O stoickej transcendencii
O stoickej transcendencii
Stoická transcendencia je aktívnym cvičením, ktoré nás posúva na novú úroveň chápania sveta.
Brittany Polat
Len málo praktizujúcich stoikov považuje stoicizmus za transcendentný spôsob života. Väčšina z nás sa sústreďuje na snahu o cnosť, využívanie svojej racionality a snahu nájsť spokojnosť a zmysel svojho života. Stoicizmus vnímame ako "terapiu vášní", ako cestu k duševnej slobode alebo ako užitočný spôsob, ako sa vyrovnať s nepriazňou osudu. Stoicizmus je, samozrejme, všetko toto, ale je to aj niečo viac. Stoická filozofia ponúka spôsob, ako vyjsť zo seba a prekonať seba samého, ako prekonať svoj egoizmus a pozrieť sa na svet zo širšej, univerzálnej perspektívy. Múdrosť a spokojnosť sú takmer nemožné, ak sa na svet naďalej pozeráme cez optiku svojich vlastných úzkych záujmov. Ak sa povznesieme nad svoje malé ja a vypestujeme si transcendentné myslenie, naučíme sa vidieť svet taký, aký skutočne je, a vďaka tomu dosiahneme hlbšiu úroveň múdrosti a cnosti.
Ak ste sa niekedy pokúšali žiť filozofický život, stoický alebo iný, pravdepodobne ste si všimli, aké je to ťažké. Ako si uvedomovali už starovekí ľudia, jedna vec je hovoriť o cnosti a úplne iná vec je cnostne žiť. Bolo by pekné, keby sme sa jedného dňa mohli rozhodnúť, že cnosť je jediné skutočné dobro, a ostatné naše myšlienky a činy by jednoducho a logicky vyplynuli práve z tohto racionálneho rozhodnutia. Pravdou však je, že ľudia nie sú takto stavaní. Musíme si pripomínať, aby sme žili podľa svojich ideálov. Zlyhávame a potom sa musíme snažiť ešte viac. Praktizovanie cnosti sa niekedy javí ako neustále cvičenie v sile vôle.
V mojom osobnom úsilí o dosiahnutie cnosti som zistila, že skutočný pokrok nepochádza zo získania väčšej sily vôle, ale zo zmeny pohľadu na svet. Francúzsky filozof a historik filozofie Pierre Hadot naznačuje - a moja vlastná skúsenosť s tým súhlasí - že žiť filozoficky neznamená len racionálne chápanie filozofických princípov. Filozofický život si vyžaduje aj iné videnie sveta. Práve tento nový spôsob videnia, táto vnútorná premena, nám umožňuje skutočne žiť filozofickým spôsobom života.
Starodávne duchovné cvičenia, ktoré Hadot identifikoval, ako napríklad život v prítomnom okamihu a dosiahnutie pohľadu zhora, sú navrhnuté tak, aby nám pomohli rozvinúť tento nový spôsob videnia. Tieto cvičenia nie sú samoúčelné. Sú prostriedkom na pestovanie správneho pohľadu na život. Toto "kozmické vedomie" (Hadotov termín) alebo "kozmická prepojenosť" (termín A. A. Longa) je pre každodennú etickú prax stoicizmu nevyhnutné. Ja túto prax radšej nazývam transcendenciou, pretože jej podstatou je povzniesť sa nad svoje malé ja a pochopiť veľký obraz sveta okolo seba. Transcendencia je termín, s ktorým sa dokážem stotožniť a predstaviť si, ako ho praktizujem. Chcem však zdôrazniť, že nejde o transcendenciu do nejakej duchovnej sféry, ale o metaforické vystupovanie mimo seba.
Racionálna transcendencia je votkaná do samotnej látky stoickej filozofie, ktorá nás povzbudzuje, aby sme zabudli na sebastredné záujmy v prospech racionálnej, univerzálnej perspektívy. Stoická etika, fyzika a logika si vyžadujú, aby sme sa dostali mimo seba a videli veci také, aké v skutočnosti sú. Čo iné robí Marcus Aurelius vo svojich meditáciách, ako pripomínať si, aby videl veci také, aké v skutočnosti sú? Čo iné robí Epiktétos na svojich prednáškach ako pripomína svojim študentom, aby videli veci také, aké v skutočnosti sú? Aby sme videli veci také, aké v skutočnosti sú, musíme byť schopní prekonať svoj osobný egoizmus a „vidieť udalosti z perspektívy toho, čo znamenajú pre vesmír.“[1] Keď trpezlivo znášame iných, pretože ich vnímame ako členov rovnakého tela ako my, praktizujeme transcendenciu. Keď sa na neuspokojivú udalosť pozeráme z pohľadu kozmu – a teda vnímame, že to napokon nie je až také sklamanie – praktizujeme transcendenciu. Stoická transcendencia je aktívne cvičenie, ktoré nás posúva na novú úroveň chápania sveta. Nižšie preskúmame, čo stoická transcendencia je (a nie je) a jej vzťah k stoickej fyzike a etike.
Čo je stoická transcendencia?
Najprv niekoľko slov o tom, čo stoická transcendencia nie je. Nie je to náboženská alebo mystická skúsenosť, ktorej cieľom je komunikovať s transcendentným bohom. Stoicizmus odmieta myšlienku transcendentného boha alebo akéhokoľvek druhu nadpozemskej ríše. Pre starovekých stoikov neexistovali žiadne platónske ideály, žiadne netelesné božstvá, žiadny boh mimo prírody, ktorého by sme museli dosiahnuť prekročením nášho fyzického tela. Namiesto toho je samotná príroda preniknutá akousi božskou energiou, na ktorej sa podieľajú všetky fyzické bytosti (vrátane ľudí)."[2] Akékoľvek úsilie o transcendenciu v stoickom rámci je preto metaforické, nie doslovné. To však neznamená, že nie je skutočné.
Mali by sme tiež rozlišovať transcendenciu od extatickej skúsenosti. Hadotovi nebola cudzia extatická skúsenosť - "oceánsky pocit" kozmickej jednoty ho inšpiroval po celý život - napriek tomu dospel k záveru, že extáza nie je potrebná na vedenie filozofického života.[3] Extáza môže mať výhody, hovorí nám, ako napríklad otvorenie človeka novým spôsobom videnia sveta, ale môže byť aj ťažká a nebezpečná.[4] A tento typ extatickej skúsenosti nám v textoch gréckeho a rímskeho stoicizmu chýba. Starovekí stoici často hovorili o úžase nad prírodou, ale najbližšie sa dočítame o "oceánskom pocite" kozmickej jednoty, keď Seneca hovorí, že dokonalá duša je toti se inserens mundo, "ponorená do totality sveta."[5] To, že nepísali o extatickej skúsenosti, neznamená, že chýbala, pripomína Hadot,[6] ale nemáme dôvod veriť, že extatická skúsenosť je súčasťou stoického života.
Teraz si môžeme bližšie objasniť, aký typ transcendencie sa pestuje prostredníctvom stoickej filozofie. Vieme, že to nie je typ krátkodobej extázy, v ktorej vás "napadne" vonkajšia sila. Nie je to mystické spojenie s nadpozemskou bytosťou. Čo nám z toho vyplýva? Samozrejme, hľadanie transcendencie racionálnymi prostriedkami. Namiesto toho, aby sme sa snažili nájsť zmysel života tým, že stratíme sami seba, môžeme nájsť zmysel tým, že prekonáme sami seba. Keď sa nám to podarí, naše šťastie nebude prchavé a náladové; bude ťažko vybojované, ale bude stabilné, nezlomné a trvalé. Inými slovami, bude veľmi podobné eudaimonii.
Eudaimonia je psychologický stav, "stav, v ktorom človek s vynikajúcim charakterom žije optimálne dobre, prosperuje, darí sa mu obdivuhodne a neustále sa teší z najlepšieho zmýšľania, aké je ľuďom dostupné."[7] Paradoxne, eudaimoniu nenachádzame tým, že hľadáme šťastie; eudaimoniu dosahujeme tým, že hľadáme morálnu dokonalosť. Tá "nadväzuje" na tých, ktorí kráčajú po ceste cnosti. Som presvedčená, že transcendencia zohráva úlohu, keď sa snažíme zdokonaliť svoju racionálnu a sociálnu prirodzenosť prostredníctvom cnosti. Ľudia vo všeobecnosti nerozvíjajú a nenachádzajú spokojnosť, ak sa zameriavajú len na seba. Namiesto toho sa stávame múdrejšími aj šťastnejšími, keď sa dostaneme mimo seba a cítime sa spojení s niečím oveľa väčším, než sme my sami. Transcendencia je psychologická snaha vidieť veci skôr z perspektívy Univerzálneho rozumu než z perspektívy našich vlastných úzkych záujmov. Práve toto psychologické úsilie - a váš výsledný psychický stav - vás robí morálne krásnymi a múdrymi.
Transcendencia v stoickej fyzike a etike
Transcendencia v stoickej filozofii nie je nadprirodzená alebo mystická záležitosť, ale skôr psychologické úsilie o dosiahnutie kozmického vedomia. Všetci významní rímski stoici nám pripomínajú, že každý z nás zaujíma malé miesto vo vesmíre a musíme radostne zohrávať svoju úlohu v prírode. Musíme sa usilovať, slovami Pierra Hadota, "prekonať náš čiastkový pohľad, aby sme veci a našu osobnú existenciu vnímali z kozmickej a univerzálnej perspektívy, aby sme sa zaradili do nesmiernosti vesmíru, ale aj, dalo by sa povedať, do nevýslovného tajomstva existencie"[8].
A. A. Long opisuje podobný jav ako "kozmickú prepojenosť" alebo myšlienku, že všetci sme vzájomne závislými časťami vesmíru. Vo svojej prednáške na Stoicone 2018 Long označil kozmickú prepojenosť za jeden z kľúčových princípov stoicizmu pre modernú dobu:
Táto myšlienka sa v starovekých textoch objavuje neustále, niekedy prostredníctvom postulátu, že my ľudia sme súčasťou celku alebo občanmi sveta, inokedy nás opisujú ako články reťaze osudu, alebo dokonca ako Božie deti. . . . Často sa objavuje v teologických súvislostiach, ktoré sa niektorým interpretom zdajú byť neužitočné a pre moderných stoikov neprijateľné. Môžeme sa my moderní ľudia, agnostici, akými mnohí z nás sú, sympaticky stotožniť s filozofiou, ktorej fyzika je založená na osude alebo univerzálnom determinizme, božskej a všadeprítomnej kauzalite, kozmickej teleológii a prozreteľnosti[9]?
Jeho odpoveď je áno. Spolu s ďalšími kľúčovými princípmi stoicizmu nám kozmická prepojenosť umožňuje pochopiť naše miesto vo svete a našu prirodzenú vzájomnú závislosť so všetkým okolo nás.
Keď Epiktétos vyzýva svojich žiakov, aby ďakovali prozreteľnosti a uznávali božské pôsobenie, začína poznámkou o vzájomnej prepojenosti zeme a oblohy, o sezónnych zmenách, o východe a západe slnka a o závislosti živých tiel od týchto vecí. Ako moderný stoik nemusíte prírode pripisovať božstvo a prozreteľnosť[10].
Úplne súhlasím. Kozmická prepojenosť je racionálna forma sebatranscendencie, ktorá si nevyžaduje špecifické náboženské alebo metafyzické presvedčenie. Hoci starovekí stoici pripisovali kozmu prozreteľnú povahu, transcendenciu môžeme dnes praktizovať bez ohľadu na to, či zdieľame ich názor na prozreteľnosť. Myslím si, že najdôležitejšia nie je naša špecifická predstava o božstve, ale kvalita našej mysle, keď praktizujeme ťažkú každodennú prácu, aby sme sa stali múdrymi. Osobne som zistila, že vo chvíľach, keď sa mi podarí vyjsť zo seba a priblížiť sa k univerzálnej perspektíve, všetko dáva zmysel tak, ako predtým nie. Je to úľava, keď zistím, že všetky moje drobné problémy, ktoré sa tak vynímali v krajine každodenného života, nie sú v kontexte existencie ako celku také dôležité. Tento psychologický stav si nevyžaduje špecifický súbor presvedčení o povahe boha, ale skôr správne pochopenie nášho vzťahu k svetu.
Etické dôsledky tejto vesmírnej prepojenosti sú veľmi jasne uvedené v jednej z mojich obľúbených pasáží z Hadotovho rozhovoru s Arnoldom I. Davidsonom. Davidson začína otázkou,
V staroveku sa človek nemohol starať o druhých, ak sa nestaral o seba. Myslíte si, že je to nevyhnutné spojenie? ... Zdá sa mi, že filozofický spôsob starostlivosti o druhých si vždy vyžaduje starostlivosť o seba, ktorá je vlastne premenou seba samého.
Hadot odpovedá,
Myslím, že musíme obrátiť váš vzorec, aspoň čo sa týka stoikov. Nie je to: človek sa nemôže starať o iných, ak sa nestará o seba, ale naopak, ako povedal Seneca (List 48, 3): "Ži pre druhých, ak chceš žiť pre seba." Pretože, dodáva Seneca, nemôžeš byť šťastný, ak berieš ohľad len na seba. Je pravda, že si možno myslíte, že aby ste sa mohli starať o druhých, musíte najprv premeniť seba. Ale táto premena seba samého spočíva práve v tom, že si všímame druhých... Povedal by som, že neexistuje skutočná starostlivosť o druhých ak zabúdate na seba... Ako jasne hovorí Marcus Aurelius (VII, 13), základným dôvodom lásky k druhým, aspoň pre stoikov, je vedomie, že sú časťami toho istého tela, takže každá časť tým, že sa dáva do služieb celého tela, slúži aj sebe. V konaní dobra pre druhých môžeš nájsť radosť, pretože konaním dobra pre druhých robíš dobro aj pre seba[11].
To je jadro stoickej etiky: Zmysel a spokojnosť nenachádzame tým, že konáme len pre seba, ale tým, že konáme s ohľadom na iných ľudí. Ako typický stoický paradox je to kontra-intuitívne, ale nepopierateľne pravdivé. Keď konáme sebecky, môžeme získať, čo chceme, ale nikdy nenájdeme trvalú radosť a spokojnosť. Keď konáme nesebecky, nachádzame veľkú radosť a zmysel života. To neznamená, že musíme vždy nastaviť druhé líce, pretože sú chvíle, keď to nie je vhodné. Znamená to však, že všetky naše myšlienky a činy by sa mali riadiť princípmi, ktoré sú vyššie ako náš vlastný egoizmus. Aby sme videli veci jasne, musíme vyjsť zo seba.
K podobným záverom dospeli aj mnohí iní mudrci, ktorí sa zamýšľali nad problémami, ktorým v živote čelíme. Karen Armstrongová vo svojej brilantnej štúdii o náboženstvách osového veku (približne 800 až 200 rokov pred n. l.) nachádza nápadné podobnosti medzi filozofiami, ktoré sa vyvinuli v starovekej Číne, Indii, Izraeli a Grécku [12],
Bez ohľadu na ich teologické "presvedčenie" - ktoré, ako sme videli, sa mudrcov príliš netýkalo - všetci dospeli k záveru, že ak sa ľudia budú disciplinovane snažiť o prevýchovu, pocítia posilnenie svojej ľudskosti. Ich programy boli tak či onak zamerané na odstránenie egoizmu, ktorý je do veľkej miery zodpovedný za naše násilie, a podporovali empatickú spiritualitu zlatého pravidla. Zistili, že to uvádza ľudí do iného rozmeru ľudskej skúsenosti. Poskytlo im "extázu", vystúpenie z ich zvyčajného, na seba viazaného vedomia, ktoré im umožnilo pochopiť realitu, ktorú nazývali "Boh", nibbana, brahman, átman alebo Cesta. Nešlo o to, aby ste najprv objavili svoju vieru v Boha a potom žili súcitným životom. Prax disciplinovaného súcitu by sama o sebe priniesla náznaky transcendencie[13].
Tento úryvok je pre stoikov užitočný z viacerých hľadísk. Po prvé, rozvíja súvislosť, ktorá existuje aj v stoicizme: súvislosť medzi etickým konaním a transcendenciou ega. Tým, že sa povznesieme nad vlastný egoizmus a zvažujeme nielen to, čo je dobré pre nás, ale aj to, čo je dobré pre iných ľudí, praktizujeme racionálnu transcendenciu. A táto transcendencia nie je ničím výnimočným. V mnohých tradíciách múdrosti je to cesta k osvieteniu, k inej dimenzii ľudskej skúsenosti.
Táto nová dimenzia skúsenosti je extázou v pôvodnom zmysle, "vystúpením" z nášho každodenného vedomia. Tento typ zážitku, ktorý mení vedomie, nedosahujeme čakaním na to, že na nás zostúpi nejaká neznáma prítomnosť, ale tvrdou prácou na prekonaní nášho ega. Ak hľadáme extázu pre ňu samotnú, minuli sme sa účinku. Podobne ako eudaimónia na nás doľahne, keď sa dôsledne a sústredene usilujeme povzniesť nad svoje malé starosti. Ako hovorí Armstrong: "Najprv sa musíte venovať etickému životu; potom by vám disciplinovaná a zvyčajná dobročinnosť, nie metafyzické presvedčenie, dala náznaky hľadanej transcendencie"[14].
Považujem za fascinujúce, že Armstrong aj Hadot pochádzali z cirkevného prostredia (on bol kňaz, ona mníška) a že obaja opustili rehoľný život, ale venovali sa štúdiu rôznych variantov náboženstva, spirituality a filozofie. Obaja títo vedci naznačujú, že osvietenie prichádza prostredníctvom tvrdej práce "disciplinovaného súcitu" s druhými. "Ak by sa takýto postoj stal zvyčajným," hovorí Armstrong, "ľudia by mohli žiť v stave neustálej extázy, nie preto, že by sa dostali do extatického tranzu, ale preto, že by žili mimo hraníc egoizmu"[15].
Keď "vystúpime" zo seba, naučíme sa na všetko pozerať novými očami, a to následne zmení naše vnímanie sveta. Pre stoikov nejde o hľadanie mystických zážitkov ani o čakanie na pocítenie božskej prítomnosti. Ani jedno, ani druhé nie je potrebné na dosiahnutie múdrosti a eudaimonie. Je príznačné, že Hadot napriek svojim transformačným extatickým zážitkom dospel k záveru, že extatická skúsenosť nie je neoddeliteľnou súčasťou filozofického života[16]. podľa neho skôr "samotný každodenný život, najmä vo vzťahoch, ktoré máme s inými ľuďmi, môže byť nabitý hodnotou, ktorá je mystická alebo posvätná"[17].
Čo znamená, že naše každodenné vzťahy s inými ľuďmi majú nadobudnúť posvätnú hodnotu? Myslím si, že to znamená, že naše etické konanie môže byť samo o sebe duchovným cvičením. Nemali by sme naše každodenné rutinné činnosti a stretnutia vnímať ako niečo, čo treba odstrániť z cesty, aby sme sa mohli sústrediť na dôležitejšie veci (napríklad na čítanie alebo meditáciu). Naopak, sú to príležitosti na precvičovanie cnosti, na zmúdrenie a na prežívanie zázraku života. Každú interakciu s druhým človekom môžeme začať vnímať ako krok na ceste k cnosti.
Stoici nám vždy hovorili, že sa musíme naučiť vidieť svet inak: Musíme spochybniť svoje predpoklady, zmeniť perspektívu a vidieť veci také, aké naozaj sú. Dosiahneme to tak, že budeme chápať seba samých ako jednu malú časť obrovského, krásneho vesmíru. Transcendencia však nie je len o komunikácii s vesmírom; jej podstatou sú aj naše vzťahy s inými ľuďmi. Našou celoživotnou úlohou je premeniť seba samých a svoj spôsob vnímania sveta tak, aby sme hlboko a skutočne pochopili svoj vzťah ku všetkému - a ku všetkým - okolo nás.
[1] Pierre Hadot, La Philosophie comme manière de vivre: Davidson (Albin Michel: Paris, 2001), 217. [2] John Sellars, Stoicism (University of California Press: Berkeley, 2006), 91-95. [3] Pierre Hadot, La Philosophie comme manière de vivre: Davidson (Albin Michel: Paris, 2001), 135. [4] Tamže, 129. [5] Tamže, 28. [6] Tamže, 28. [7] A.A. Long, Epictetus: A Stoic and Socratic Guide to Life (Oxford: Oxford University Press, 2002), 193. [8] Tamže, 160. [9] A.A. Long, "Stoicisms Ancient and Modern", blog Stoicism Today, 6. októbra 2018, https://modernstoicism.com/stoicisms-ancient-and-modern-by-tony-a-a-long/. [10] Tamže. [11] Pierre Hadot, La Philosophie comme manière de vivre: Davidson (Albin Michel: Paris, 2001), 174-175. [12] Karen Armstrong, Veľká transformácia: The Beginning of Our Religious Traditions (Alfred Knopf: New York, 2006). Armstrongová do svojej klasifikácie filozofií osového veku nezahŕňa stoicizmus a ostatné helenistické školy. Nanešťastie je nesprávne informovaná o základných princípoch stoicizmu, takže jej uniká spojenie medzi stoicizmom a budhizmom, konfucianizmom a ďalšími tradíciami axiálneho veku. Myslím si však, že tieto súvislosti sú významné a môžu nás informovať o chápaní stoickej filozofie. [13] Tamže, ebook loc. 7758. [14] Tamže, ebook loc. 120. [15] Tamže, ebook loc. 7763. [16] Pierre Hadot, La Philosophie comme manière de vivre: Davidson (Albin Michel: Paris, 2001), 135. [17] Tamže, 137.
Zdroj pôvodného textu: https://thesideview.co/journal/on-stoic-transcendence/
