Proti prílišnému intelektualizovaniu jednoduchosti, ktorá je stoickým základom
Nigel Glassborow
Zenón a jeho nasledovníci boli zapojení do aténskej intelektuálnej arény, kde sa každý aspekt učenia akejkoľvek školy myslenia podroboval dôkladnej analýze. Preto sa jednoduchosť Zenónovho učenia často prehliadala. Každý aspekt musel byť definovaný a vysvetlený do najmenších detailov, aby bolo možné čeliť útokom intelektuálov z iných škôl. Hoci učenie rôznych škôl malo vážny rozmer, „láska k múdrosti“ sa do veľkej miery stala mentálnou hrou pre tých, ktorí sa považovali za členov spoločnosti, ktorú by sme dnes nazvali „inteligenciou“.
V posledných rokoch sa profesori akademickej filozofie a profesori klasickej filológie pokúsili zozbierať všetko, čo je známe o Zenónovom učení. Snažili sa prezentovať svoje myšlienky na základe dostupných písomností, avšak písomností, ktoré možno pripísať stoickej škole, je veľmi málo, a preto sa obrátili na iné školy a komentátorov tej doby, aby sa pokúsili doplniť to, čo považujú za technické detaily stojace za mnohými stoickými myšlienkami.
Všetka ich práca si zaslúži uznanie, ale ako akademickí profesori často vnímajú stoicizmus ako predmet, ktorý je potrebné kriticky posúdiť podľa moderných akademických štandardov. Keďže však stoicizmus je systém viery založený na viere, akademická analýza nie je nevyhnutne najlepším spôsobom, ako sa k tejto téme má priblížiť budúci stoik, hoci niektoré akademické spisy môžu poskytnúť užitočné informácie o pozadí a pochopenie prostredia, v ktorom Zenón premýšľal o svojich myšlienkach.
Ale akonáhle potenciálny stoik dosiahne pochopenie základných myšlienok, najlepšie mu poslúži, ak prestane stoicizmus považovať za intelektuálny „predmet záujmu“ a začne ho vnímať ako duchovnú vieru a praktického sprievodcu životom, v ktorom nám najlepšie poslúži poznanie nášho miesta prostredníctvom pochopenia, že sme prejavom „Božieho tela“, a tým sa naučíme byť dobrými ľuďmi.
A tu, vychádzajúc zo stoickej viery v povahu božstva, stoické uvažovanie vedie stoika k jednoduchosti toho, čo znamená slúžiť spoločnosti a kozmu. Ako príklad jednoduchosti stoickej logiky sa uvádza, že všetko, čo potrebujeme vedieť, aby sme vedeli, ako by sa mal správať človek, ktorý sa snaží mať dobrý charakter, je pozrieť sa na „spoločné vnímanie“ ľudstva, ktoré nám hovorí, čo to znamená byť dobrým človekom. A prostredníctvom tejto metódy aj „zlý“ človek rozpozná, čo je potrebné na to, aby bol dobrým človekom.
Samozrejme, ľudia môžu niekedy vidieť veci cez ružové okuliare. Preto je ďalším jednoduchým aspektom stoického uvažovania vidieť život taký, aký skutočne je, a nie taký, aký by sme ho chceli vidieť my alebo naše emócie.
Stoicizmus zahŕňa mnoho jednoduchých myšlienok, ktoré sa majú kombinovať s ďalšími myšlienkami, ktoré stoické uvažovanie prináša. To ponúka racionálne pochopenie toho, ako sa vyrovnať s akoukoľvek situáciou, s ktorou sa človek môže v živote stretnúť.
Jedno jednoduché pozorovanie povahy určitého aspektu života v kombinácii s mnohými ďalšími jednoduchými pozorovaniami, niekedy založenými na inom pohľade, vedie k pochopeniu toho, čo je vhodné, pokiaľ ide o príspevok jednotlivca k momentálnemu prežívaniu života, do ktorého sa narodil. Pozorujeme povahu vecí, aby sme sa naučili žiť, a keďže veci sa neustále menia, zachovávame si aj vedomie potreby byť pripravení prispôsobiť sa okolnostiam a zároveň hľadáme múdrosť, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu – múdrosť, ktorá nás môže viesť hlasom skúseností.
V dôsledku toho prijímame všetko, čo nám život prináša, vrátane strát a smrti, pretože sú to aspekty prirodzenosti vecí. Krok za krokom nasledujeme jednoduchú logiku stoického štúdia podstaty vecí, aby sme boli schopní prijať realitu života, pričom akékoľvek prirodzené pocity/emócie zostanú úmerné situácii, ktorá ich vyvolala, a tak sa nestanú „narušeniami“, ktoré nás odvádzajú od nášho cieľa byť dobrými a „žiť v súlade s prírodou“.
Na stoickom učení nie je nič zložité. Nič nie je zložité ani protichodné. Nie je potrebné žiadne akademické vzdelanie. Stoicizmus je sám osebe jednoduchý, pretože je zakorenený v spoločných vierach svetových náboženstiev a za vodítko si berie „spoločné vnímanie“ ľudstva. Všetko, čo je potrebné na to, aby sme sa naučili, čo stoický život obnáša, je myseľ schopná zdravého uvažovania spolu s prvkom sebadisciplíny.
Stoicizmus od nás vyžaduje len to, aby sme sa rozhodli zosúladiť svoju vôľu s vôľou Boha (aby sme „žili v súlade s prírodou“), čo znamená, že sa snažíme čo najlepšie uvedomovať si, čo nám hovoria naše zmyslové „dojmy“ zo sveta, a zároveň si čo najviac uvedomovať, aké dôsledky môžu mať naše zvolené činy ako celok, či už sú to úmyselné dôsledky, alebo nie.
Na tento účel sa snažíme žiť spôsobom, ktorý je pre dobrého človeka primeraný a prospešný pre blaho všetkých okolo nás podľa okolností, a to niekedy znamená pozerať sa na veci z väčšej perspektívy a odložiť stranou to, čo môžeme považovať za svoje vlastné záujmy. Stoický individualizmus je naplnený prostredníctvom nesebeckého života.
