Sófrosyné - po stopách múdrosti

Je zvláštne ako veľmi náročné je pre mňa hovoriť len k sebe a o sebe. Mám v sebe aktivovaný „mentorský kód“, ktoré nie je úplne jednoduché deaktivovať. Je to možno choroba intelektuálov, filozofov (špeciálne tých amatérskych ako som ja) a tých, ktorí píšu. Akosi automaticky sa pri písaní zvyknem prihovárať imaginárnemu čitateľovi alebo písať v 1. páde množného čísla. Akoby som prednášal a z diaľky to môže vyzerať akoby som čitateľa poúčal a vyvyšoval sa na neho a hovoril v jeho mene, akoby som ho dôverne poznal. 

Alebo, čo je azda ešte horšie, hádžem čitateľa – jednotlivca do jedného vreca s kopou ďalších jednotlivcov, jednoducho generalizujem a negujem jednotlivca a jeho individualitu v prospech akéhosi neosobného „ľudstva“, jednoliatej kolektívnej masy. Nie som uctievač fetišu modernity, ktorým je jedinec a jeho nadradenosť nad celkom (Ego über alles), ale napriek tomu sa domnievam, že každý z nás je svojim spôsobom jedinečný hoci pri letmom pohľade to vyzerá akoby nás „jedna mater mala“. 

Všimol som si, že ten kto filozofuje pripomína trocha kazateľa, trocha učiteľa, trocha prísneho rodiča. A to môže byť niekedy dosť nepríjemné. Sme predsa už veľkí, dospelí a prieči sa nám...STOP. Opäť som naplno aktivoval mentorský kód a hovorím za vás, ale ja chcem hovoriť výlučne o sebe a k sebe. Seba síce nepoznám úplne dokonalo, ale čo-to som už na sebe vyskúmal. Ale o tých ostatných mám len hmlisté predstavy a predsudky. Možno sme si podobní, ale na detailoch určite záleží. 

To známe sokratovské „poznaj sám seba“ je zlaté pravidlo seba-rozvoja. Oveľa lákavejšie a jednoduchšie je však skúmať ostatných. Niežeby na tom bolo niečo zlé, koniec koncov v tých druhých sa určitým spôsobom zrkadlím. Je teda užitočné ak pozoruješ a skúmaš ľudí a svete okolo seba. Mať klapky na očiach a dívať sa len do seba nie je úplne múdre. Táto dosebazahľadenosť  a ignorovanie sveta vonku je len pohodlný únik pred sebou samým. Človek je predsa tvor spoločenský a pokiaľ sa izoluješ a nekonfrontuješ sa s inými, získaš o sebe dosť polovičatú predstavu. Ak niekto žije ako mních-pustovník môže získať o sebe mylnú predstavu aký je cnostný, čistý, spirituálny. Lenže potom opustí mních svoju celu, vkročí do „záhrady pozemských pokušení“ a môže veľmi škaredo spadnúť zo svojho piedestálu svätosti. 

Nemusíš spoločnosť iných vyhľadávať za každú cenu, ale ani sa im za každú cenu nevyhýbaj. Nepríjemná pravda je, že sa iným vyhýbaš preto, lebo sa ti nepáči tvoj obraz v ich očiach. Priznaj si, že nepatríš k tým sebestačným samotárom, ktorí sa naozaj cítia naplnene a kompletne aj osamote. Áno, aj ty sa vieš zabaviť sám a necítiš sa bezradne so sebou samým, ale tvoja averzia voči davu súvisí aj s tým, že sa chceš vyhnúť potenciálnym negatívnym reakciám tých druhých. Súvisí to aj s tvojou pýchou, ktorá pohŕda tzv. obyčajnými ľuďmi. Iste, sú medzi nimi aj ľudia povrchní, krutí, sebeckí, bezduchý a falošní, ale z nosa ti odhryznú a ani sa ich negatívnymi vlastnosťami nenakazíš. A skutočne „zlých“ ľudí nie je tak veľa ako si myslíš, sám si sa o tom už neraz presvedčil. Zbav sa teda svojich predsudkov o „skazenom dave“, vykoreň staré zlozvyky a neboj sa stretnúť sa tvárou v tvár inakosti. 

Pozorovanie, skúmanie iných ľudí je tiež užitočné. Vidíš čo hovoria, ako konajú, na čom sa smejú, čo ich hnevá či zarmucuje. Sleduj svoje pocity a myšlienky, sústreď sa na svoje úsudky o druhých. Skúmaj a pýtaj sa sám seba, prečo považuješ niekoho slová alebo skutky za správne, rozumné, morálne alebo naopak za nesprávne, nerozumné, nemorálne. Veľa sa tak dozvieš o sebe samom. No potom je tu ešte iný, a azda aj účinnejší spôsob skúmania seba i druhých. Dialóg. Ideálne sokratovský dialóg, v ktorom nikto nemá navrch, v ktorom nejde o víťazstvo, ale "len" o to, aby sme spoločne (vo dvojici) hľadali pravdu. Často narazíš na svoju vlastnú zadubenosť, predsudky a pýchu.

Vďaka dialógu môžeš odhaliť svoje slabiny a slepé škvrny svojho poznania. Alebo môžeš predtým zavrieť oči a žiť si ďalej "spokojne" vo svojej nevedomosti. Preto sa nevyhýbaj rozhovorom, a hlavne rozhovorom s ľuďmi, ktorý nie sú na tvojej vlnovej dĺžke. Dialóg dvoch rovnako naladených ľudí je možno príjemný, ale veľa sa z neho nenaučíš. Na druhej strane, obaja účastníci dialógu musia mať otvorenú myseľ, byť pripravený uznať svoje omyly a prijať nové perspektívy. Nevstupuj do rozhovoru s tým, že chceš toho druhého presvedčiť o svojej pravde. Sústreď sa na to čo hovorí, počúvaj ho pozorne a keď povie niečo s čím nesúhlasíš, skôr než začneš obhajovať svoje názory, zamysli sa nad tým, či počúvaš hlasu rozumu alebo hlas svojho urazeného ega.   

Dnes si videl mladé dievča, ktoré bolo oblečené tak trochu vyzývavo i keď nie úplne vulgárne. Tvoj prvý dojem ju odsúdil, označkoval ako „ďalšiu pyšnú exhibicionistku“, ktorá využíva svoje telo, aby získala moc nad inými. V tvojej moci však nie je zistiť jej skutočné pohnútky, ale môžeš preskúmať svoje dôvody, prečo tú dievčinu tvoj prvý dojem odsúdil. Čo to o tebe hovorí? 

Priznaj si, že ťa ten pohľad na odhalené dievčenské stehno vzrušil, ale súčasne si si v tej iste sekunde uvedomil, že to stehno je pre teba nedostupné a preto si zaujal voči tomu dievčaťu negatívny postoj.  Áno, ešte stále v sebe máš puberťáka-šimpanza, ktorý chce každú samicu. Ešte stále si sa celkom nezbavil fixnej idei, že fyzická rozkoš či krásne telo je cestou k šťastiu. Niekde hlboko v tebe si stále ten zakomplexovaný, plachý panic. Neber to ako urážku či výčitku, príjmy to ako fakt s ktorým môžeš ďalej pracovať. Ušiel si kus cesty, ale ešte nie si v cieli. Ešte nie si celkom imúnny voči náhlym atakom žiadostivosti a rôznym pokušeniam. Vo fyzickom svete im dokážeš odolať a uvedomuješ si, že keby podľahneš svojim pudom, zaplatil by si oveľa viac než by si získal. Ale tie pocity sa objavujú a ty si niekedy zo seba sklamaný. Máš dojem, že napreduješ pomaly. Chcel by si už byť úplne rezistentný voči telesným pokušeniam. 

Chcel by si pri pohľade na atraktívne ženské telo cítiť len nevinné estetické pocity, ako keď si obzeráš sochu v múzeu. Bez chtíča, bez túžby vlastniť. Na to si ešte budeš musieť počkať a vôbec nie je isté či sa vôbec dočkáš. Veď na tom nie je nič zlé ak pocítiš vzrušenie pri pohľade na ženskú krásu, nie si preto zvrhlík. Jednoducho sa pozri, poteš svoje oči, pochváľ prírodu za jej dielo a choď ďalej. Nezastavuj sa, pusti ten moment, nechci ho zadržať, vlastniť ho, zmocniť sa tej chvíle ako svojho majetku. Veď vieš, že tvojim výhradným vlastníctvom je tvoj charakter, ten zveľaďuj, ten ti môže priniesť duševný pokoj a vyrovnanosť. 

S tým skúmaním a pozorovaním seba i sveta to nepreháňaj. Neanalyzuj každú svoju myšlienku či pocit ako na pitevnom stole. Neži len vo svojej hlave. Skutočný život, autentické bytie je tam vonku, mimo tvojej hlavy. Nemusíš všetkému dávať nejakú hodnotovú nálepku. Veci sa skrátka dejú. Často nie sú ani dobré, ani zlé. Jednoducho sú. Aj ty len buď. Nie od rána do večera. Nie je nutné a asi ani zdravé, aby si bol každú sekundu v stave čistého bytia. Ale je dôležité, aby si si našiel čas na to, aby si „len bol“, stal sa aspoň na krátky čas súčasťou celku, molekulou v nekonečnom vesmíre.  Že je to ťažké? Rozhodne. Nemožné? To sotva.