Sófrosyné - po stopách múdrosti

Tento web nie je o politike, ale vyhnúť sa politickým (spoločenským) témam je dosť ťažké pre každého hĺbavejšieho jedinca. Koniec koncov, už starý dobrý Aristoteles napísal, že človek je zoon politikon, čo sa zvyčajne prekladá ako "politický živočích" alebo "spoločenský tvor".  Podľa Aristotela je človek bytosť, ktorá je prirodzene určená na život v polis či jednoducho v spoločnosti. Jeho známy výrok hovorí, že človek, ktorý je schopný žiť mimo spoločnosti, je buď zviera alebo boh.

 

Ale vrátim sa späť na zem od veľkých ideí, dnes budem „prízemný“.  Dnes či presnejšie posledných cca 5 rokov, sa dejú v domácej i svetovej politike veľké veci. Zdá sa, že prichádza bod zlomu, nová politická klíma, dokonca som niekde natrafil na označenie „new dark age“ čo je odkaz na stredovek. Stredovek až taký temný nebol ¹, tento mýtus/predsudok už vyvrátilo veľa moderných historikov.  

 

Na druhej strane, v návrat k „tradičným (stredovekým) hodnotám, znie naozaj dosť temne. To som sa, ale trocha vzdialil od merita veci t.j. nadpisu článku. Na Slovensku sa toho času „vo veľkom“ protestuje. Sám som sa pár protestov zúčastnil, z čoho je asi jasné na ktorej strane barikády som. Lenže vzhľadom na moju filozofickú povahu sa na to dívam trocha inak ako je bežné. Takže to, na ktorej strane barikády som nie je až tak úplne jasné. 

 

Rozhodne je mi bližšia tá „západná“ resp. liberálno- demokratická barikáda. Ale, sú tu nejaké „ale“, moje osobné, vnútorné konflikty, dilemy a rébusy, ktoré sa pokúsim prostredníctvom tejto úvahy skôr pomenovať ako vyriešiť.  To by bol príliš smelý cieľ. 

 

Predsa za slobodu, za mier, za Ukrajinu, za Európu...kričí vo mne dav. To sú zjavné  motivácie prečo protestujem(e). Aké sú však naše vnútorné, (meta)motivácie? Čo si predstavujeme pod pojmom „sloboda“ v kontexte tzv. západnej kultúry. Nie je to hlavne ekonomická sloboda? Súkromné vlastníctvo, podnikanie, cestovanie, zvyšovanie životnej úrovne. 

 

Niežeby na týchto veciach bolo niečo zlé, ale stoik a kynik vo mne krútia hlavou a na tvári majú trocha ironický úsmev. Bojujeme za slobodu konzumovania, nakupovania, za právo mať sa lepšie, mať toho stále viac? Bojíme sa, že budeme čakať v rade na banány a toaletný papier, či dokonca „srať na latríne“ ako na tom nevyspelom „Východe“? Pozor, aby nedošlo k omylu. Nie som fanúšikom súčasného cára Vladimíra P. a ani súčasnej slovenskej vlády či amerického prezidenta. 

 

Čo sú to tie moderné európske hodnoty? Diogenes zo Sinope, tento antický anarchista ², mi radí, aby som preskúmal pod lupou tieto hodnoty. Tiež sa niekedy pristihnem pri tom, ako sa rozčuľujem, že ideme vďaka tejto vláde a jej politike „4 svetových strán“ do ekonomických sračiek. Ale skutočne na tom záleží? Skutočne záleží na tom, aby sme sa mali stále lepšie a lepšie a aby naše národné sebavedomie rástlo spoločne s HDP? Mám dojem, že sa viac bojím(e) chudoby ako neslobody v tom etickom význame. 

Nemôžem sa ubrániť dojmu, že celý hodnotový systém modernej euro-americkej civilizácie stojí (a padá) na hmotných statkoch a pohodlnom živote. Iste, sú tu občianske práva a environmentálne normy, green deal a podobné veci, ale to sú v podstate marginálie, hlavne v dnešnej dobe. To ako sa správame k Zemi je hanebné, ale obávam sa, že green deal je slabý liek a navyše motivácie sú typicky ľudské, teda sebecké a antropocentrické. Ale toto je téma na samostatný text. 

 

Na margo tých ľudských práv ako jeden z pilierov Západnej civilizácie.  Rovnosť práv bez ohľadu na to či si čierny, žltý alebo zelený alebo či máš len jednu nohu alebo si hetero či gay to považujem za dobrú a spravodlivú vec. Nezápadné krajiny na tieto veci moc neveria, aj na to životné prostredia dosť kašlú a niektorým sa vďaka tomu ekonomicky dosť darí (viď Čína) a niektorí naši „biznismeni“ im to závidia, tie sexi čísla a krivky (grafov). 

 

Potom je tu ešte sloboda prejavu, slobodné média, ďalší luxusný statok, ktorý nie je prístupný v mnohých krajinách nezápadného typu. 

 

Lenže túto vymoženosť si Západ začal sám okliešťovať a deformovať. U nás (v strednej európe) to nie je až také zreteľné ako v USA, Kanade či Veľkej Británii, ale politická korektnosť a tzv. cancel (cancer) culture je aj tu. 

 

Na tomto mieste musím citovať nedávne vyjadrenie nórskeho metalového hudobníka, ktorý je známy pod umeleckým pseudonymom Nagash.  

 

 

K tomu by som len rád dodal, že sloboda prejavu ide ruke v ruke s inteligentným dialógom a rešpektom k protistrane. Hatespeech je tiež sloboda prejavu, ale na tej najnižšej úrovni. Osobne považujem možnosť komentovať všetko všetkými za veľmi nešťastný nápad a domnievam sa, že sociálne siete prinášajú spoločnosti viac škody ako osohu. Nemám na to dáta, je to len môj dojem. 

 

Ešte by som pristavil pri moderných internetových médiách. Kedysi si človek prečítal ráno čerstvé noviny, prípadne večer pozrel správy a tým sa to končilo. Dnes sme tak zahltený mediálnym smogom, neustálym šumom sociálnych médii, že je človeku z toho až nevoľno (neslobodne?). 

 

Samozrejme, človek nie je povinný všetky tie hot news, minútu po minúte sledovať, ale ľudská zvedavosť je neukojiteľná. Ľudia už dokonca držia digitálny pôst. O čo ľahšie to mali ľudia kedysi. Postili sa od mäsa, alkoholu, sexu. Novodobý mučeník sa musí ešte odstrihnúť aj od informácii, ktorého tak povediac paralyzujú. 

 

V tom výpočte vymožeností Západnej civilizácie by som mohol pokračovať, ale popravde nechce sa mi. Myslím, že na ilustráciu hodnotového sveta, za ktorý bojujeme verejne či súkromne, to postačuje. Otázka znie či všetky tieto veci sú naozaj také dôležité, také významné, také hodnotné. Máme také podrobné informácie o tom, čo sa deje stovky kilometrov od nás a tak málo toho vieme o nás samých a o našom bezprostrednom okolí. 

 

Nevieme si predstaviť iný život, iný svet ako je ten, na ktorý sme si zvykli za posledných cca 30 rokov. Desí nás to, že obchody budú v nedeľu zatvorené, že budeme stáť v rade na toaleťák a banány budeme mať len pár krát do roka. A niečo pre tých, ktorí sú povznesení nad takéto povrchné témy: desí nás to, že knižný trh sa zmenší, knihy nebudú tak široko dostupné a náš literárny pud nebude plne uspokojený. 

 

Celé je to o konzume. A je jedno či zbierate tenisky alebo knihy. Pardon, ak som teraz urazil nejakých intelektuálov, ale verte mi, že Diogenes by bol k vám viac nemilosrdný. Moja mama strávila v komunizme väčšinu svojho života a hoci treba brať do úvahy aj tzv. spomienkový optimizmus, nebol to život plný sĺz a utrpenia. Iste, moja mama je všedný človek davu, jej životné ambície sa točili len okolo rodiny a prežitia. Úplne inak vnímajú komunistický či akýkoľvek iný totalitný režim intelektuáli, umelci a iné čierne ovce. 

 

Tieto čierne ovce akosi zabúdajú na stádo bielych oviec, ktoré nepotrebujú slobodne cestovať a podnikať. Ponechám teraz stranou špekulovanie nad tým, že biele ovce sú len kusy stáda a tie čierne sú akési „nad-ovce“ z Platónovej jaskyne, ktoré spoznali ilúziu matrixu. Na mieste je otázka či biele ovce žijú menej hodnotný život ako tie čierne. Núka sa fráza „sladká nevedomosť“, ale Sokrates vo mne hneď kontruje hláškou „poznanie je najvyššia cnosť“.  Povedzme si na rovinu: cnosť poznania má v porovnaní s nevedomosťou viac či menej trpkú príchuť. Asi preto nie je tá sokratovská/stoická cnosť ópiom ľudstva. Ale, to som sa zase zatúlal niekam kam som nechcel. Nevadí, aj tak to píšem v podstate len pre seba a pár náhodných okoloidúcich. 

 

Aby som túto kapitolku nejak zmysluplne uzavrel. Čierne ovce na námestiach (tých bielych je medzi nimi nepomerne viac) síce na jednej strane bojujú za menej materiálne, menej prízemné veci ako ovce biele t.j. nezáleží im až tak veľmi na tom toaleťáku a celoročnom prístupe k exotickému ovociu. Na strane druhej, sú čierne ovce podobne závislé na vonkajších veciach ako ovce biele. Strata slobodných médii  a slobody prejavu, obmedzenie možnosti voľného pohybu a sebarealizácie a tak pod. je pre čierne ovce vec priam fatálna. Čo by na to povedali Sokrates, Diogenes, Epiktétos?  Niežeby boli zástancami pasivity a rezignácie, ale určite by čiernu ovcu v nás nabádali, že to na čom skutočne záleží je náš vlastný charakter a ten si môžem zachovať a dokonca ho aj kultivovať bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. 

 

Môj charakter, moja cnosť predsa nemôže závisieť od vonkajších faktorov akým je napr. politické zriadenie či moja životná úroveň. Dobrým, rozumným, statočným a spravodlivým človekom môžem, ba dokonca musím byť aj za nepriaznivých vonkajších okolností. Je ľahké byť dobrým v dobrých časoch.   

 

Z toho vyplýva trocha bizarný, ale nie úplne nelogický záver: mali by sme protestovať resp. bojovať (za tie správne veci), ale súčasne by sme nemali lipnúť na veciach, za ktoré bojujeme. Parfrázujúc Epiktéta a stoikov: V našej moci je bojovať, ale v našej moci nie je víťaziť. Takto napísané to znie hodne porazanecky: ) Lenže je to tak. Napriek tomu, že dám do svojej práce maximum úsilia ....cieľ sa nemusí dostaviť, nemusím uspieť. Ale takto mám aspoň šancu, bez úsilia, pozornosti a poctivej práce získame len prchavé veci pochybnej hodnoty. 

 

Myslím, že je nutné dívať sa na svet zhora, vystúpiť zo svojho individuálneho ja a prehodnotiť svoje hodnoty. Chcieť menej od budúcnosti, vážiť si viac v prítomnosti. Ideológia kapitalizmu a progresivizmu ³ (často sa zabúda na to, že pokrokárstvom sa zaklínajú aj komunisti a (neo)marxisti) nás nainfikovala tým, že je dôležité, aby boli naše materiálne životné podmienky stále lepšie, aby naše deti chodili do prestížnych škôl, aby naše cesty boli rovnejšie a parky krásnejšie, domy komfortnejšie, aby sme sa mali skrátka „ako prasce v žite“. 

 

Moje stoické ja mi vraví, že toto spoliehanie sa na vonkajšie veci je nezmysel. Na druhej strane, nie som Diogenes a netvrdím, že „žiť v sude“ a „piť vodu z dlaní“ je tá jediná správna cesta k eudaimonii.  Ak by však na to prišlo, akceptujem daný stav a verím, že aj v náročných životných podmienkach môžem žiť dobrý život. Človek naozaj nepotrebuje k spokojnému životu veľa. Je dobré mať kde spať, mať strechu nad hlavou, mať čo jesť a piť a k tomu aspoň jedného naozaj dobrého priateľa či spoločníka na cestu životom. Prečo chcieť viac?

 

Pokúsim sa nejak uzavrieť túto asi trocha (dosť) chaotickú úvahu. Myslím, že je veľmi dôležité do detailov si vyjasniť dôvody prečo protestujem. Ak si to poriadne premyslím, môžem sa vyhnúť zbytočným sklamaniam. Za prvé môžem byť sklamaný, že zmena politických lídrov nebude mať taký efekt na stav školstva, zdravotníctva, životnej úrovne ako som predpokladal a za druhé môžem byť sklamaný, že napriek tomu, že nová vláda bude garantovať slobodu prejavu, ľudské práva atď.  v praxi to bude pokrivkávať a ja na individuálnej úrovni nebudem pociťovať uspokojenie. 

 

Toto musím mať na pamäti vždy keď  stojím v dave nespokojných...Nikdy by som nemal očakávať, že „nový svetový poriadok“ vylieči všetky moje bolačky, traumy a jazvy na duši. To je len v mojej moci. 

 

__________________________________

¹ Predstava stredoveku ako „temného veku“ je do značnej miery mýtus, ktorý vznikol v období renesancie a osvietenstva. Historici dnes uznávajú, že stredovek bol komplexné obdobie s vlastnými úspechmi a inováciami. Stredovek priniesol významné inovácie v poľnohospodárstve, ako napríklad trojpoľný systém, ktorý zvýšil produktivitu a umožnil rast populácie. Mestá sa rozvíjali a vznikali nové obchodné cesty, čo viedlo k hospodárskemu rastu a výmene kultúrnych myšlienok. V stredoveku vznikli prvé univerzity, ktoré boli centrami vzdelania a vedy. Mnísi v kláštoroch usilovne prepisovali a uchovávali antické texty, čím zachovali cenné poznatky pre budúce generácie. Stredovek zanechal bohaté dedičstvo v umení a architektúre, vrátane gotických katedrál, románskych kostolov a iluminovaných rukopisov.  V stredoveku sa rozvíjali právne systémy, ktoré položili základy pre moderné právne štáty.  Stredovek priniesol aj pokroky vo vede a technike, napríklad vynález mechanických hodín, kompasu a okuliarov.

 

 

 

³ Koncept progresivizmu má korene v osvietenstve 18. storočia, kedy sa začalo veriť, že ľudstvo sa môže zlepšovať prostredníctvom rozumu a vedy. Avšak, ako politické hnutie sa progresivizmus najviac rozvinul na prelome 19. a 20. storočia. Je dôležité poznamenať, že progresivizmus nie je monolitické hnutie a existuje mnoho rôznych interpretácií a prístupov k progresívnym myšlienkam.