Sófrosyné - po stopách múdrosti

Prejav prednesený v roku 175 n. l. dunajským légiám po tom, čo sa dozvedeli o vzbure Avidia Cassia, guvernéra Sýrie, ktorého jeho vojaci po falošnej správe o smrti Marca Aurelia vyhlásili za imperátora. Marcus Aurelius najprv utajil túto správu, aby zabránil panike, ale nakoniec zvolal vojakov v tábore, predstúpil pred nich vo svojom vojenskom plášti a z tribúny sa k nim prihovoril ako ich generál.

Cassius Dio, Rímske dejiny 71.28–33.

Drahí vojaci,

nie som tu, aby som sa hneval alebo sťažoval. Aký má zmysel hnevať sa na Vesmír, ktorý môže robiť, čo chce? A áno – je prirodzené, že človek, ktorého postihlo nezaslúžené nešťastie, stoná. To som teraz ja.

Vojna za vojnou. Teraz dokonca občianska vojna. A najhoršie zo všetkého: zrada môjho najbližšieho priateľa. Nespáchal som žiadne zlo, žiadnu nespravodlivosť – a napriek tomu som vtiahnutý do tohto boja. Akému priateľstvu môžete teraz veriť? V akú lojalitu môžete veriť, keď moja bola porušená? Viera sa zdá byť mŕtva. Nádej sa zdá byť mŕtva.

Keby nebezpečenstvo hrozilo len mne, mávnutím ruky by som ho odmietol. Nebol som narodený ako nesmrteľný. Ale táto vzbura sa týka nás všetkých. Radšej by som sa Cassiusovi postavil otvorene – tu pred vami alebo pred senátom – a diskutoval o našom prípade. Ak by to bolo pre dobro Ríma, odovzdal by som mu moc bez boja. Tak málo pre mňa znamená trón. Všetko toto znášam len pre štát, nie pre Marca. A robím to starý, krehký, bez spánku, jediac s bolesťou, vyčerpaný – a napriek tomu stále tu pre vás.

Ale Cassius? Nikdy mi nebude veriť, potom, čo ma zradil. Takže, moji vojaci, musíte vydržať. Naozaj si myslíte, že Kiličania, Sýrčania, Židia a Egypťania sú silnejší ako vy? Nikdy neboli a nikdy nebudú – aj keby ich bolo desaťkrát viac ako vás. A čo samotný Cassius? Možno vyzerá ako generál, ale čo je orol, ktorý vedie vrany? Alebo lev, ktorý vedie jelienčatá? Spomeňte si na parthské vojny – boli ste to vy, kto ich vyhral, nie Cassius. A stále máte Verusa, ktorý dosiahol viac víťazstiev a viac ziskov ako Cassius.

Možno Cassius už ľutuje, keď vie, že som nažive. Lebo určite povstal len preto, že si myslel, že som mŕtvy. Ale ak v tom bude pokračovať – keď sa dozvie, že pochodujeme, vzdá sa. Bude sa vás báť. Bude ma rešpektovať.

Priznám sa však k jednej obave. Poviem vám pravdu. Buď sa zabije, hanbiac sa postaviť pred nás. Alebo ho zabije niekto iný, keď sa dozvie, že prichádzam. A ak sa to stane, stratím najväčšiu odmenu, akú môže človek získať.

Aká odmena? Odpustiť tomu, kto mi ublížil. Zostať priateľom tomu, kto pošliapal priateľstvo. Byť verný tomu, kto porušil vieru.

Možno sa vám to zdá nemožné. Ale nie je. Cnosť medzi ľuďmi nezomrela. Stále je v nás jej zvyšok. A ak niekto o tom pochybuje, len ma to viac motivuje, aby som to dokázal. Aby som svetu ukázal, že aj v občianskej vojne existuje stoický spôsob boja. Že aj tu môže Marcus Aurelius ukázať, ako vyhrať bez nenávisti.