Nehaňme Senecu
Pri čítaní Senecu mám akúsi trpkú príchuť na jazyku. Nie som jediný, ktorý ho považuje za kontroverznú postavu rímskeho stoicizmu. Ako je známe patril k najbohatším mužom svojej doby v Ríme, pričom väčšina jeho bohatstva bola darom resp. odmenou od cisára Nera, ktorého bol Seneca vychovávateľom a poradcom. Mnohí si neodpustia poznámku, že sa mu to veľmi nepodarilo, ale to nie je veľmi fér, pretože ani ten najlepší učiteľ nie je zodpovedný za zlyhania svojho žiaka. Koniec koncov, aj Sokrates sa usiloval vychovať mladého Alkibiadésa a určite to robil najlepšie ako vedel, ale Alkibiadés nešiel v šľapajách svojho vychovávateľa Sokrata a stal sa prototypom nadaného, ale vierolomného politika.
Ale najviac je Senecovi vyčítané jeho bohatstvo. Vraj to nie je veľmi filozofické a čestné. Seneca mal podľa všetkého k svojmu bohatstvu dosť ambivalentný postoj, pretože sa pomerne často k téme bohatstva (a chudoby) vyjadruje. Bohatstvo a chudobu zaraďuje k tzv. indiferentným veciam, t.j. veciam, ktoré sú hodnotovo neutrálne, ani dobré, ani zlé. Ani bohatstvo, ani chudoba nie je prekážkou v cnostnom živote. Ide o to ako so svojim bohatstvom naložíte, či sa oddávate nezmyselnému pôžitkárstvu alebo ho užívate umiernene a na rozumné účely. V diele "O šťastnom živote" Seneca vysvetľuje, že múdry človek môže vlastniť majetok, ak nevlastní majetok jeho. Tvrdil, že bohatstvo môže byť nástrojom na konanie dobra, ak sa s ním správne zaobchádza.
Za viac problematické však považujem to, že Seneca údajne požičiaval peniaze provinciám, najmä v Británii. Podľa historika Dia Cassia požičal britským kmeňom 40 miliónov sesterciov s vysokými úrokmi. Keď Briti neboli schopní splácať tento dlh, bolo to údajne jedným z faktorov, ktoré viedli k povstaniu Boudicy proti Rímskej ríši v roku 60-61 n.l. Je dôležité poznamenať, že informácie o Senecových finančných praktikách pochádzajú najmä od jeho kritikov a niektorí súčasní historici spochybňujú ich spoľahlivosť alebo kontext. Rímska politika bola plná očierňovania a Seneca ako poradca cisára Nera mal nepriateľov, ktorí mohli preháňať alebo skresľovať jeho finančné aktivity.
Nechcem Senecu súdiť, pretože nemám podrobné informácie o jeho motiváciách, ale stretol som sa s názorom, že Seneca sa chcel svojimi filozofickými spismi zbaviť viny. Bol to spôsob, ako chcel očistiť svoje meno. Nech je to akokoľvek, Seneca bol určite najľudskejším stoikom zo slávnej rímskej štvorice (M. Aurelius, Epiktétos, Seneca, Musonius Rufus) a neprináleží nám hodnotiť jeho život. To nie je naša vec.
Odmietať Senecove dielo je podľa mňa krátkozraké, pretože jeho spisy rozhodne stoja za to a možno v nich nájsť veľa múdrych a pekných myšlienok. Možno mal napr. v porovnaní s Marcom Aureliom dosť ďaleko od stoického ideálu, ale sám Seneca o sebe píše veľmi skromne a na niektorých miestach aj dosť kriticky. Seneca je ľudský, príliš ľudský a svojim spôsobom je práve to na ňom to atraktívne. Nie som aj ja ako Seneca? (Vodu kážem, víno pijem). Žijem skutočne autenticky cnostne a múdro? Som naozaj spravodlivý, umiernený a statočný? Niekedy sa mi to darí, mnohokrát som zlyhal. Nie som kresťan, ale v mysli sa mi vybavil známy Kristov výrok „Kto je bez viny, nech hodí kameňom“ a myslím, že to krásne pasuje aj na môj postoj k Senecovi. Múdrejšie spravím, keď budem skúmať jeho dielo (a seba) ako život Senecu, o ktorom máme bez tak len strohé a nepresné informácie. Stanem sa vari lepším človekom, keď niekoho odsúdim, keď sa nad niekoho morálne povýšim? To určite nie. Mojou úlohou je skúmať svoj život, zveľaďovať svoj charakter a pracovať na spoločnom dobre, to je v mojej moci. K tým ostatným by som mal byť zhovievavý, pretože nepoznám príčiny ich slov ani skutkov. Áno, je to niekedy veľmi náročné, ale inej cesty niet. Keď sa nad niekoho povyšuješ, sám seba tým ponižuješ. Mysli na to a odhoď ten kameň, ktorý zvieraš v ruke.
