nepokory je mi vlastný. Skrývam svoju pýchu pomerne úspešne, pretože pôsobím skôr nesmelo, zakríknuto a možno aj odmerane. Moja pýcha sa skrýva pod maskou komplexu menejcennosti. Nie je to nič nové, protiklady sa priťahujú a nadradenosť a menejcennosti sú si bližšie než to vyzerá pri prvom, letmom pohľade.
Aké sú korene mojej pýchy? Od detstva som bol iný, nezaradený, plachý outsider, z ktorého si tzv. silnejší jedinci radi robili posmech. Zhodou okolností som sa nestal terčom nejakej drsnej šikany, len posmešky a odmietanie. Útočisko som našiel najprv hlavne v metalovej hudbe, neskôr v knihách ťažkého kalibru (Dostojevskij, Goethe, Hesse...) a ešte neskôr som objavil Nietzscheho a modernú filozofiu. Vďaka týmto mojim slávnym literárnym a filozofickým spoločníkom som si vytvoril dištanc od "nepriateľského" sveta tzv. "common people". Súčasne som si začal namýšľať, že som niečo viac ako tí obyčajní ľudia, ktorí sú strašne prízemní a ja, ja som sa vznášal vo svete nesmrteľných, nadpozemských ideí. Tie moje lety boli často krátke a viac som trávil na zemi, či dokonca v podzemí ako vo výšinách.
Aby bolo jasno, nikdy som sa nesprával k ľuďom vyslovene arogantne, nie v tom klasickom zmysle slova. Svoju pýchu som sa bál dávať najavo, pretože som mal strach z konfrontácie. Moja pýcha sa prejavovala v tom, že som začal ľudí z druhého brehu ignorovať, strániť sa ich a myslieť si o nich svoje bez toho, žeby som s nimi mal nejaké hlbšie skúsenosti. Pýcha je veľmi povrchná, nejde do hĺbky, sústredí sa hlavne na seba, ale aj svoj obraz vidí dosť rozmazane. Toto je podľa mňa dôležitý postreh. Druhý dôležitý postreh je, že pýcha si neverí. Znie to paradoxne, ale áno, pýcha má o sebe často veľmi nízku mienku. Spochybňuje samú seba, ale keďže jej to nie je príjemné (pýcha sa vyhýba bolesti a nepohodliu priam fanaticky) znechutenosť sebou samou obracia na iných, na verejného (externého) nepriateľa.
Som pyšný človek druhej kategórie: ) Trvalo mi pomerne dlho kým som si to uvedomil, doteraz som to však ešte úplne nepochopil. Ako vravel Sokrates, poznanie je najvác (no dobre, tak to presne to nepovedal), takže kým plne nepochopím svoje pyšné/menejcenné alterego nezbavím sa ho. Moja pýcha nie je som mnou 24/7, prichádza a odchádza, približuje sa a vzďaľuje. Samozrejme nedeje sa to len tak, bez príčiny, vždy je tam nejaký spúšťač, ktorý preberie spiacu "pyšnú princeznú", ktorú si v sebe pestujem ako rakovinu duše. Na druhej strane, venovať svojej pýche príliš veľa priestoru nie je užitočné, pretože pýcha je rada stredobodom pozornosti. Takže pri každom ataku pýchy sa snaž (teraz radím hlavne sebe, nie tebe, náhodný okoloidúci čitateľ, neber to teda veľmi osobne) zaznamenať ju (zaevidovať), preskúmať ju, ale venovať jej len nevyhnutný čas, ani o sekundu viac. Potom ju pusti a nechaj ju za sebou.
Ideálne by bolo keby si dokázal byť v stave dokonalej bdelej pozornosti, aby si už pri jemnom náznaku pýchy dokázal poraziť pýchu pokorou. Konečne padlo to dôležité slovo: p o k o r a. Je to blíženkyňa pýchy, ktorá ma fascinuje a priťahuje. Pokora nedelí svet na my a oni, ja a ty. Pokora velebí jednotu, vedľajšie účinky ega minimalizuje a neutralizuje. Do istej miery dokážem byť pokorný, ale stáva sa, že si pokoru pomýlim s menejcennosťou, čo ako už vieme, je len iné meno pre pýchu. Pokora, obzvlášť intelektuálna pokora, je asi ten najväčší "life-hack". Život je jedna obrovská lekcia a tvojim učiteľom môže byť Sokrates, ale aj ten nepríjemný sused alebo drzá predavačka. Alebo tvoj pes či andulka. Všade okolo teba sú učitelia a ty si žiak. A pre niekoho iného si ty zas učiteľom. Lenže bez dokonalej pokory nemôžeš byť dobrým žiakom (učiteľom samozrejme áno, pretože tých druhých učíme/inšpirujeme/odrádzame hlavne svojimi skutkami, nie slovami, hoci aj slová sú za určitých okolností skutkami). Ale, hlavne mysli na to, že tvojou povinnosťou je učiť sa, nie učiť či nebodaj poučovať iných. Lenže ak sa nazdávaš, že tí druhí sú menejcenní či dokonca bezcenní pretože nečítali Tolstého, Senecu či Eptiktéta tak sa od nich nemôžeš ničomu naučiť.
Pokora je cnosť, hoci moji drahí stoici a myslím, že ani Sokrates jej veľkú pozornosť nevenujú. Ale bez pokory nemôžem napredovať v morálnom zmysle tohto slova. Cieľom, zmyslom života je byť lepším, užitočnejším, láskavejším človekom. To je moja misia, bez ohľadu na to čo robia tí druhí. Bolo by krásne, keby to tak cítili aj tí druhí, ale to už je vec tých druhých, nie tvoja. A vo všeobecnosti ľudia nie sú až takí hrozní, len sú nedokonalí, zmätení, osamelí, nešťastní. Ako povedal Ježiš, nevedia čo činia. Veď ty sám to často netušíš. Nie si o nič lepší ako oni. Robíš možno iné chyby, ale tiež chybuješ, pretože chybovať je ľudské. Na druhej strane, nesnažiť sa vyhýbať sa chýbam, nenaprávať svoje omyly ak je to v tvojej moci, je neľudské. Toto maj na pamäti, vytetuj si to pod kožu. Pokorne a s otvorenou mysľou znášaj rany aj odmeny, ktoré ti vesmír nadelí.
Príroda, Boh, ani tí druhí tú nie sú preto, aby ti strpčovali život. Život nie je projekt sadistickej kozmickej mysle, ktorá sa vyžíva v utrpení bytostí, ktoré stvorila a ktoré sú jej súčasťou, súčasťou kozmického tela. Tak neber veci tak osobne, nie si centrom galaxie, Slnko svieti na všetkých bez rozdielu. Tak buď už konečne bezvýhradne, bezpodmienečne pokorný a dobrý človek. Nič viac od teba Príroda nežiada. Nie si menej ani viac. Si aký si. Akceptuj seba i svet taký aký je. Nechci ho taký, aký by mal byť podľa teba. Buď človek, občan kozmu, rozumná bytosť, ktorá statočne a s rozvahou kráča po svojej ceste. Nikdy nevieš kedy sa skončí táto cesta, preto nemárni život jalovými rečami a márnym reptaním či arogantnou pasivitou.
