Sófrosyné - po stopách múdrosti

Autor: Nigel Glassborow

Existencia

Oni [stoici] si myslia, že vo vesmíre existujú dva všeobecné princípy, aktívny a pasívny. Pasívny je hmota, existencia bez akýchkoľvek rozlišujúcich vlastností. Aktívny je rozum, ktorý existuje v pasívnom, to znamená Boh. Pretože on, ako večný a existujúci vo všetkej hmote, tvorí všetko. A Zenón z Kítie vyslovil túto doktrínu vo svojom pojednaní o podstate, rovnako ako Kleanthes vo svojej eseji o atómoch, Chrysippus v prvej knihe svojich Skúmaní prírodnej filozofie, Archedemus vo svojom diele o prvkoch a Posidonius v druhej knihe svojho pojednania o prírodnej filozofii.
[Životy a názory významných filozofov od Diogena Laertia, kniha VII, Stoici]

A hovoria, že podstatou všetkých existujúcich vecí je primárna hmota, ako tvrdí Chrysippus v prvej knihe svojej fyziky; a Zenón hovorí to isté. Hmota je to, z čoho je vytvorené všetko. A označuje sa dvojakým názvom, esencia a hmota; to prvé sa vzťahuje na všetky veci ako celok, druhé na veci konkrétne a diferencované. To, čo sa vzťahuje na všetky veci ako celok, sa nikdy nezväčšuje ani nezmenšuje; ale to, čo sa vzťahuje na jednotlivé veci, sa zväčšuje alebo zmenšuje, podľa okolností.
[Životy a názory významných filozofov od Diogena Laertia, kniha VII, Stoici]

Tu sa zameriavame na to, ako stoicizmus tvrdí, že existencia sa prejavuje tu a teraz. Nie na to, ako sa predpokladá, že vznikla nejakým bohom podobným kúzelníkovi, ktorý ju „vytiahol z prázdneho klobúka“ v okamihu „stvorenia“, ale na to, ako existuje ako tok zmien z jednej chvíle do druhej. A v tomto ohľade sa Zenón ustálil na „teórii“, ktorá nie je príliš odlišná od myšlienok, ku ktorým sa môžeme dostať pri pohľade na disciplíny, ako je kvantová veda, a myšlienky, ktoré nám dnes prezentujú vedci. V časopise The New Scientist z 2. februára 2019 na strane 28 v článku „What is Life“ (Čo je život) od Paula Daviesa, profesora fyziky na Arizonskej štátnej univerzite, sa píše, že vedci uznávajú rovnicu:

Život = hmota + informácie, kde ‚informácia‘ je vnímaná ako „fyzická vlastnosť“, ktorá mení povahu „hmoty“ z neživej na živú.

Vzhľadom na zákony prírody je to len malý krok k rovnici:

Existencia = hmota + informácia

Alebo v stoickej terminológii:

Vesmír = pasívna vlastnosť hmoty + aktívna vlastnosť hmoty

Kde „aktívna je príčina, ktorá existuje v pasívnej, to znamená Boh“.

V Zénonovej dobe prebiehala debata medzi stoikmi a epikurejcami. Epikurejci tvrdili, že všetka hmotná existencia je zložená z „atómov“, ktoré považovali za najmenšie možné stavebné bloky všetkého, čo existuje. ‚Atómy‘ vnímali ako jednotlivé „guličky“, ktoré sa náhodne odrážali a náhodou vytvorili svet, ktorý vidíme okolo seba. Ich názor bol rovnaký ako názor niektorých vedcov v dvadsiatom storočí, ktorí tvrdili, že vesmír, ako ho vnímame, je len výsledkom „náhodného výkyvu organizácie v mori chaosu“.

Kým klasický stoicizmus Zenóna hovorí, že existuje stav nad „atómami“ a „prvkami“ a že na tejto úrovni „prvotná hmota“ prejavuje všetko od subatómových častíc až po samotný „vesmír“ prostredníctvom faktu, že existuje panvesmírna ‚božská‘ kvalita, ktorá oživuje „prvotnú hmotu“ – kvalita, bez ktorej by existencia bola „bez akejkoľvek rozlišovacej vlastnosti“. Na rozdiel od epikurejského pohľadu stoicizmus tvrdí, že Existencia nie je náhodný stav, ale je „riadená“ rozumom a racionalitou (alebo dokonca „informáciami“), čím vesmír drží pohromade ako jeden celok.

V súčasnosti nám veda hovorí, že „atómy“ sú v skutočnosti zložené z ešte menších kúskov „hmoty“ nazývaných „častice“ a že tieto subatómové častice nefungujú ako „náhodné more chaotických aktivít“, ale v skutočnosti je ich aktivita do istej miery výsledkom ‚pravdepodobnosti‘ a že existujú takzvané „polia“, ktoré prenikajú celým vesmírom a dodávajú vlastnosti/informácie všetkým jednotlivým časticiam. (Toto je samozrejme veľmi zjednodušený pohľad na veľmi zložitú problematiku.) Zároveň sa dozvedáme, že v niektorých vedeckých experimentoch mnohé z týchto fyzikálnych „častíc“ hmoty nefungujú vždy ako kúsky pevnej „hmoty“, ale niekedy sa správajú skôr ako „vlny“, pričom „vlna“ sa prejaví ako ‚častica‘ „pevnej hmoty“ len vtedy, ak je „pozorovaná“. Vzhľadom na ďalšie aspekty toho, čo nám hovoria moderné vedy, je racionálny záver taký, že celok „hmoty“, ktorým je vesmír, je určitým spôsobom sebapozorujúci.

Hoci táto nová veda (vznikajúca približne za posledných 100 rokov) je pre mnohých z nás mätúca, vyplýva z nej, že stoicizmus bol v chápaní toho, ako sa Existencia prejavuje tu a teraz, o 2000 rokov napred, hoci niektoré doplnkové stoické teórie zo staroveku je potrebné objasniť, aby sme mohli sledovať pokrok vo vedomostiach o fyzickom svete. V Zénonových časoch Gréci vnímali vesmír ako nič viac než planétu Zem s Slnkom, Mesiacom a planétami obiehajúcimi v pomerne malej vzdialenosti. Bolo teda rozumné vnímať to všetko ako prejav „hmoty“ naplnený nejakou formou koordinujúcej ‚inteligentnosti‘, podobnej vlastnostiam, ktoré sa často pripisujú ‚Bohu‘, pričom vesmír je vnímaný ako telo „jediného živého tvora“ riadeného „jednou mysľou“, čo vedie k presvedčeniu, že malý vesmír, ako ho predpokladali starí Gréci, je potrebné vnímať ako „telo jediného Boha“.

Súčasné poznatky o nekonečnosti vesmíru si vyžadujú prehodnotenie týchto predstáv. Počujeme hovoriť o „hlavných programoch“, ktoré koordinujú imaginárne vesmíry v počítačových programoch a hrách. Hovoríme o „umelej inteligencii“, vďaka ktorej počítačové programy fungujú spôsobom, ktorý dosahuje niečo podobné tomu, čo by sme považovali za učenie, ktoré vedie k rozumovým a racionálnym výstupom prostredníctvom rôznych rozhraní s takýmito programami umelej inteligencie. Je teda jasné, že teraz sme schopní rozpoznať, že existujú neľudské stavy, ktoré sú schopné „inteligentne“ manipulovať a koordinovať aspekty existencie. A ak môžeme takéto stavy pozorovať u zvierat, strojov atď., prečo by nemohla existovať nejaká forma „hlavnej inteligencie“, ktorá koordinuje a riadi manifestáciu vesmíru ako celku?

Vedci sú schopní predstaviť si vesmírne „pole“, ktoré okamžite prenáša vlastnosť hmoty na rôzne jednotlivé subatómové častice v celom priestore. (Tento proces nie je obmedzený rýchlosťou svetla). Nie je dôvod nepovažovať takéto „pole“ za malú časť nadradeného systému koordinácie a vynucovania prírodných zákonov, prostredníctvom ktorého sa zákony uplatňujú a vynucujú v každom kúte vesmíru v každom okamihu. V skutočnosti by takéto „zákony“ neboli „zákonmi“, ak by neexistovala nejaká vlastnosť, ktorá preniká celým vesmírom a zabezpečuje, že ‚zákony‘ sú uplatňované primerane a tam, kde je to potrebné. Bez takejto „hlavnej inteligencie“/„zdroja informácií“ by neexistovalo nič iné ako „existencia bez akýchkoľvek rozlišovacích vlastností“.

Teraz, keď vidíme takú „vládnucu inteligenciu“ ako ‚Boha‘ (ktorého toľko vier vyznáva ako bytost, ktorá vedie ľudstvo a prejavuje oň záujem), môže sa to zdať ako veľká fantázia. Avšak bez jedinečnej „vládnucej inteligencie“ by sa vesmír nemohol vyvinúť do koordinovaného stavu, v akom sa nachádza. Vesmír by nebol poznateľný, pretože vesmír, ktorý nie je riadený „najvyššou inteligenciou“, by neposkytoval žiadnu konzistentnosť medzi jednotlivými okamihmi. Na príčinu a následok na najzákladnejšej úrovni by sa nedalo spoľahnúť. Samozrejme, hoci veda a logika diktujú, že takáto vyššia inteligencia musí existovať, jej plná podstata musí zostať len špekuláciou. Ale ako ukazuje veda, vyššia inteligencia/dodávateľ „informácií“ musí prenikať celým vesmírom a ako taký je vesmír kozmosom, pretože kozmos je podľa definície vesmír videný ako dobre usporiadaný celok.

Veľká časť modernej kozmológie je založená na tom, čo môžeme vidieť z „viditeľného vesmíru“ – čo nás obmedzuje na rovnaký pohľad na rozsah vesmíru, aký mali starí Gréci, len dnes môžeme s pomocou technológie „vidieť“ oveľa ďalej. Ale bez ohľadu na to, naše vedecké poznatky sú stále obmedzené na to, čo je pozorovateľné, keď sa naša planéta otáča okolo svojej osi alebo čo je viditeľné zo slnečnej sústavy, v ktorej naša planéta existuje. Naše vedomosti o veľkosti vesmíru sú v súčasnosti obmedzené rýchlosťou svetla a obrovskou rozlohou vesmíru. „Vidíme“ „vesmír“, ale je jasné, že nie je racionálne predpokladať, že ‚vesmír‘, ktorý „vidíme“, odráža rozsah vesmíru, v ktorom existujeme. A pretože existujú limity toho, čo môžeme pozorovať, nemôžeme stanoviť limity vesmíru ani rozsahu a pôsobenia „najvyššej inteligencie“, ktorá ho preniká – teda Boha.

Z ľudského hľadiska je vesmír v podstate nekonečný a večný. Zároveň je však naša skúsenosť s jeho fyzickou povahou výsledkom „hlavnej inteligencie“, ktorá prejavuje všetko, čo nás obklopuje – podobne ako „hlavný program“ prejavuje „existenciu“, v ktorej sa odohráva počítačová hra. Ak by vesmír ako celok nebol racionalizovaný vstupom „hlavnej inteligencie“, hlboko v mierke veľkosti, my ľudia by sme nemohli byť ‚hráčmi‘ v „hre života“, ktorou sme. Ako už bolo povedané, bez „hlavnej inteligencie“ by existovala len „existencia bez akýchkoľvek charakteristických vlastností“ – a to znamená, že by neexistovali „my“. Zo všetkého, čo teraz vieme, skutočnosť, že existujeme vo vesmíre a že vesmír drží pohromade spôsobom, ktorý môžeme poznať, vďaka čomu môžeme prežiť našich „sedemdesiat rokov“, dokazuje, že je to racionálny vesmír riadený „hlavnou inteligenciou“ – alebo, ako to pôvodne chápali stoici, vesmír je prejavom „univerzálneho vládcu a organizátora všetkých vecí“. [Životy a názory významných filozofov od Diogena Laertia, kniha VII, Stoici]

A čo iné je to, ako to, čo stojí za každým svetovým náboženstvom – niektorým známym pod názvom „Boh“ alebo „Jeden Boh“ – a čo je zodpovedné za prejavovanie Existencie, ktorej sme súčasťou.

Naše stoické chápanie Boha nie je chápanie Boha, ktorý sa podieľa na nejakom vymyslenom „bode stvorenia“, v ktorom náhle vznikol vesmír, ale chápanie Boha, ktorý je vesmírom a ktorý je samotnou príčinou toho, že vesmír existuje tak, ako existuje. Boh, „najvyššia inteligencia“, ako ho vníma stoicizmus, zjavuje všetko, čo existuje okolo nás, v každom okamihu, a je tak vždy prítomný. Boh nezapálil modrý zápalný papier a neodstúpil do bezpečnej vzdialenosti, aby sledoval účinky nejakého ohňostroja „veľkého tresku“. Boh bol s nami po celý čas a stále je s nami, lebo existujeme v tele Boha. Toto stoické presvedčenie o vesmíre ako tele Boha spolu s vierou, že vesmír sa prejavuje v každom okamihu „najvyššou inteligenciou“, ktorou je Boh, je kľúčom k rozvoju a pochopeniu logiky celého stoického rámca.

Marcus Aurelius, stoický rímsky cisár, nám hovorí: „Neprestávaj myslieť na vesmír ako na jednu živú bytosť, ktorá má jednu dušu“ 

Toto je základná viera stoicizmu: Kozmos je jedinečná živá fyzická bytosť, ktorá je naplnená „najvyššou inteligenciou“, ktorou je Boh, a ktorá je „všeobecným vládcom a organizátorom všetkých vecí“, a ako taký je Kozmos a všetko v Kozme telom Boha. A preto nám rozum hovorí, že sme jedno s Bohom – sme všetci Božie deti – lebo sme sa zjavili z Božieho tela. A to sa prejavuje v etike v tom, že potom chápeme, že ako jednotlivci by sme mali žiť podľa noriem, ktoré nám prináležia ako „Božím deťom“ a ako „občanom vesmíru“.