A.A.Long - Epiktétos V
z knihy A.A. Long: Epictetus - A Stoic and Socratis guide to life
1.6 ORIGINALITA
Záverečná úvodná otázka. Bol Epiktétos originálny mysliteľ? Ak za originalitu filozofa považujeme formulovanie zásadne nových teórií, konceptov alebo analytických nástrojov (ako napríklad Platónova teória foriem alebo Aristotelova logika), odpoveď je nie. Epiktétos zdedil hlavné línie svojho myslenia od svojich stoických predchodcov a nevideli žiadnu potrebu odkláňať sa od toho, čo považoval za pevne zakorenené vo faktoch a argumentoch. V tomto ohľade bol typickým prívržencom filozofickej školy v neskoršej antike, žijúcim v dobe, keď sa filozofi vo veľkej miere považovali za pokračovateľov dlhodobo etablovaných tradícií. Väčšina dobrých filozofov však nie je originálna spôsobom, akým boli Platón alebo Aristoteles. Filozofická dokonalosť pravdepodobne nemá toľko čo do činenia s takýmto druhom originality, ako s jasnosťou výkladu, provokatívnym a imaginatívnym diskurzom, ktorý prinúti ľudí zamerať svoju myseľ neznámymi smermi, aby prehodnotili svoje presvedčenia a otvorili sa tomu, čo im rozum môže ponúknuť ako alternatívne modely interpretácie sveta a ich vlastných životov. Epiktétov hlas je vo všetkých týchto ohľadoch dosť originálny.
Ale jeho originalita tým nekončí. Hoci musíme uznať, že sa zachovalo príliš málo stoickej literatúry, aby bolo možné urobiť presné porovnania, veľká časť Epiktétovej filozofie sa javí ako svieža vo formulácii a výrazná v dôraze. Stoicizmus Chrysippa sa stal známym pre svoju prísnosť, paradoxnosť, ezoterickú terminológiu a jemné (alebo v očiach kritikov sporné) rozlíšenia. Medzi mnohými terčmi kritiky bolo rozdelenie ľudí do dvoch absolútnych tried – dokonale racionálnych, cnostných, múdrych a šťastných mudrcov a jednoznačne iracionálnych, nedokonalých, neznalých a nešťastných hlupákov; doktrína, že prechod z členstva v druhej triede do prvej triedy by bol okamžitý a dokonca by ho teraz náhle dokonalá osoba ani nepoznala; priznanie stoikov, že nikto z nich, a možno ani žiadna skutočná osoba, ani Socrates, nebol mudrc; tvrdenie, že všetky dobré činy sú rovnako dobré, všetky zlé činy rovnako zlé a že neexistujú žiadne čisto neutrálne činy.
Človek je v pokušení odmietnuť takéto teatrálne výroky ako skôr rétoriku než serióznu doktrínu. Raní stoickí filozofi ich však obhajovali ako platné dôsledky nekompromisnej racionality a konzistentnosti, ktoré považovali za podstatu ľudskej dobroty a šťastia.
Od čias Chrysippa, ak nie skôr, bola prax stoicizmu považovaná za spôsob, ako sa pokúsiť „postúpiť“ smerom k tomuto racionálnemu ideálu. Striktne vzaté, „progresívci“ boli rovnako nešťastní hlupáci ako všetci ostatní, ale mohli uspieť v nadobudnutí myslenia a charakteru, ktoré by sa priblížili múdrosti neuchopiteľného mudrca. Preto, ak použijeme jeden výrazný obraz, boli by ako ľudia topiaci sa tesne pod hladinou, na rozdiel od tých, ktorí zostávajú na dne mora. Tento obraz by bol mimoriadne mrazivý, keby stoicizmus bol filozofiou, ktorá meria úspech podľa výsledkov. V skutočnosti kládol hodnotu činov na úsilie a zámery človeka urobiť všetko pre to, aby žil dobre1.
Epictetus bol rovnako veľkým zástancom nekompromisnej racionality ako ktorýkoľvek z raných stoikov, ale vo všeobecnosti sa vyhýba ich najparadoxnejším formuláciám. V jeho rozpravách nepočujeme nič o „rovnosti“ všetkých chýb alebo nevedomosti a utrpení každého, kto nedosiahol neomylné poznanie. Pre Epiktéta nebol Sokrates priblížením múdrosti, ale paradigmatom skutočne múdreho človeka. Zriedka sa odvoláva na ideálneho mudrca, a keď tak urobí, uprednostňuje vysoko tradičný výraz kalos kai agathos, „vynikajúci človek“, pred ezoterickým „mudrc“ (sophos alebo phronimos). Namiesto neustáleho zdôrazňovania dlhodobých cieľov nabáda svojich študentov, aby si uvedomili dôležitosť toho, čo môžu urobiť pre dosiahnutie pokroku teraz. Hoci jeho stoicizmus je poradenstvom k dokonalosti, ani on, ani jeho študenti nie sú predurčení napodobňovať ideálneho mudrca:
Je nemožné byť bez chýb. Možné je však byť neustále v strehu, aby sme sa nedopustili chyby; mali by sme byť spokojní, ak sa nám podarí vyhnúť sa niekoľkým chybám tým, že nikdy nepoľavíme v našej snahe dosiahnuť tento cieľ. (4.12.19)
Epiktétos uznáva, že filozofia obsahuje pravdy, ktoré ľudia zvonku považujú za paradoxné (1.25.33), ale mlčky upravuje tvrdosť a neústupnosť svojich stoických autorít. Ideálny mudrc mal byť údajne nemilosrdný a neúprosný, ale Epiktétos obhajuje miernosť a toleranciu voči tým, ktorí robia chyby. Jeho stoicizmus by sme mohli nazvať etikou intervalu medzi múdrosťou a jej opakom, filozofiou pre ľudí, ktorí sú omylní, ale úplne oddaní tomu, aby sa snažili žiť čo najlepšie ako slobodní, premýšľaví, seba rešpektujúci a oddaní členovia rodiny a občania.
Raní stoici vytvorili podrobné klasifikácie „ctností“ a iných „hodnôt“. Epiktétos sa o takéto technické detaily nezaujíma. Slovo „ctnosť“ (aretê) používa len zriedka, možno preto, že bolo príliš úzko spojené s ideálnym mudrcom. Namiesto toho uprednostňuje slová, ktoré označujú etické kvality, ktoré sa jeho interpretácia stoicizmu primárne snaží podporovať, slová, ktoré označujú integritu, slobodu, odvahu, pevnosť a svedomitosť, ktoré všetky dobre ladili s tradičnými rímskymi hodnotami virtus, pietas, dignitas a fides2. Niekedy dokonca považuje takéto vynikajúce vlastnosti za nepriznané „schopnosti“, ktoré už každý človek má (napr. 1.6.28–9).
Nech už interpretujeme ústredný pojem, ktorý nazýva prohairesis (a ktorý ja zvyčajne prekladám ako vôľa), a jeho vnútornú autonómiu akokoľvek, tento spôsob formulovania podstaty každého jednotlivca dodáva jeho filozofii výrazný „existencialistický“ rozmer vďaka úlohe, ktorú pripisuje individuálnej zodpovednosti, vlastníctvu seba samého a sebaurčeniu. Pravdepodobne bol originálny v tom, že etický projekt špecifikoval ako „správne využívanie mentálnych dojmov“. Nakoniec, a čo je najpozoruhodnejšie, Epiktétos si osvojil Platónov sokratovský diskurz a metodológiu do takej miery, že to nemá obdoby.
____________________
1 Tu si dovolím „skočiť do reči“ prof. Longovi. Vždy keď sa v kontexte stoickej / helenistickej filozofie stretnem s výrazmi ako dobrý život alebo žiť dobre, musím sa pousmiať pri myšlienke ako tieto výrazy vníma bežný súčasník. Dobrý život je pre väčšinu z nás synonymum pre komfortný život t.j. život v materiálnom dostatku, prípadne niektorí si k tomu ešte primaľujú peknú jadrovú rodinku (mama, otec, deti), ideálne umiestnenú v peknom domčeku so záhradkou a k tomu aspoň raz do roka nejaká zahraničná dovolenka. Epiktétos či iní stoickí či antickí filozofi si pod pojmom dobrý život predstavovali niečo iné, hoci ich vízia dobrého života nemusí byť v rozpore s víziou moderného človeka. Povedal by som, že manželka, deti, dom, dovolenka predstavujú v stoickej schéme dobrého života nadstavbu, ktorá môže byť príjemná, ale nie je to nevyhnutná podmienka pre dobrý život. Domnievam sa, že Epiktétos by súhlasil s touto rovnicou: dobrý život = dobrý charakter. Stoik sa teda má v prvom rade snažiť o to, aby kultivoval svoj rozum-dušu-myseľ-charakter. Pokiaľ má rodinu tak súčasťou jeho snahy bude nutne aj starostlivosť o rodinu. Pokiaľ zanedbávate svoju manželku a deti, prípadne im dokonca svojim správaním priamo ubližujete, nemôžete žiť dobrý život, aj keby ste dokázali spamäti odriekať Epiktétovu Príručku. U Epiktéta kráča teória a prax ruka v ruke. Nestačí vedieť čo je cnostné, musíte vedieť žiť cnostne.
2 Tieto štyri latinské slová predstavujú jedny z najdôležitejších pilierov rímskych cností (virtutes Romanae), ktoré boli pre starovekých Rimanov základom ich morálneho a spoločenského života. Boli považované za mos maiorum (zvyky predkov), ktoré bolo nevyhnutné dodržiavať. Virtus (Odvaha, statočnosť) sa pôvodne vzťahovala najmä na bojovú odvahu a vojenskú zdatnosť, keďže pochádza zo slova vir (muž). Postupne sa jej význam rozšíril na celkovú excelentnosť (dokonalosť) charakteru, schopnosť plniť si svoje povinnosti a konať správne veci. Pietas (zmysel pre povinnosť, oddanosť, zbožnosť) vyjadruje hlboký a komplexný zmysel pre povinnosť a rešpekt voči rodine, vlasti a bohom (náboženským rituálom) Hrdina Aeneas z Vergíliovej Aeneidy je často nazývaný pius Aeneas (zbožný Aeneas), pretože je stelesnením tejto cnosti. Dignitas (česť, dôstojnosť) je to reputácia, prestíž a úcta, ktorú jednotlivec získava v spoločnosti prostredníctvom svojich činov, úspechov a preukázaním iných rímskych cností. Bola kľúčová najmä pre rímsku aristokraciu. Fides (dôvera, vernosť) je základným kameňom všetkých stabilných vzťahov, či už v súkromnom, obchodnom, alebo politickom živote. Fides bola považovaná za vzájomnú a obojstrannú (recipročnú) – znamenala dôveru medzi dvoma stranami. Jej porušenie bolo považované za vážny priestupok s právnymi a náboženskými následkami.
