Sófrosyné - po stopách múdrosti

Noctes Atticae (Atické noci), Kniha VII

Autor: Aulus Cornelius Gellius¹

Výpisky

Ako Chrysippos² odpovedal tým, ktorí popierali existenciu Prozreteľnosti.

Tí, ktorí neveria, že svet bol stvorený pre Boha a ľudstvo, alebo že ľudské záležitosti riadi Prozreteľnosť, si myslia, že používajú silný argument, keď hovoria: „Keby existovala Prozreteľnosť, nebolo by zla.“ Vyhlasujú totiž, že nič nie je menej v súlade s Prozreteľnosťou ako existencia toľkých problémov a zla vo svete, ktorý On údajne stvoril pre človeka. Chrysippus, ktorý proti takýmto názorom argumentuje vo štvrtej knihe svojej práce O Prozreteľnosti, hovorí: „Nie je absolútne nič hlúpejšie ako tí ľudia, ktorí si myslia, že dobro by mohlo existovať, keby zároveň neexistovalo zlo. Lebo keďže dobro je opakom zla, nevyhnutne z toho vyplýva, že oboje musia existovať v protiklade, akoby podporované vzájomnými protichodnými silami; lebo v skutočnosti nie je možné si predstaviť protiklad bez niečoho, čo mu protiklad tvorí. Ako by mohla existovať idea spravodlivosti, keby neexistovali činy nespravodlivosti? Alebo čo iné je spravodlivosť ako absencia nespravodlivosti? Ako môže byť pochopená odvaha, ak nie v protiklade so zbabelosťou? Alebo umiernenosť, ak nie v protiklade s neviazanosťou? Ako by mohla existovať múdrosť, keby neexistovala jej protikladná hlúposť? Preto, povedal, prečo si aj hlupáci neprajú, aby existovala pravda, ale nie lož? Veď rovnako existuje dobro a zlo, šťastie a nešťastie, bolesť a radosť. Lebo, ako hovorí Platón,⁠ sú navzájom spojené svojimi protikladnými extrémami; ak odstrániš jedno, odstrániš oboje.“

V tej istej knihe⁠ Chrysippus tiež zvažuje a diskutuje o otázke, ktorú považuje za hodnú skúmania: či sú choroby ľudí dané prírodou, to znamená, či príroda sama, alebo ak chcete, prozreteľnosť, ktorá stvorila túto štruktúru vesmíru a ľudský rod, stvorila aj choroby, slabosti a telesné neduhy, ktorými ľudstvo trpí. On však nemyslí, že pôvodným zámerom prírody bolo podriadiť ľudí chorobám, lebo to by nikdy nebolo v súlade s prírodou ako zdrojom a matkou všetkého dobrého. Ale,“ povedal, „keď stvorila a vytvorila mnoho veľkých vecí, ktoré boli veľmi vhodné a užitočné, vznikli zároveň aj problémy úzko spojené s tými dobrými vecami, ktoré stvorila“; a vyhlásil, že tieto problémy neboli spôsobené prírodou, ale určitými nevyhnutnými dôsledkami, procesom, ktorý sám nazýva κατὰ παρακολούθησιν. „Presne tak, ako keď príroda vytvorila ľudské telá, vyššia rozumová sila a skutočná užitočnosť toho, čo tvorila, vyžadovali, aby hlava bola vytvorená z veľmi jemných a malých kostí. Ale táto väčšia užitočnosť jednej časti bola sprevádzaná vonkajšou nevýhodou, a to, že hlava bola len slabo chránená a mohla byť poškodená ľahkými údermi a nárazmi. Rovnakým spôsobom vznikli spolu so zdravím aj choroby a neduhy. Presne tak, pri nebesách!“ povedal, „ako sú zlozvyky, prostredníctvom svojho vzťahu k opačnej vlastnosti, vytvárané v rovnakom čase, rovnako je pre ľudstvo vytvorená cnosť podľa zámeru prírody.“

Ako Chrysippus tiež obhajoval moc a nevyhnutnosť osudu, ale zároveň vyhlásil, že máme kontrolu nad svojimi plánmi a rozhodnutiami.

Chrysippus, vedúci predstaviteľ stoickej filozofie, definoval osud, ktorý Gréci nazývajú εἱμαρμένη, približne takto:⁠„Osud,“ hovorí, „je večná a nezmeniteľná séria okolností a reťaz, ktorá sa valí a zamotáva v nepretržitej sérii dôsledkov, z ktorých je vytvorený a zložený.“ Ale ja som Chrysippove slová opísal tak presne, ako som si ich pamätal, aby sa ten, komu sa môj výklad zdá príliš nejasný, mohol obrátiť na samotného filozofa. V štvrtej knihe svojho diela O prozreteľnosti totiž hovorí, že εἱμαρμένη je „usporiadaná séria všetkých udalostí, stanovená prírodou, ktoré na seba nadväzujú a sú spojené od večnosti, a ich nezmeniteľná vzájomná závislosť“.

Avšak autori iných názorov a iných filozofických škôl otvorene kritizujú túto definíciu takto: „Ak Chrysippos verí, že všetky veci sú uvedené do pohybu a riadené osudom a že priebeh osudu a jeho zákruty nemožno odkloniť ani obísť, potom ani hriechy a chyby ľudí nemajú vyvolávať hnev ani sa pripisovať im samotným a ich sklonom, ale určitému nevyhnutnému impulzu, ktorý vychádza z osudu“, ktorý je pánom a sudcom všetkých vecí a prostredníctvom ktorého sa musí stať všetko, čo sa stane; a že preto je stanovenie trestov pre vinníkov zákonom nespravodlivé, ak ľudia dobrovoľne nespáchajú zločiny, ale sú k nim vedené osudom.

Proti tejto kritike Chrysippus argumentuje podrobne, rafinovane a múdro, ale zmysel všetkého, čo na túto tému napísal, je približne tento: „Hoci je faktom,“ hovorí, „že všetky veci podliehajú nevyhnutnému a základnému zákonu a sú úzko spojené s osudom, zvláštne vlastnosti našej mysle podliehajú osudu len podľa svojej individuality a kvality. Lebo ak sú na začiatku stvorené prírodou pre zdravie a užitočnosť, budú sa s malým odporom a malými ťažkosťami vyhýbať všetkej sile, ktorou im osud hrozí zvonku. Ak však sú hrubé, nevzdelané, surové a bez akejkoľvek podpory vzdelania, vrhajú sa vlastnou zvrátenosťou a dobrovoľným impulzom do neustálych chýb a hriechov, aj keď útok nejakých nepríjemností spôsobených osudom je slabý alebo neexistujúci. A že sa práve toto stane, je dôsledkom prirodzeného a nevyhnutného sledu udalostí, ktorý sa nazýva „osud“. Lebo je to takpovediac v povahe vecí, osudové a nevyhnutné, že zlé povahy nemôžu byť bez hriechov a chýb.

O niečo neskôr používa ilustráciu tohto svojho tvrdenia, ktorá je v skutočnosti celkom výstižná a trefná: „Napríklad,“ hovorí, „ak kotúľate valcovitý kameň po svahu, skutočne ste spôsobili začiatok a príčinu jeho rýchleho spádu, ale čoskoro sa jeho rýchlosť zvyšuje, nie preto, že to robíte vy, ale kvôli jeho zvláštnemu tvaru a prirodzenej tendencii kotúľať sa; rovnako tak poriadok, zákon a nevyhnutná vlastnosť osudu uvádzajú do pohybu rôzne triedy vecí a počiatky príčin, ale uskutočňovanie našich zámerov a myšlienok, a dokonca aj našich činov, je regulované vlastnou vôľou každého jednotlivca a charakteristikami jeho mysle.“ Potom pridáva tieto slová, ktoré sú v súlade s tým, čo som povedal:⁠ „Preto aj pythagorejci hovoria

Naučíš sa, že ľudia trpia zlom, ktoré si sami spôsobujú,

lebo zlo prichádza na každého z nich prostredníctvom nich samých a oni zblúdia vlastným impulzom a sú poškodení vlastným zámerom a odhodlaním.“ Preto hovorí, že zlí, leniví, hriešni a bezohľadní ľudia by nemali byť tolerovaní ani počúvaní, ktorí, keď sú uväznení vo vine a hriechu, hľadajú útočisko v nevyhnutnej povahe osudu, ako keby v azyle nejakého svätostánku, a tvrdia, že za svoje ohavné činy nemôžu oni sami, ale osud.

Prvý, kto vyjadril túto myšlienku, bol najstarší a najmúdrejší z básnikov v týchto veršoch:

Beda! Ako nesprávne smrteľníci obviňujú bohov!

Hovoria, že zlo pochádza od nás, ale oni sami

svojou vlastnou hlúposťou znášajú nešťastie, ktoré im nebolo súdené.

Preto Marcus Cicero v knihe, ktorú napísal O osude⁠, po tom, čo najprv poznamenal, že táto otázka je veľmi nejasná a zložitá, vyhlásil, že ani filozof Chrysippus⁠ sa nedokázal vymaniť z jej ťažkostí, a použil tieto slová: „Chrysippus je napriek všetkej snahe a úsiliu zmätený, ako vysvetliť, že všetko je riadené osudom, ale že my napriek tomu máme určitú kontrolu nad svojím správaním.“

_____________________________

¹ Aulus Gellius (125 – 180) bol rímsky spisovateľ. Pochádzal pravdepodobne z Afriky, aj keď študoval po istú dobu v Ríme. Jeho učiteľmi boli významní gramatici – Gaius Sulpicius Apollinaris, Herodes Atticus a Marcus Cornelius Fronto (tento bol učiteľom mladého Marca Aurelia). V rámci rímskych štandardov vzdelania strávil istú časť štúdii pobytom v Grécku, presnejšie v Aténach a ich okolí. Práve tu vznikli Atické noci, Gelliove kontemplatívne eseje písané počas dlhých zimných večerov trávených v okolí Atén. Jeho úvahy sú usporiadané v zbierke celkom náhodne, nemajú jednotný námet, vzor alebo formu, týkajú sa takmer všetkých oborov známych Rimanom.

² Chrysippos patril medzi najvplyvnejších filozofov helenistického obdobia. Je považovaný za najvýznamnejšiu osobnosť stoicizmu. Neskorší stoický slogan znie: „Keby nebol Chrysippos, nebola by ani Stoa.“ (Diogenes Laertios). Chrysippos obhajoval a rozvíjal empirickú epistemológiu a psychológiu. Ponúkol dôležité alternatívy k metafyzickým teóriám Aristotela a Platóna a obhajoval dôslednú materialistickú ontológiu. Jeho názory na slobodu a determinizmus naďalej vzbudzujú záujem a predpokladá sa, že podporoval formu kompatibilizmu, ktorá pripúšťa slobodu vôle aj deterministický kozmos. Jeho práca v oblasti logiky bola značná, keďže ako alternatívu k Aristotelovej logike vyvinul druh propozicionálnej logiky. Ako etik tvrdil, že život v ľudskom šťastí a život v cnosti sú jedno a to isté. Zdá sa, že cnosť chápal ako niečo, čo je v podstate, ak nie úplne, redukovateľné na múdrosť. A múdrosť podľa neho pochádza najmä zo štúdia prírodnej filozofie. To, že Chrysippos považoval múdrosť za niečo, čo pochádza primárne zo štúdia prírodnej filozofie, možno čiastočne vysvetliť jeho presvedčením, že vesmír existuje v súlade s vlastnými cieľmi.