A.A. Long - Epiktétos VI
KAPITOLA 2
Rozpravy
Posiela filozof pozvánky na prednášku? Nie je to tak, že rovnako ako slnko priťahuje živiny k sebe, tak on priťahuje tých, ktorí z toho budú mať prospech? Ktorý lekár posiela pozvánky, aby ho niekto navštívil a dal sa liečiť? (3.23.27)
2.1 EPIKTÉTOS A ARRIÁNOS
Epictetus nasledoval príklad svojho učiteľa Musonia a svojho ideálneho filozofa Sokrata a nenapísal nič priamo na uverejnenie. Za záznamy o jeho filozofii a metóde výučby vďačíme jeho žiakovi Arriánovi. Lucius Flavianus Arrianus Xenophon, ak mu máme uviesť celé meno, bol typickým žiakom so svojím pôvodom. Pochádzal z Nicomédie, prosperujúceho mesta na juhozápadnom pobreží Čierneho mora, kde bol jeho otec takmer určite bohatým členom miestnej elity. Ak predpokladáme, že Arrianos mal asi 18 rokov, keď sa pripojil k Epictetovi, jeho pobyt v škole v Nicopole sa odohral za vlády Trajána v rokoch 105–13, keď mal Epictetus päťdesiat alebo šesťdesiat rokov.
Nie je známe, či to bol samotný Arriános alebo jeho rodina, kto sa rozhodol pre jeho štúdium u Epiktéta; tak či onak, Epiktétos si v tom čase už jasne vybudoval meno a priťahoval zámožných študentov z pomerne vzdialených častí Rímskej ríše. Žiaden z nich nemal slávnejšiu alebo rozmanitejšiu kariéru ako Arrian. Za vlády Hadriána dosiahol konzulát a ako guvernér Kapadócie sa vyznamenal ako vojenský vodca. Mimo verejného života bol Arriános plodným spisovateľom. Medzi jeho zachované diela patrí história Alexandra Veľkého (Anabasis), história Indie, vojenské traktáty a esej o love (Cynegeticus). Písal tiež o histórii a geografii svojej rodnej oblasti Bithýnie.
Nie je to bibliografia profesionálneho filozofa, ale pripomína pomerne všestranného spisovateľa a svetáka z pred piatich storočí – Xenofóna z Atén. Xenofón, najznámejší svojím dielom Anabasis, v ktorom opisuje vojenskú výpravu perzského princa Cyrusa do Malej Ázie a svoju účasť na nej, bol historik, ktorý písal aj o love a jazdeckom umení.
V priamejšej súvislosti s našou témou sa ako mladý muž stýkal so Sokratom a publikoval viacero Sokratových diel, najmä štyri knihy Spomienok (Memorabilia). Ak sa Arrianos chcel prezentovať ako rímsky Xenofón, meno, ktoré nosil (či už mu bolo dané, alebo si ho osvojil), jeho vlastné spojenie s Epiktétom mu muselo pripadať ako neodolateľná príležitosť.
Arriános sa podujal na editáciu a kompiláciu rozsiahlej zbierky Epiktétových rozpráv. Z pôvodných ôsmich kníh sa zachovali štyri. V rukopisoch sú uvedené predslovom v podobe listu adresovaného inak neznámemu Luciovi Gelliovi:
Nezostavil som Epiktétove rozprávania (logoi) spôsobom, akým by sa takéto diela „zostavovali“, ani som ich sám nepublikoval, lebo netvrdím, že som ich vôbec zostavil. Skôr som sa snažil zapísať všetko, čo som od neho počul, pokiaľ možno jeho vlastnými slovami, aby som si uchoval poznámky (hypomnêmata) o jeho myšlienkach a úprimnosti pre svoje vlastné budúce použitie. Sú teda tým, čo by ste očakávali, že jeden človek spontánne povie druhému, a nie kompozíciami určenými na čítanie pre budúce generácie. Vzhľadom na ich charakter sa nejako bez môjho vedomia alebo úmyslu dostali do verejnej domény. Mne však nezáleží na tom, či ma budú považovať za neschopného spisovateľa, a Epiktétovi nezáleží ani v najmenšom na tom, či niekto pohŕda jeho rečami, pretože keď ich vyslovoval, mal jasný cieľ – pohnúť mysľou svojho publika k tomu, čo je najlepšie. Ak teda tieto reči dosiahnu aspoň toľko, mali by mať práve taký účinok, aký by podľa mňa mali mať reči filozofa. Ak však nie, tí, ktorí ich čítajú, by si mali uvedomiť, že keď ich Epiktétos vyslovil, poslucháč nemohol nezažiť práve to, čo Epiktétos chcel, aby cítil. A ak tieto zápisky (rozpravy) samy osebe nedosiahnu tento účinok, možno je to moja vina, alebo je to možno nevyhnutné.
Čo si máme myslieť o tejto prepracovanej apológii? Niekedy bola braná doslovne, ale Arrianovo sebazaprenie nemožno prijať tak jednoducho, ako to vyznáva. Hoci väčšina rozprávaní je vyjadrená Epiktétom v prvej osobe, niektoré sú prezentované ako dialógy medzi ním a žiakom alebo návštevníkom, pričom Arrián diskrétne uvádza scénu, ako napríklad (1.15.1):
„Keď sa s ním niekto radil, ako presvedčiť svojho brata, aby ho prestal nenávidieť, povedal ...“.
Existujú aj tri časti, ktoré vyzerajú ako súbory nespracovaných poznámok (3.6; 3.11; 3.14). Napriek dojmu spontánnosti jednotlivé rozprávania a ich usporiadanie v zbierke svedčia o istom záujme o literárnu usporiadanosť.
Tiež sa veľmi líšia dĺžkou, od jednoduchého morálneho posolstva po prepracovanú prednášku o slobode (4.1), ktorá je tridsaťkrát dlhšia. Nič z toho nezodpovedá predstave, že Arriános iba zaznamenal to, čo počul, bez vlastného zásahu. Vzhľadom na precedens Xenofónových Sokratových záznamov, je to skôr Arriános ako Epiktétos, koho čítame v týchto rozpravách?
Tak to tvrdí švajčiarsky učenec Theo Wirth, ale takýto výklad je ešte menej pravdepodobný ako čisto faktický výklad Arriánovho úvodného listu. Nemal žiadny dôvod deklarovať svoj zámer tak, ako to urobil, pokiaľ to neodzrkadľovalo jeho uznanie, že rečníkom v rozpravách je skutočný Epiktétos. Mohol zamestnať pisárov, aby zapisovali Epiktétove slová v krátkom zápise, ktorý sa v tej dobe používal. Je však pravdepodobnejšie, že si robil vlastné podrobné poznámky a dopĺňal ich zo svojej pamäti. Nepochybne materiál spracoval do dokonalejšej podoby. V niektorých prípadoch sa možno spoliehal na správy iných alebo si svoje záznamy overoval u samotného Epiktéta. Nech už Arriános diskurzy zostavil akokoľvek, existuje mnoho dôvodov, prečo považovať podstatu jeho záznamov za úplne autentickú vo vzťahu k Epiktétovmu vlastnému štýlu a jazyku. Medzi ne patrí charakteristická slovná zásoba, opakovanie kľúčových bodov v celom texte, nápadne naliehavý a živý hlas, ktorý sa výrazne líši od Arriánovej autorskej osobnosti v jeho ostatných dielach, a zameranie na Sokrata, ktoré oveľa viac pripomína Platónove dialógy ako zámerne evokuje Xenofóna. Arrian zrejme považoval Epiktéta za Sókrata svojej doby a mohol sa považovať za rímskeho Xenofóna, ale to nám nebráni čítať samotného Epiktéta, keď čítame Arrianov záznam o jeho učení.
Existujú aj vonkajšie dôvody, ktoré potvrdzujú tento bod. V čase, keď sa táto zbierka diskurzov dostala do všeobecného obehu, Epiktétos sám dosiahol takú slávu, že akékoľvek významné falšovanie zo strany Arriána by bolo okamžite odhalené. Pravdepodobne niekoľko rokov po Epiktétovej smrti sa literát Aulus Gellius odvoláva na „knihy Epiktétových rozprávkov usporiadané Arriánom“ (Noctes Atticae 1.2.6; porov. xix.i.14–21), a Marcus Aurelius (1.7) ďakuje priateľovi za to, že ho oboznámil s Epiktétovými „poznámkami“ (hypomnêmata), čo je pravdepodobne odkaz na Arriánovo vydanie. V neskoršom staroveku sa na Epiktétove diela často odkazuje bez zmienky o Arriánovom mene, čo by podľa jeho úvodného listu určite schválil.
Hlavným bodom záujmu o vzťahu Arriána k Epiktétovi je oddanosť, ktorú prejavuje žiak voči svojmu majstrovi. Aj keby bola úloha Arriána pri zostavovaní diskurzov tak obmedzená, ako by nás chcel presvedčiť, aj tak by to vyžadovalo veľa času a úsilia. Okrem ôsmich kníh Rozprav, Arrian z nich vybral úryvky a vytvoril slávne dielo Encheiridion alebo Príručka a podľa Simpliciusa v predslove k svojmu komentáru k tomuto dielu Arrianos napísal aj „o živote a smrti“ Epiktéta. V storočiach po tom, čo Platón a jeho súčasníci uctili pamiatku Sokrata, bolo mnoho ďalších študentov, ktorí zaznamenali dielo svojich učiteľov, ale Arrianos, vzhľadom na svoju neskoršiu kariéru, ktorá bola tak odlišná od Epiktetovej úmyselnej skrytosti, je jedným z najpozoruhodnejších. Keďže Epiktétov postoj k svojim študentom, ako vyplýva z jeho rozprávaní, je skôr štipľavý ako priateľský, Arrianova oddanosť, ktorá pravdepodobne nebola ojedinelá, je pre nás ako čitateľov dôležitá a mali by sme ju mať na pamäti.
Predtým, ako opustíme Arriana, pár slov o názve jeho kompilácie. Bodleianov rukopis, ktorý je našim hlavným zdrojom pre tento text, začína bez názvu. Na konci každej knihy pisár napísal APPIANOY TΩN EПIKTHTOY ΔIATPIBΩN, za čím nasleduje číslica: „Prvá [druhá atď.] kniha Arrianovej Diatribai o Epiktetovi“. Schenkl, popredný moderný editor, uvádza tento názov na začiatku. Simplicius v predslove k svojmu komentáru k Príručke odkazuje na „Arriana, ktorý zostavil Epiktétove Diatribai“, a editori štandardne uvádzajú toto slovo, ktoré doslovne znamená „neformálne rozhovory“, ako názov diela. Aulus Gellius, Arrianov súčasník, sa v latinčine odvoláva na Epictetove Dissertationes a v gréčtine na jeho Dialexeis, slová, ktoré tiež znamenajú rozhovory, konverzácie alebo prednášky. Byzantský učenec Stobaeus spomína Epiktétove Apomnêmoneumata (záznamy), čo je takmer určite alternatívny názov Arrianovej zbierky. Počujeme tiež o Epiktétových Scholai (prednáškach), o jeho Etike a dokonca o dvanástich knihách Epiktétových Homiliai (prednáškach) od Arriana, okrem ôsmich kníh Rozpráv.
Vzhľadom na túto rozmanitosť môžeme pravdepodobne usúdiť, že kompilácia, ktorej polovicu tvorí zachovaný Epiktétos, sa dostala do obehu bez akéhokoľvek názvu, ktorý by jej dal Arriános. To potvrdzuje jeho úvodné poznámky o šírení diela bez jeho súhlasu. Ak by Arriános dal dielu názov, podľa jeho vlastných slov by to bol Logoi („Rozpravy“) alebo Hypomnêmata („Poznámky“). Nič z toho nemá podstatný význam, pretože ide o viac-menej synonymné výrazy, ale je dôležité spochybniť zdanlivú autoritu názvu Diatribai. V súvislosti s Epiktétom sa toto slovo zvyčajne prekladá ako „rozpravy“, čo samo osebe nie je problém. Široko sa však predpokladá, že Epiktétove rozpravy sú diatriby, štýl alebo domnelý štýl kazateľského diskurzu, ktorý sa spája najmä s kynikmi. Tento predpoklad, hoci nie je úplne nesprávny, je nešťastný: odvádza pozornosť od Epiktétovej sokratovskej metodológie, jeho analytických záujmov a jeho publika. Tieto sú tak vzdialené od kynického kázania, že termín „diatribe“ je najlepšie nepoužívať v súvislosti s Epiktétom ako všeobecný popis jeho štýlu výučby.
