Sófrosyné - po stopách múdrosti

Manifestácia všetkého, čo je – racionalizácia

V súlade so Zenonovou metodológiou, ak nemáme ani najmenší rámec poznania o fyzickej povahe Existencie, a teda ani o našom mieste v nej, ako môžeme vedieť, ako žiť život?

A jedna vec, ktorou si bol Zenon istý, je, že celá Existencia spolu so všetkým, čo sa v nej deje alebo existuje, je fyzicky reálna. Ale ako sa tento fyzický stav existencie prejavuje? Odpoveď na túto otázku pomáha dať celý život do kontextu.

Zenón videl štyri prvky a celú fyzickú existenciu ako prejav jemnejšej „tvorivej hmoty“, ktorá je zároveň ‚pevná‘ aj „vedomá“. Ukázalo sa, že to bol pozoruhodný postreh.

Dnes, z pohľadu na väčšinu pokrokov vo vedomostiach, možno vidieť, že všetko, čo zažívame, sa prejavuje tak, ako je, prostredníctvom vzájomného pôsobenia troch „primárnych dimenzií“ namiesto štyroch – a tieto tri „primárne dimenzie“ sú priestor, pohyb a vedomie.

To, čo sa bežne nazýva „tri dimenzie“, sú jednoducho „sekundárne dimenzie“ a sú to aspekty a merania objemu. Je tiež jasné, že objem, ako ho poznáme tu na planéte Zem, je len jedným aspektom komplexného viacvrstvového vzájomne prepojeného systému merania a lokalizácie, ktorý je potrebný na úplnú identifikáciu „trojrozmerného“ objektu v priestore.

V Zénonovej dobe bola planéta Zem považovaná za nehybnú, okolo ktorej obiehali nebesá, takže akýkoľvek daný priestor v skutočnosti zaberal jedno miesto vo vesmíre vo vzťahu k povrchu planéty. Dnes však vieme, že trojrozmerné objekty existujú vnútri iných objektov a tieto objekty sa tiež pohybujú vnútri ďalších objektov. Na opis jednoduchého objektu z určitého uhla pohľadu môžeme použiť bežné „tri rozmery“, ale ak by sme sa pokúsili sledovať tento objekt, museli by sme sa odvolávať na mnoho ďalších úrovní priestoru a pohybu.

Predstavte si krabicu tu na Zemi – je to to, čo nazývame „trojrozmerné“, a preto je to objekt, ale tento objekt sa pohybuje v priestore, keď sa planéta otáča, a existuje tak v rotujúcom priestore, ktorý je biosférou planéty, a planéta a jej biosféra ako jeden objekt sa pohybujú v priestore/objekte, ktorý je slnečnou sústavou, a tak ďalej. Nakoniec sa dostaneme k objektu, ktorý je „viditeľným vesmírom“, ako ho vidia vedci.

Hoci vedci často „neuznávajú“ ďalšiu úroveň priestoru, pretože nemajú spôsob, ako ho identifikovať, musí existovať aspoň jedna ďalšia úroveň priestoru (4. rozmer), do ktorej sa „rozpínajúci sa vesmír“ rozširuje (za predpokladu, že sa skutočne rozširuje) – najmä ak majú vedci pravdu o povahe vesmíru, ako ho vidia. Koľko ďalších úrovní priestoru existuje, sa nikdy nedozvieme.

Vieme však, že objekty, ktoré vnímame, sú individualizované aspekty priestoru.

Kosmos je „celok a všetko“, vnímaný ako najvyšší systém, ktorý obsahuje a koordinuje všetky ostatné individualizované systémy. Jeho základnou požiadavkou je vlastnosť, ktorá umožňuje individualitám v ňom mať rozmer, aby mohli existovať vo vzájomnom vzťahu. Starí stoici hovorili o tejto vlastnosti ako o „rozšírení“. Táto vlastnosť je „primárny rozmer“ priestoru. Rozmer priestoru je základnou požiadavkou, aby sa vesmír mohol prejavovať tak, ako sa prejavuje.

Vesmír manifestuje relativitu.

Vesmír je javisko, na ktorom sa odohráva divadlo života. A nie je náhoda, že starí stoici používali metaforu divadelného predstavenia ako metaforu samotného života.

Druhou základnou požiadavkou pre manifestáciu Vesmíru je Pohyb. Dnes vieme, že každý aspekt hmotnej existencie sa pohybuje a vzájomne pôsobí. Vedci to dokázali svojimi štúdiami kozmológie až po štúdium subatomárneho sveta – od najväčšieho po najmenšie, Pohyb je považovaný za neoddeliteľnú súčasť všetkého, čo existuje. Dalo by sa dokonca povedať, že Pohyb je to, čo starovekí stoici považovali za „pasívny princíp“ v „hmote“.

Veda nám hovorí, že aj v najhlbšom vesmíre sa v každom bode nachádza pohyb, vrátane častíc, ktoré „vznikajú a zanikajú“. V určitom bode vedecké štúdie považujú subatomárne častice za niečo viac ako ‚vlny‘. Ak sa človek priblíži k hraniciam našich schopností pozorovať subatomárny svet, zmizne akýkoľvek pocit „pevnej stálosti“. Aj sily ako gravitácia môžu byť vnímané ako aspekty pohybu.

Ale táto primárna dimenzia nazývaná Pohyb nadobúda ešte širší význam, keď hovoríme o povahe Kozmu z Zenonovho pohľadu, pretože je to „tok zmien v skúsenostnom momente“. Je to práve tento Pohyb, ktorý vnímame ako fyzickú existenciu. Bez Pohybu nie je Existencia. V Kozme neexistuje nikde nehybnosť.

Pohyb nie je len fyzický pohyb objektu z jedného miesta na druhé. Je to samotný prostriedok, ktorým sa existencia môže prejaviť v priestore. Rozmer Pohyb je potenciál prejaviť akýkoľvek daný stav existencie v akomkoľvek danom bode priestoru podľa potreby.

Celý vesmír existuje len tu a teraz, v tom istom okamihu, keď my ako jednotlivci zažívame „tu a teraz“, a práve v tomto zážitkovom okamihu dochádza k zmene. (Treba poznamenať, že slovo „okamih“, ktoré sa vzťahuje na to, čo vnímame ako ‚čas‘, má rovnaký koreň ako slovo „pohyb“). Nehovoríme o „histórii“ zmien a evolúcie, ktorá je našou spomienkou na to, čo bolo a ako sa to stalo tým, čím je teraz, ale skôr o aktívnom toku zmien, ako sa dejú teraz. A „aktívny“, ‚zmena‘ a „pohyb“ sú všetky rôzne slová na opis toho istého aspektu stavu bytia, ktorým je vesmír.

Pohyb je „mechanizmus“, ktorý umožňuje neustále prejavovanie existencie v priestore spolu so všetkými individuálnymi stavmi, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Primárne dimenzie priestoru a pohybu sú prostriedky, prostredčníctvom ktorých existuje potenciál, aby sa fyzický vesmír, tak ako ho poznáme, prejavil taký, aký je – rovnako ako televízia ponúka potenciál na zobrazovanie programov. Televízia má obrazovku a prostriedky na zobrazovanie pohyblivých obrázkov, ale žiadny z týchto obrázkov by sa nezobrazil bez vstupného signálu od vysielateľa, ktorý premieňa potenciál televízie na skutočnosť, keď televízia zobrazuje program.

A tu prichádza do hry primárny rozmer Vedomie. Je to tretia základná požiadavka pre prejav Existencie.

Veda ukazuje, že existujú zákony vedy a zákony prírody – „trvalé“ racionálne procesy, ktoré umožňujú, aby veci boli také, aké sú. Veda tiež začína chápať, že samotné procesy, ktoré prebiehajú na subatomárnej a kvantovej úrovni, potrebujú na vysvetlenie „ako veci fungujú“ zapojenie nejakej formy „Vedomia“.

Hovorí sa nám, že „schopnosť opísať realitu vo forme vĺn a “pravdepodobnosti„ je jadrom kvantovej mechaniky.“ A ‚niečo‘ je potrebné na preklad toho, čo je „more vĺn pravdepodobnosti“, do synchronizovaného fyzického vesmíru, ktorý zažívame.

Od toho, že niektorí vedci v 20. storočí považovali našu časť vesmíru za „náhodný výkyv organizácie v mori chaosu“, sme prešli k pohľadu, že všetko sa prejavuje tak, ako sa prejavuje, v dôsledku vstupu ‚informácií‘. A „informácie“ naznačujú nejakú formu organizujúceho systému, ktorý vytvára poriadok.

Vedci tvrdili, že „aby vesmír mohol existovať, musel existovať pozorovateľ“ (ich chyba spočíva v použití minulého času) a že „každá častica vo vesmíre musí byť ‚vedomá‘ stavu každej inej podobnej častice vo vesmíre“.

Jediným racionálnym vysvetlením takýchto myšlienok je existencia nejakej formy „seba pozorujúceho vedomia“, ktoré okamžite odovzdáva ‚informácie‘ všetkým častiam vesmíru (okamžite, nie rýchlosťou svetla). Ako to nazývali starí stoici, „univerzálny vládca a správca všetkých vecí“.

Ľudia, ktorí hrajú hry na počítačoch, by to rozpoznali ako niečo podobné hlavnému programu, ktorý stanovuje hranice a pravidlá hry, ktoré umožňujú hru hrať. V počítačovej hre je „hlavný program“ tým, čo umožňuje, aby sa hra prejavila na obrazovke (priestore), a tým, čo poskytuje prostriedky na pokračovanie hry (organizovaný a účelový pohyb). Hlavný program nastavuje a riadi priebeh hry prostredníctvom rôznych podprogramov, pričom hráčovi umožňuje hrať a ovplyvňovať priebeh hry.

Hlavný program riadi veľkú časť „pozadia“ hry (zákony vedy a prírody). Hlavný program je to, čo spôsobuje, že hra je taká, aká je, a že sa objavuje na obrazovke, a ako taký nie je súčasťou hry. Hlavný program sa však prostredníctvom rôznych podprogramov podieľa na priebehu hry, prispôsobuje hru vstupom hráča a umožňuje hráčovi ovplyvniť výsledok hry v dobrom alebo zlom.

Takže ani primárny rozmer Vedomie nie je striktne súčasťou hry života, pretože je samotnou hrou života. V istom zmysle nie je súčasťou Existencie, pretože je tým, čo umožňuje Existencii prejaviť sa ako racionálny koherentný stav, ktorým je. Nachádza sa však aj v celom Kozme, kde je pripravené prispôsobiť hru života vstupom „vôle“ mnohých „vedomých“ individualizácií v rámci Kozmu.

Primárne dimenzie priestoru, pohybu a vedomia, ako sú opísané, tvoria koncepčný rámec pre pochopenie rôznych aspektov „jednotného koordinačného systému“, ktorý prejavuje všetko, čo existuje. Práve prostredníctvom pochopenia vzájomnej prepojenosti všetkých troch „primárnych dimenzií“ môžeme získať určitú predstavu/koncepciu o tom, ako sa vesmír manifestuje tak, ako sa manifestuje.

Nemôžeme presne vedieť, čo sú „primárne dimenzie“ priestoru, pohybu a vedomia, ani ako fungujú, pretože to by vyžadovalo, aby sme mohli vidieť „za oponu“ existencie. Môžeme si byť vedomí toho, ako ovplyvňujú existenciu, ale vždy bude existovať hranica,  ktorú veda nebude môcť prekročiť.

Pred viac ako dvetisíc tristo rokmi Platón citoval Sokrata, ktorý povedal: „Vesmír má veľa obmedzení, rovnaké množstvo neobmedzenosti a tiež silnú príčinu, ktorá prináša poriadok a usporiadanie.“ Tieto myšlienky možno priamo preložiť ako primárne dimenzie priestoru, pohybu a vedomia. Rozmer priestor nám dáva vlastnosť „obmedzenia“. Pohyb nám prostredníctvom nekonečných možností, ktoré nám ponúka, dáva vlastnosť ‚neobmedzenosti‘. A vedomie, vnímané ako Boh, nám ponúka „silnú príčinu“.

A ako už bolo uvedené, starí stoici hovorili o dvoch neoddeliteľných princípoch, ktoré možno vidieť vo vesmíre – pasívny princíp ako hmota bez formy a aktívny princíp ako „rozum“, ktorý preniká všetkým existujúcim a transformuje pasívum na mnohé aspekty vesmíru, ktoré poznáme okolo seba – to znamená pohyb a vedomie, pričom priestor je opisovaný ako akési „rozšírenie“.

V tomto ohľade títo myslitelia nezvažovali, ako sa vesmír vyvinul do svojej súčasnej podoby. Skôr sa zameriavali na to, ako sa vesmír „prejavuje“ tu a teraz.

Zenón a jeho stoici dospeli k svojim myšlienkam na základe štúdia „bežných predstáv“ súčasnosti a čerpali zo všetkých filozofií, s ktorými sa stretli – z gréckej filozofie, ako aj z filozofií Východu a Západu, Severu a Juhu. Na základe toho dospeli k záveru, že aby existencia mohla existovať, musí existovať „jednota účelu“ a „princíp“, ktorý zabezpečuje, že vesmír existuje v harmónii sám so sebou – ‚vedomie‘, ktoré opísali ako „univerzálny vládca a správca všetkých vecí“.

Napriek všetkým deštruktívnym a tvorivým silám, ktoré sa nachádzajú v celom vesmíre, vesmír stále existuje ako koordinovaný celok. Preto je rozumné vnímať vesmír ako jedinú entitu, ktorá sa prejavuje prostredníctvom jediného koordinujúceho vedomia.

Veda má problém s povahou „vedomia“ a s tým, ako sa mohlo vyvinúť z údajne striktne fyzického nevedomého mechanického procesu, ktorý v minulosti vykresľoval jej obraz vesmíru.

Pre stoicizmus takýto problém neexistuje, pretože „vedomie“ je neoddeliteľnou súčasťou fyzickej existencie a ako také sa nemuselo „vyvinúť“ z ničoho, pretože vždy existovalo ako aspekt samotnej podstaty existencie ako celku.

Vedomie ponúka protiváhu entropii.

Veda postupne dochádza k rovnakým záverom a rozvíja myšlienky o prepojení všetkých aspektov vesmíru, dokonca až po okamžitú koordináciu subatómových častíc – bez ohľadu na to, ako ďaleko od seba sa nachádzajú. Aby veda dospela k úplnému pochopeniu povahy vesmíru a toho, ako sa prejavuje, prostredníctvom svojich teórií o veciach ako „Higgsovo pole“, poukazuje na potrebu nejakej formy „univerzálneho vládcu a správcu všetkých vecí“, ktorý preniká celým vesmírom a koordinuje veci okamžite v každom kúte vesmíru.

Uvedomenie si tejto prepojenosti všetkého, čo existuje, prostredníctvom „jediného vedomého stavu, ktorý preniká celým vesmírom“, ovplyvňuje spôsob, akým stoici začínajú vnímať všetko okolo seba, a ako na mnohých úrovniach takéto poznanie ovplyvní ich pohľad na svoje miesto v existencii – pretože na osobnej úrovni skupina častíc, ktoré sa prejavujú ako naše individuálne fyzické telá, obsahuje ‚iskru‘ vedomia celého vesmíru – „Boh je v nás“.

Prinajmenšom prostredníctvom častíc, ktoré tvoria naše telá, sme neoddeliteľne jedno s celým vesmírom. Hoci na úrovni, ktorá sa môže javiť ako zanedbateľná v porovnaní s rozsiahlosťou vesmíru, ako ho poznáme dnes, je zrejmé, že máme vplyv na stav vesmíru v našom okolí – lebo my a vesmír sme jedno.

Stačí sa pozrieť na vplyv nášho druhu na rovnováhu v biosfére, ktorá je našou matkou. To, čo robíme v našich individuálnych životoch, je potrebné posudzovať vo vzťahu k tomu, čo robíme ako súčasť ľudského rodu, a vo vzťahu k vplyvu nášho druhu na Celok.

Autor: Nigel Glassborow