Sokratovo „božské niečo“ v konfrontácii s logikou Zenónovej metafyziky
Nigel Glassborow, marec 2019
Stoicizmus možno nazvať buď filozofiou, alebo náboženstvom. Bol náboženstvom vo svojej vznešenej vášni; bol filozofiou v tom, že si nenárokoval magické sily ani nadprirodzené vedomosti.
[Gilbert Murray, klasický učenec a profesor gréčtiny na Oxfordskej univerzite. Z jeho prednášky „Stoická filozofia“, ktorú pôvodne predniesol v South Place Institute v Londýne 16. marca 1915]
Toto údajné odmietnutie stoicizmu toho, čo Murray nazýva „magickými silami alebo nadprirodzenými znalosťami“, je v dnešnom modernom svete populárnou myšlienkou. Keď sa však pozrieme na logiku stoickej metafyziky, zistíme, že veľa vecí, ktoré sa dnes hanlivo nazývajú „nadprirodzenými“, je z pohľadu stoického svetonázoru považovaných za „prirodzené“.
Mnoho ľudí z celého sveta a zo všetkých období hlásilo, ako im nejakou formou pomohlo „božie usmernenie“. Ako príklad takéhoto „božieho usmernenia“ môžeme uviesť Sokratesa:
Často a na mnohých miestach ste ma počuli hovoriť, že ku mne prichádza niečo božské a duchovné, čo Meletus skutočne zahrnul do svojej obžaloby ako vtip; a je to hlas, ktorý ma od detstva často navštevuje a ktorý sa ozýva len preto, aby ma odradil od toho, čo sa chystám urobiť, ale nikdy nie preto, aby ma k tomu pobádal.
[Sokratesova Apológia – „Sokrates, zdrojová kniha zostavená Johnom Fergusonom“, Open University 1970, Platón, strana 61, oddiel 31]
Keďže Socrates je považovaný za kľúčovú postavu západnej filozofie a inšpiráciu pre takzvanú Sokratovu metódu kritického myslenia, mnohým „moderným“ ľuďom je ťažké prijať tento aspekt Socratovho života. Tu je „veľký muž“, ktorý ponúka pohľad na veľmi osobný vzťah s Bohom – situáciu, ktorú mnohí radšej nepriznávajú, a to do takej miery, že sa často naznačuje, že Socrates nemyslel vážne to, čo povedal.
Ale ak Socrates nemyslel vážne to, čo povedal, potom by išiel proti všetkému, čomu veril, pokiaľ ide o úprimnosť a čestnosť. Povaha jeho smrti by bola zbytočná, ak by v tejto oblasti uvádzal veci inak, ako im skutočne veril. Na základe jeho reputácie musíme prijať, že Socrates hovoril pravdu, keď hovoril o tom, že dostáva usmernenie od svojho „božského niečoho“ alebo „daimonion“.
Starí stoici sa zaoberali takými otázkami a verili, že „iskra Boha“ je súčasťou našej podstaty, a preto usúdili, že jednotlivci by mali byť schopní „komunikovať“ s inými aspektami živého vesmíru – aspektami, ktoré sú „viac než“ len „iskrou“ „vedomia“/Boha, ktorá preniká našim individualizovaným telom. Hovoríme o niečom, čo možno považovať za niečo podobné World Wide Web. Hovoríme o „vesmírnej sieti vedomia“, kde človek môže získavať „informácie“ z väčšej zásoby vedomia, ako je to možné len prostredníctvom našich vlastných bežne uznávaných individuálnych zmyslov a skúseností. V podstate hovoríme o tom, čo sa niekedy nazýva mimoriadne vnímanie.
Ale keďže hovoríme o stoicizme, „vedomie“/Boh je fyzickej povahy v tom zmysle, že „aktívny princíp“ je rovnako fyzický ako „pasívny princíp“. Preto nehovoríme o „“mimozmyslovom“, ale podľa stoickej logiky hovoríme o zmyslovej skúsenosti, ktorou je rozum/racionalita. Pre stúpencov stoicizmu je „rozumová schopnosť“ šiestym fyzickým zmyslom na rovnakej úrovni ako hmat, zrak, sluch, chuť a čuch, prostredníctvom ktorého môžeme vďaka Rozumu/Racionalite lepšie vnímať „skutočnú realitu“ sveta okolo nás.
Rozumová schopnosť je zmysel, ktorý „vidí“ logiku „informácií“, ktoré nám poskytujú ostatné zmysly.
Rozumová schopnosť; lebo je to jediná schopnosť, ktorú sme zdedili a ktorá nám umožňuje poznať seba samých – čo sme, čoho sme schopní a aký cenný dar to pre nás je – a rovnako tak všetky ostatné schopnosti.
[„O veciach, ktoré sú pod našou kontrolou a ktoré nie sú pod našou kontrolou“, kniha „Epictetus, Rozhovory podľa Arriana“, preložil W. A. Oldfather]
A pri pohľade na Sokrata a iné podobné prípady starí stoici dospeli k záveru, že tento šiesty zmysel nám umožňuje komunikovať s „rozumom“ a „racionalitou“, ktoré prenikajú vesmírom.
Podľa stoickej logiky, ktorá vychádza zo stoického pohľadu na povahu vesmíru, takýto prístup k širšej zásobe „informácií“ nie je potrebné vnímať ako nadprirodzený, ale iba ako prirodzený dôsledok povahy vesmíru a toho, ako sa prejavuje.
V skutočnosti žiadny človek nemôže byť dobrý bez Božej pomoci. ... On je ten, kto dáva ušľachtilé a čestné rady.
[XLI. O Bohu v nás – „Seneca Epistulae Morales“, preklad Richard M Gummere.
„Jeden Boh imanentný vo všetkých veciach... a jeden Zákon, jeden Rozum spoločný všetkým inteligentným stvoreniam a jedna Pravda.“
[VII.9. „Rozhovory so sebou samým od Marca Aurelia Antonina“, preklad C. R. Haines.
Ak sa pozrieme na stoickú metafyziku, podľa ktorej celý vesmír preniká jediné „vedomie“, je logické, že toto „vedomie“ preniká aj nás ako jednotlivcov. Takže Boh, „aktívny princíp“ stoickej prvotnej hmoty, poskytuje aj kanál pre „vedomú“ komunikáciu medzi nami a všetkým ostatným vo vesmíre. Ako to funguje a aké obmedzenia a filtre kladie naša povaha ako zvieratá na našu schopnosť „komunikovať“ so zvyškom vesmíru, je otvorenou otázkou, ale je to otázka, ktorá ma osobne zaujíma.
Je celkom jasné, že nie sme stvorení tak, aby sme boli otvorení celému spektru „vedomia“, ktorým je Boh. Tak, ako sme stvorení, zjavne nie sme schopní spracovať všetky „informácie“, ktoré sú dostupné v celom vesmíre. Ale okrem našich piatich fyzických zmyslov existujú aspekty tohto zdroja „informácií“, ktoré sú nám dostupné – väčšinou na podvedomej úrovni, pričom takáto komunikácia sa občas dostáva do pozornosti nášho vedomého stavu ako „telepatia“, „empatia“, „predtucha“ a odpovede na modlitby atď.
Mnoho ľudí s vedeckým sklonom dnes má tendenciu zosmiešňovať takéto myšlienky, pretože skúsenosti, o ktorých tu hovoríme, sú individuálne, zážitkové v danom okamihu a zvyčajne nie sú opakovateľné, a preto nemôžu byť podrobené vedeckému skúmaniu prostredníctvom „vedeckej metódy“. Skutočnosť, že veda nedokáže pochopiť takéto udalosti šiesteho zmyslu, nie je prekvapujúca, keďže veda stále nedokáže pochopiť, čo je „vedomie“, takže je nepravdepodobné, že by veda dokázala pochopiť aspekty toho, ako vedomie/Boh „funguje“, najmä pokiaľ ide o individuálne skúsenosti komunikácie s „niečím“, čo má prístup k širšiemu spektru vedomia, ktoré preniká vesmírom, než je bežné pre jednotlivého človeka v každodennom živote.
Ale napriek takémuto posmechu ľudia na celom svete dodnes veria v takéto veci. V skutočnosti, keď sa ich opýtate, všetci okrem odhodlaných ateistov priznajú, že v živote mali nejakú skúsenosť, ktorú by bolo možné vysvetliť pochopením stoickej logiky, ktorá vychádza zo stoickej metafyziky. Telepatické momenty, pocity prítomnosti zosnulých blízkych, útecha, ktorú prináša pocit, že vás „objíma“ „niekto iný“, a pocity, že vás vedie nejaká „vyššia bytosť“ – to všetko a ešte oveľa viac sú bežné skúsenosti ľudstva. Tým, pre ktorých sú takéto zážitky zriedkavé, je ľahké ich odmietnuť ako nejakú „poruchu“ v ich myšlienkových procesoch. Ale ako celok štatistiky týkajúce sa výskytu zážitkov šiesteho zmyslu po celom svete potvrdzujú realitu takýchto zážitkov.
Ak sa však vrátime k jednému aspektu citátu od Sokrata, ten tvrdí, že jeho „božské niečo“ „sa ozýva len preto, aby ma odradilo od toho, čo sa chystám urobiť, ale nikdy ma nenúti, aby som to urobil.“ Musíme byť opatrní, aby akékoľvek prijatie takýchto „informácií“ šiesteho zmyslu ako niečoho primeraného bolo v súlade so stoickým cieľom žiť ako človek s dobrým charakterom.
Hoci môžeme získať usmernenie, ako to urobil Socrates, od „niečoho božského“, vzhľadom na univerzálnu povahu vedomia je možné, že môžeme získať „informácie“, ktoré nás zdanlivo vedú k činom, ktoré sú v rozpore s „tými vecami, ktoré všeobecné právo ľudstva zvyčajne zakazuje“. Takýto negatívny „vstup“ bude výsledkom vnútorného fungovania nezdravej mysle alebo výsledkom empatického vplyvu myslí iných ľudí, ktorí majú nezdravú myseľ.
Takéto „informácie“ pochádzajúce z nezdravých myslí majú tendenciu podnecovať človeka k antisociálnemu správaniu voči iným. Naopak, „informácie šiesteho zmyslu“ pochádzajúce z „niečoho božského“ majú tendenciu odrádzať od nezdravého správania alebo môžu poskytnúť prístup k širšej škále „informácií“, ktoré pomáhajú jednotlivcovi lepšie určiť vlastný postup.
Stoický rozum nám hovorí, že máme slobodnú vôľu, ktorú nám dal Boh. Z pohľadu stoicizmu je teda nepravdepodobné, že by nás akékoľvek božské „vnútorné hlasy“ alebo podobné javy viedli k činom, ktoré by boli v rozpore s našou slobodnou vôľou, keďže ako stoici sme sa rozhodli prejavovať svoje činy spôsobom, ktorý ostatní vnímajú ako „v súlade s prírodou“ a zároveň ako činy človeka s dobrým charakterom.
Ako mnohé veci v živote, aj stoicizmus prináša zdanlivé protiklady. A táto téma nie je výnimkou. Stoická metafyzika nám ponúka koncept, že všetko je prejavom „jediného stavu bytia“, zároveň však v tejto Jednote rozpoznávame individualitu. Sme teda jedno s Celkom a zároveň sme oddelení povahou našej existencie ako jednotliví členovia živočíšneho druhu. Vzhľadom na našu povahu vnímame sami seba ako individuálne bytosti, čím vnímame svoje „ja“ ako oddelené od všetkého ostatného a všetko ostatné vnímame na určitej úrovni ako „vonkajšie“ vo vzťahu k nášmu „ja“.
Hoci stoický život vo veľkej miere vyžaduje, aby sme uznali, že sme prejavom Božieho tela a teda sme jedno so všetkým okolo nás, naša povaha a časť stoického výcviku vníma aspekty existencie ako „vonkajšie“. Takže hoci „Boh je v nás“ v tom zmysle, že sme prejavom pasívnych a aktívnych princípov prvotnej hmoty, ktorou je Božie telo, zároveň vnímame Boha ako „niečo iné“, čím napríklad Socrates vníma „hlas“ svojho „božského niečoho“ ako „prichádzajúceho k nemu“. Tento „hlas“ rozpoznáva ako niečo iné než výlevy svojej vlastnej mysle. Rozpoznáva „hlas“ ako pochádzajúci z „niečoho“, čo má väčšie „poznanie“ udalostí, ako sa odohrávajú, než má on sám, a tak Socrates tiež uznáva, že „hlas“ je schopný prejaviť väčšiu múdrosť, než môže Socrates, pretože Socrates má menej poznatkov, s ktorými môže pracovať.
V stoicizme je Boh „“všetko a všetkým“, a tak má Boh ako Kozmos prístup ku všetkým vedomostiam/informáciám. My ako jednotliví živočíchovia máme obmedzený prístup k „informáciám“, a tak musíme robiť to najlepšie s „informáciami“, ktoré máme k dispozícii prostredníctvom obmedzení našich zmyslov. Ale z času na čas, prostredníctvom nášho šiesteho zmyslu, sa nám ako jednotlivcom dostáva usmernenia od „niečoho“, čo je väčšie ako naša vlastná individuálna povaha – „niečo“, čo nám dokáže pomôcť a usmerniť nás, pretože má prístup k širšiemu spektru „informácií“ ako my.
Naše mysle môžu takéto „niečo“ vnímať ako démonov (aspekty Boha), anjelov, duše zosnulých predkov alebo niečo iné, čo vnímame ako „božské niečo“. Stoicizmus sa vyhýba takejto diskusii o povahe toho, čo nás niekedy „vedie“ k múdrejších rozhodnutiam. Všetko vnímame ako „Božie“. Trochu ako spoločnosť, ktorá má mnoho divízií a mnoho zamestnancov v mnohých divíziách. Keď nás kontaktuje spoločnosť alebo sa my snažíme kontaktovať spoločnosť, nezaujíma nás, ktorá divízia alebo ktorý zamestnanec sa zaoberá našou komunikáciou, pretože všetci sú súčasťou jednej organizácie. Komunikujeme so spoločnosťou a spôsob, akým spoločnosť komunikuje s nami, je na nej. Taký je aj stoický pohľad na akékoľvek spojenie s Bohom.
Epictetus, v súlade so stoickým učením, nás vedie k tomu, aby sme svoju vôľu zjednotili s vôľou Božou. Stoicizmus nám hovorí, že vo všeobecnosti môžeme vedieť, čo je v živote najlepšie, ak sa pozrieme na to, čo Boh prejavuje všade okolo nás. To znamená, že keď sa pozrieme na väčší obraz všetkého, čo je okolo nás, môžeme sa naučiť, ako môžeme najlepšie zapadnúť do hry života. Preto je stoickým vodítkom pre zosúladenie našej individuálnej vôle s Božou vôľou „žiť v súlade s prírodou“. Ale aj napriek tomu nám história hovorí, že občas „niečo“ zasiahne a pomôže nám nasmerovať sa k lepšiemu.
Nie sme sami
Na konci 80. rokov minulého storočia bol vodič na dlhej ceste, keď prišiel do mesta, v ktorom ešte nikdy nebol. Bol čas obeda, tak sa rozhodol zaparkovať a niečo zjesť. Zablúdil do centra mesta a uvidel ruiny opátstva. Pocítil nutkanie vojsť dovnútra a pozrieť sa.
Bol trochu zmätený, prečo práve v tomto momente cítil takú potrebu pozrieť sa do zrúcanín, keď v meste bolo toľko kostolov, a to najmä v čase, keď mal zohnať jedlo a pokračovať v ceste. Najprv nechápal, čo mu zrúcaniny môžu ponúknuť, hoci cítil, že ho niečo vedie. Potom uvidel na vrchole ruín muža, ktorý sedel v tichej meditácii. Zistil, že sa k nemu blíži, ospravedlnil sa za vyrušenie a vysvetlil, že sa cíti trochu hlúpo a dúfa, že muž to pochopí. Povedal, že je presvedčený, že ho niečo viedlo k tomu, aby s tým mužom hovoril, a verí, že ten muž má odpovede, ktoré hľadá. Vysvetlil mu svoju situáciu.
Niekoľko mesiacov predtým začal čítať o kresťanskej viere a prijímať ju a vzhľadom na toľko denominácií sa snažil zistiť, ktorou cestou sa má vydať. Navštívil rôzne kresťanské inštitúcie a cítil sa ako cudzinec, keď videl, že väčšina z nich neodráža jednoduchosť viery, o ktorej čítal a ku ktorej ho to ťahalo.
Vodičovi sa trochu zlomilo srdce, keď mu muž vysvetlil, že on, tento muž, nie je kresťan. Muž však potom upriamil vodičovu pozornosť na kapitolu v Biblii, kde sa píše, že nie je potrebné stáť v chráme uprostred davu, aby vás videli modliť sa, ale že je lepšie modliť sa, keď nikto iný nie je nablízku. Muž poukázal na to, že ak vodič potrebuje budovu, môže vojsť do akéhokoľvek kostola, keď je prázdny, a modliť sa, ak potrebuje oltár, stačí akýkoľvek „neopracovaný“ kameň na poli, a že kresťanské písma nevyžadujú, aby sa človek priblížil k Bohu prostredníctvom kňaza. Muž navrhol, že vodič „nemusí“ hľadať „kostol“, ale mal by nasledovať svoju vlastnú cestu podľa svojho vlastného čítania a presvedčenia a zdieľať ju s ostatnými len vtedy, keď to bude považovať za správne.
Vodič poďakoval mužovi a odišiel.
Hoci bolo mužovi jasné, že vodič sa cítil pohodlnejšie, keď bol sám, uvedomil si, že vodič tiež premýšľal, rovnako ako on, čo ho prinútilo vojsť do ruín a pristúpiť k nemu tak, ako to urobil.
V ten istý deň, asi desať minút predtým, ako vodič uvidel mesto, kde mal zastaviť, sedel som pri stole vo svojej pracovni, keď ma prepadol neodolateľný pocit, že ma niečo „volá“ von. Býval som hneď vedľa Hlavnej ulice a cítil som nutkanie ísť po nej. Mal som zvláštny pocit, že sa chystám stretnúť priateľa, ale až na koniec pahorku som došiel bez toho, aby som stretol niekoho známeho. Na konci pahorku som bol, ako to môžem opísať, stále „vedený“ a ocitol som sa pri zrúcaninách opátstva. Vošiel som dnu. Nebol som si celkom istý, čo sa deje a prečo som tam, tak som sa vybral na vrchol zrúcanín a rozhodol sa, že si užijem slnečný deň a posadím sa budem chvíľu rozjímať.
Asi o päť až desať minút neskôr sa ku mne priblížil vodič a náhodou som mal, vďaka štúdiu kresťanstva, odpovede, ktoré hľadal.
Teraz viem, že sa to stalo, pretože som tam bol. Mám teda z prvej ruky vedomosť, že „niečo“ zasiahlo a zariadilo, aby som sa stretol s vodičom, aby mohol dostať odpovede, za ktoré sa modlil, a zároveň nám obom ukázalo, že „to“ existuje a že sa zaujíma o naše individuálne životné cesty. Bol som „pozvaný“ na stretnutie v opátstve ešte skôr, ako vodič vedel, že vstúpi do areálu opátstva.
„Niekto iný“ zasiahol a zaistil, že sme sa stretli.
Pri inej príležitosti sa úlohy obrátili. Jednej noci som požiadal vesmír o radu v jednej veci a hneď na druhý deň som dostal odpoveď.
Keď som sedel v kaviarni, niekto sa ma spýtal, či sa môže pridať k môjmu stolu. Potom ma zapojil do rozhovoru, alebo skôr do monológu, ktorý som musel počúvať. Téma jeho rozprávania ma nezaujímala, a tak som začal premýšľať, ako sa ospravedlniť a odísť, ale mal som silný pocit, že by som ho mal vypočuť.
Som rád, že som to urobil. Presne uprostred toho, čo hovoril, vyslovil jednu vetu, ktorá bola odpoveďou na moju prosbu o radu z predchádzajúceho večera. Nebola to náhoda. To, o čom hovoril, nemalo s touto vetou absolútne nič spoločné. V skutočnosti si ani neuvedomoval, že tú vetu vyslovil.
Keby som nahrával rozhovor, mohol som tú vetu vystrihnúť, nahrať nahrávku bez nej a v prúde toho, o čom hovoril, by nebola žiadna prestávka. To, čo bolo povedané pred tou vetou, plynulo presne do toho, čo bolo povedané po nej. V našom okolí sa nestalo nič, čo by ho podnietilo povedať to, čo povedal. Tá veta tam nemala byť. A predsa tam bola.
Som si istý, že keby mi zrazu napadla inšpiratívna myšlienka, ktorá by odpovedala na to, v čom som potreboval radu, možno by som to nepovažoval za nič zvláštne. Odpoveď mi však bola daná prostredníctvom tretej osoby, ktorá nevedela nič o tom, na čo som sa pýtal predchádzajúci večer. Dostal som odpoveď, ale bola mi daná spôsobom, ktorý dokazoval, že „to nebolo len v mojej hlave“. Znovu mi bolo ukázané, že do toho musel byť zapojený „niekto iný“.
