Dve strany cti
28. 3. 2025
Česť a cnosť sa väčšinou používajú ako synonymá, ale podľa mňa treba rozlišovať dva druhy cti. Na jednej strane je tu čestnosť, na druhej strane je tu „odvrátená strana“ cti. Záleží na kontexte, kontext je kráľ.
Mne sa vždy pri zmienke o cti vybavia historické scény o súbojoch cti, kde proti sebe stoja dvaja muži s mečom/kordom či pištoľou v ruke. Ten druhý ich niečím urazil a cítia povinnosť brániť svoju česť. Synonymom pre česť by tu mohlo byť "ego" .
Ak ma moja pamäť neklame, nejaký stoický filozof, možno Epiktetus ale nie som si tým istý, zaradil česť v tomto kontexte medzi indiferentné veci. Tak či onak, trvám na tom, že treba rozlišovať medzi čestnosťou/čestným konaním a bojovaním za svoju česť, svoje meno, ktoré je určitým vyjadrením nášho spoločenského statusu.
V stoickej filosofii je kľúčový koncept rozlišovania medzi tým, čo je v našej moci a tým, čo nie je. Domnievam sa, že česť (nie čestnosť) by mala byť vnímaná ako "adiafora" - teda niečo indiferentné, čo samo osebe nemá morálnu hodnotu.
Epiktétos by pravdepodobne argumentoval, že pravá česť resp. čestnosť nevyplýva z vonkajšieho vnímania, ale z vnútorného charakteru a cnostného konania. Podstatné je nie to, ako nás vidia druhí, ale ako konáme v súlade s rozumom a cnosťou.
Takže máme tu 2 druhy cti:
1. Čestnosť ako morálna integrita
2. Boj o česť ako prejav ega
Autentická čestnosť znamená konať správne nie preto, aby sme si zachovali spoločenský status, ale preto, lebo je to správne podľa rozumu a morálky.
A čo sa týka urážky ako dôvodu obrany svojej cti/dobrého mena, tu ma napadá trefná Epiktétova rada, že keď nás niekto uráža najlepšie je reagovať s iróniou a nadhľadom. Nebrať osobné útoky, ktoré nie sú podporené pádnymi argumentami veľmi vážne a osobne. Samozrejme iná vec je ak sa jedná o tzv. konštruktívnu kritiku, tu je na mieste zamyslieť sa nad sebou a nežiť v sebaklame, ale aj tu platí, že reagovať na ostrú kritiku protiútokom, aby sme si zachovali svoju tvár, je hlúpe.
Aj stoický cisár Marcus Aurelius by pravdepodobne povedal, že skutočná česť spočíva v:
• Zachovaní vlastnej integrity
• Konaní v súlade s univerzálnym rozumom
• Nepodliehanie vonkajším tlakom a manipuláciám
• Sebaovládaní a múdrosti
Ak by sme bojovali o česť len kvôli spoločenskému vnímaniu, išlo by o márnu snahu, pretože to nie je v našej moci. Naopak, pestovanie vnútorných cností - múdrosti, spravodlivosti, odvahy a sebaovládania - je v našej moci.
Seneca by dodal, že pravý mudrc vie, že jeho hodnota nevyplýva z mienky druhých, ale z jeho vlastného charakteru. Inými slovami: keď o mne povie Fero, že som somár, neznamená to, že som somár. Treba si byť vedomý toho, že vonkajšie pocty a spoločenské uznanie sú premenlivé a nestále (svetská sláva - poľná tráva), zatiaľ čo vnútorná čestnosť je stabilná a trvalá. Náš charakter je to jediné, čo naozaj vlastníme.
Neviem či by som mnou súhlasil Epiktétos alebo Marcus, ale z vyššie napísaného vyplýva pre mňa toto:
Neusiluj o česť ako o niečo vonkajšie, ale pestuj čestnosť ako vnútornú kvalitu. Česť, ktorá vychádza z ego-centrického zápasu, je nielen márna, ale aj nesprávna a nemorálna. Čestnosť, ktorá vyplýva z cnostného konania, je hodnotná sama osebe, bez ohľadu na to či to ocenia iní ľudia.
