Sófrosyné - po stopách múdrosti

O povahe existencie

Aby sme pochopili podstatu života, do ktorého sme sa narodili, potrebujeme mať aspoň základnú predstavu o tom, ako veci fungujú. Východiskovým bodom je koncepcia, ktorá nás vedie k pochopeniu samotnej podstaty existencie. To sa môže zdať trochu prehnané a príliš veľa pre niekoho, kto sa len snaží žiť tak, ako najlepšie môže. Ale keďže všetky pokyny, ktoré nám Zenón dal, sa vzťahujú na povahu vesmíru, ak chceme byť stoikmi, musíme začať práve tu, aby sme dosiahli skutočné pochopenie toho, čo je najlepšie, čo môže každý z nás individuálne dosiahnuť, pokiaľ ide o stoický život v harmónii.

Ak chceme pochopiť, ako sa najlepšie začleniť do života ako celku, musíme sa pozrieť na celkový obraz. Musíme pochopiť, ako veci fungujú, aby sme mohli nasledovať to, čo Zenón nazval „plynulým tokom života“. A na to potrebujeme koncepciu toho, čo je konečný stav existencie, a to kozmos ako celok.

Tak teda: Jedným zo základných princípov stoicizmu je „žiť v súlade s prírodou“. Čo to znamená, sa stane zrejmé, keď študujeme stoicizmus ako celok. Ale začnime najväčším aspektom Kozmu, teda samotným Kozmom ako celkom. Marcus Aurelius [Meditácie, iv. 40] hovorí o jeho povahe takto:

„Neustále si predstavuj vesmír ako jednotnú živú bytosť, ktorá má jednu podstatu a jednu dušu; a pozoruj, ako všetky veci súvisia s jedným vnímaním, vnímaním tejto jednej živej bytosti; a ako všetky veci konajú na základe jedného podnetu; a ako všetky veci sú spolupôsobiacimi príčinami všetkých vecí, ktoré existujú; pozoruj tiež neustále pradenie vlákna a štruktúru tejto siete.“

Čo si má teda moderný stoik myslieť o tomto „vesmíre“, ktorý je „jednou živou bytosťou, majúcou jednu podstatu a jednu dušu“, vzhľadom na pokrok vo vede, najmä v dnešnej vedeckej kozmológii a subatomárnych a kvantových vedách?

Starovekí ľudia vnímali vesmír ako niečo čo je len o niečo väčšie ako naša planéta, okolo ktorej obiehajú všetky ostatné „svetlá“ – odtiaľ pochádza latinské slovo ‚vesmír‘, ktorého koreň znamená „jedno otočenie“ alebo „jeden cyklus“. „Vesmír“ starovekých ľudí bola planéta Zem a viditeľná obloha, ktorá sa okolo nej otáčala. (A áno, stoici pochopili, že naša planéta je guľa plávajúca vo vesmíre, dávno predtým, ako sa rozbehla diskusia o „plochej Zemi“).

Starovekí Gréci verili, že všetky „veci“, ktoré existujú, sú zložené zo zmesi vtedy uznávaných štyroch živlov – zeme, vody, vzduchu a ohňa – zmiešaných v rôznych pomeroch podľa povahy toho, čo sa skúmalo. Tieto živly možno považovať za to, čo dnes nazývame skupenstvá – pevné, kvapalné, plynné a energetické – to znamená, že sú to vlastnosti hmotných „vecí“, ktoré vnímame prostredníctvom našich zmyslov.

Koreň slova „prvok“ možno preložiť ako „prvý princíp“. Hoci moderné predstavy môžu pojem „štyri prvky“ ako stavebné bloky všetkých ‚vecí‘ považovať za zastaraný, je to hlavne preto, že vo vede dnes používame slovo „prvok“ na označenie rôznych typov chemických atómov, a nie ako charakter prejaveného stavu čohokoľvek. Ak sa však na „prvé princípy“ pozeráme ako na ‚prvky‘, aj termín „chemické prvky“ môže pôsobiť zastaraným dojmom a musíme prekročiť hranice atómu a vstúpiť do subatómového a kvantového sveta, keďže vedecká komunita posúva hranice a objavuje nové „prvé princípy“.

Pozoruhodné na stoicizme je, že napriek obmedzeniam starovekého gréckeho svetonázoru mnohé stoické závery o povahe vesmíru stále platia, hoci v širšom meradle, ako sa pôvodne predpokladalo. Otázkou teda je, ako sa staroveká stoická metafyzika vyrovná s modernými vedeckými teóriami?

Stoický prístup je v prvom rade „štatistický“. Stoik sa pozerá na múdrosť vekov (úvahy múdrych ľudí z rôznych období, národov a kultúr) a pýta sa, aký je spoločný základ („spoločné vnímanie“), ktorý možno nájsť v priebehu tisícročí. Od východu na západ sa veľmi podrobne diskutuje o otázke, ako vznikol hmotný svet taký, aký je. A vynárajú sa dve „myšlienky“.

Prvá: Hoci sa zdá, že všetko, čo existuje, má „zrod“ a „smrť“, v skutočnosti existuje kontinuum, v ktorom sa všetko vyvíja alebo rastie z toho, čo už existovalo. Rôzne náboženstvá a múdri ľudia mali pravdu, keď videli, že pokiaľ ide o našu planétu, existuje proces „stvorenia“. Kozmológovia dokázali veľmi dobre vysvetliť procesy, ktoré vedú k vzniku hviezd a planét, keď pozorujú oblasti vo vesmíre, kde gravitácia priťahuje obrovské mraky „vesmírneho prachu“ a vytvára nové hviezdy rovnakým spôsobom, ako bol pôvodne „stvorený“ náš slnečný systém.

Ale nič z toho nepodporuje myšlienku, že planéta, nieto celý vesmír, bola stvorená z ničoho. Múdri ľudia uznávajú, že „Boh“ je inžinier a nie kúzelník. Ak sa človek stretne s teóriou stvorenia, ktorá má ‚počiatok‘, vždy mu zostane otázka: „Čo bolo pred tým počiatkom?“ Odpoveďou musí byť, že celok toho, čo existuje, je ten istý celok, ktorý vždy existoval, mení sa len jeho forma – princíp, ktorý potvrdil Einstein.

Môžeme teda usúdiť, že vesmír je večný a omladzuje sa prostredníctvom vlastnej sebadeštrukcie – nie prostredníctvom „veľkého tresku“ alebo „vesmírneho požiaru“, po ktorom všetko začína od začiatku, ale prostredníctvom rastu a smrti jednotlivých častí v rámci seba samého. Hoci materiál, z ktorého je zložená planéta Zem, prejde mnohými „požiarmi“, ako to do určitej miery predpokladali starí stoici, dnes vieme, že vesmír nemusí byť úplne „zničený“ a/alebo znovu stvorený, aby bolo možné vysvetliť jeho existenciu. Vedci opisujú nás, jednotlivcov, Matku Zem a celý náš slnečný systém ako zložený z „hviezdneho prachu“, ktorý pochádza z predchádzajúcich hviezd a planét, ktoré zanikli – nie je známe, koľkokrát sa tento proces smrti a znovuzrodenia slnka už odohral. To, čo starí stoici opisovali ako „pravidelné požiare“, pri ktorých je naša planéta úplne zničená, môžeme teraz vnímať ako zapálenie našej slnečnej sústavy, keď naše Slnko nakoniec exploduje – presne tak, ako nám vedci povedali, že to bude pravdepodobný osud Matky Zeme.

A pokiaľ ide o cykly slnečných stvorení a zániku, tvrdí sa, že vznik mnohých chemických prvkov a subatomárnych častíc možno pripísať procesom, ktoré prebiehajú vo vnútri hviezd, a procesom, ktoré prebiehajú počas smrti hviezd. Preto je myšlienka, že takéto prvky vznikli v dôsledku „veľkého tresku“, ktorý údajne stvoril celý vesmír, zbytočná. Uplatnením „Occamovej britvy“ môžeme vidieť, že na vysvetlenie toho, čo vedci objavili, nie je potrebná žiadna teória, ktorá naznačuje, že vesmír má začiatok.

Niektorí nám ponúkajú presvedčivejší pohľad na vedu o existencii, ktorého logika ukazuje, že vo väčšom meradle vesmíru nie je nutné, aby vesmír mal absolútny počiatok. Je logickejšie prijať, že vesmír vždy existoval ako neustále sa meniaci stav existencie. Je tiež logické prijať, že hoci náš slnečný systém má konečnú životnosť, časť vesmíru, ktorú vedci vnímajú ako „pozorovateľný expandujúci vesmír“, môže byť večná. V tomto meradle existencie máme len teórie, teórie o vzniku a konci vesmíru.

Zatiaľ čo veda stále hľadá teórie predpovedajúce smrť vesmíru, je blízko k tomu, aby sa vzdala svojej rannej teórie o vzniku vesmíru, tzv. teórie veľkého tresku, a musí sa pokúsiť pochopiť, čo existovalo predtým, ako sa „rozpínajúci sa vesmír“ začal rozširovať. Odpoveď na túto otázku možno nájsť v stoickej metafyzike a druhom „bežnom vnímaní“.

Druhá „myšlienka“, ktorá sa vynára, je princíp, že musí existovať nejaká forma ‚vedomia‘, ktorá „spôsobuje“, že celá existencia je taká, aká je – či už ju nazývame Božský oheň, Boh, Tao alebo akokoľvek inak. Alebo ako bolo napísané v ranom stoickom pohľade:

„Tá správna rozumová sila, ktorá preniká všetkým, je totožná s Jupiterom [Bohom], ktorý je vládcom a hlavným správcom všetkých existujúcich vecí.“ – [Diogenes Laertius, Stoici, Život Zenóna, „Životy významných filozofov“, zväzok VII]

Diogenes ďalej hovorí o stoickej metafyzike:

„Vo vesmíre existujú dva všeobecné princípy, aktívny a pasívny. Pasívny princíp je hmota, existencia bez akýchkoľvek charakteristických vlastností. Aktívny princíp je rozum, ktorý existuje v pasívnom princípe, teda Boh. Pretože je večný a existuje vo všetkej hmote, vytvára všetko.“ [Zväzok VII LXVIII]

Tieto dva „princípy“, pasívny a aktívny, sú opisované ako neoddeliteľné – jednoducho opisujú dve vlastnosti tej istej Jednoty. Podľa stoického pohľadu na veci sú hmota a vedomie dvoma stránkami jedného stavu bytia. A veda sa uberá tým istým smerom, kde vedci, aby vysvetlili mnohé aspekty vedy, ale najmä kvantového sveta, musia hovoriť o „vedomí“ – alebo dokonca o „Vedomí s veľkým V“, ako to niektorí vedci nazývajú.

Od Sira Jamesa Jeansa (1877 – 1946, anglický fyzik a astronóm) máme nasledujúce citáty:

„Prúd ľudského poznania smeruje k ne-mechanickej realite. Vesmír začína vyzerať skôr ako veľká myšlienka než ako veľký stroj. Myseľ už nevyzerá ako náhodný narušiteľ ríše hmoty. Začíname tušiť, že by sme ju mali skôr oslavovať ako tvorcu a vládcu tejto ríše.“ — [Jeho kniha The Mysterious Universe (1930), s. 137.

Taktiež povedal:

„Inklinujem k idealistickej teórii, že vedomie je základné a že hmotný vesmír je odvodený od vedomia, a nie vedomie od hmotného vesmíru... Vo všeobecnosti sa mi vesmír javí bližší veľkej myšlienke ako veľkému stroju. Podľa mňa je celkom možné, že každé individuálne vedomie by sa malo porovnávať s mozgovou bunkou vo vesmírnej mysli.“

a

„To, čo zostáva, je v každom prípade veľmi odlišné od plnokrvnej hmoty a odstrašujúceho materializmu viktoriánskych vedcov. Jeho objektívny a hmotný vesmír sa ukázal ako niečo viac než konštrukty našich vlastných myslí. ... Myseľ a hmota, ak sa nepreukáže, že sú podobnej povahy, sú aspoň zložkami jedného jediného systému.“

A hoci sir James jasne ponúka menej materialistický pohľad ako staroveké stoické učenia, od profesorov Briana Coxa a Jeffa Forshawa [„The Quantum Universe: everything that can happen does happen“,] sa dozvedáme:

„Kvantová teória opisuje svet, v ktorom sa častica môže skutočne nachádzať na viacerých miestach naraz a pohybuje sa z jedného miesta na druhé tým, že súčasne preskúmava celý vesmír.“ [Strana 2]

„Lopta letiaca vzduchom ‚vie‘, ktorú dráhu si má zvoliť, pretože v skutočnosti tajne preskúma všetky možné dráhy.“ [Strana 53]

„Keď sa elektrón v jednom z atómov usadí v určitom stave, robí tak s plným “vedomím" stavov všetkých ostatných dvadsiatich troch elektrónov, bez ohľadu na ich vzdialenosť. A tak každý elektrón vo vesmíre vie o stave každého iného elektrónu. Nemusíme sa však zastaviť pri tom – protóny a neutróny sú tiež fermiony, a tak každý protón vie o každom inom protóne a každý neutrón vie o každom inom neutróne. Medzi časticami, ktoré tvoria náš vesmír, existuje intimita, ktorá sa rozprestiera po celom vesmíre." [Strana 139]

Títo dvaja profesori, podobne ako mnohí iní, považujú za potrebné hovoriť o aspektoch vedomia a účele, keď sa snažia opísať to, čo podľa nich prebieha – hovoria o „skúmaní“, „poznávaní“, poznaní‘ a „intimite“. Napriek tomu, že ich myšlienky vedú k „uznaniu“ nejakej formy vedomia, sú niekedy iracionálne, pretože sa stále snažia nájsť „riešenia“ na najnižšej úrovni. Aby jednotlivá častica „vedela“, čo robia všetky ostatné podobné častice vo vesmíre, potrebovala by mozog veľký ako vesmír. Posledná veta vyššie, „intimita medzi časticami, ktoré tvoria náš vesmír a ktorá sa rozprestiera po celom vesmíre“, je bližšia k racionálnemu záveru.

Veda teraz musí hovoriť o „poliach“, ktoré sa rozprestierajú po celom vesmíre a ktoré dodávajú časticiam ‚vlastnosti‘ a/alebo spôsobujú, že častice „vznikajú a zanikajú“. Od prijatia predpokladu, že existuje nejaká forma jednotného poľa vedomia, ktoré preniká celým vesmírom a spôsobuje, že sa vesmír prejavuje tak, ako sa prejavuje, je len malý „skok viery“ k stoickej metafyzike.

Veda sa efektívne zaoberá vedomím, ktoré spôsobuje, že každá subatomárna častica „vzniká“ zo stavu neexistencie – teda z mora možností – a ktoré funguje ako koordinujúci „hlavný program“, ktorý odovzdáva „vedomosti“, ktoré každá subatomárna častica potrebuje na to, aby existovala a koordinovala sa s ostatným vesmírom. Častica už nemusí neustále „preskúmavať“ celý vesmír, aby ‚vedela‘ o stave každej inej podobnej častice. Je rozumnejšie a určite racionálnejšie predpokladať, že každá častica je prejavom celkového vedomia, ktoré preniká vesmírom a ktoré jej poskytuje všetky „informácie“, ktoré potrebuje na to, aby existovala tak, ako existuje.

Veda sa stále viac zaoberá subatomárnym svetom, aby našla „základné princípy“, ktoré tvoria subatomárne častice, sily atď., a zároveň hľadá odpovede na otázku, kedy bol „stvorený“ vesmír, aby mohla vysvetliť to, čo vidí. Snaží sa objaviť, ako je „hmota“ zložená, a pokúsiť sa pochopiť vznik, históriu a vývoj našej časti vesmíru – „pozorovateľného vesmíru“ alebo „rozširujúceho sa vesmíru“.

Skúmajú a teoretizujú o existencii tak, ako ju nachádzajú prostredníctvom pozorovania a experimentovania. To je v poriadku, ak sa snažíme posunúť vedomosti dopredu, ale pre stoický spôsob života stačí jednoducho vedieť, že veda nezavrhla stoický pohľad na vesmír ako vedomý živý jedinečný stav bytia. V súčasnosti stačí vedieť, že veda zrejme smeruje skôr k potvrdeniu stoického pohľadu, než k jeho popretiu.

Ako základný princíp, na ktorý sa odvolávajú všetky ostatné stoické princípy a myšlienky, stoicizmus nám hovorí, že každá „vec“ vo vesmíre je individualizovaným aspektom jedinečného živého vedomého vesmíru. My ako „jednotlivci“ sme súčasťou „tejto jednej živúcej bytosti“ – sme „iskry jedinečného mora mysle a hmoty, ktoré manifestuje celú existenciu“. Manifestujeme sa z tela vesmíru, a preto sme jedno s vesmírom. V stoicizme to možno rovnako vyjadriť takto:

Manifestujeme sa z tela Boha, a preto sme jedno s Bohom.“ Ako takí prichádzame k ďalšiemu stoickému princípu – akékoľvek zlo, ktoré urobíme celku, urobíme sami sebe, lebo sme jedno s celkom. To prirodzene vedie k ďalšiemu stoickému princípu – ako jednotlivci sme pre svoje vlastné dobro vedení k tomu, aby sme sa snažili žiť tak harmonicky a v súlade s povahou života, do ktorého sme sa narodili, ako len dokážeme.

A každý ďalší aspekt hľadania porozumenia toho, ako dosiahnuť umenie žiť život, vychádza z tejto jednej myšlienky – vesmír je živý vedomý stav bytia. Vesmír je telom Boha.

Zopakujme si ešte raz slová Marca Aurelia:

„Neustále si predstavuj vesmír ako jednotnú živú bytosť, ktorá má jednu podstatu a jednu dušu; a pozoruj, ako všetky veci súvisia s jedným vnímaním, vnímaním tejto jednej živej bytosti; a ako všetky veci konajú na základe jedného podnetu; a ako všetky veci sú spolupôsobiacimi príčinami všetkých vecí, ktoré existujú; pozoruj tiež neustále pradenie vlákna a štruktúru tejto siete.“

Autor: Nigel Glassborow