Sófrosyné - po stopách múdrosti

Spravodlivosť je hlavnou stoickou cnosťou a zahŕňa dobrotivosť voči ostatným.

Pred mnohými rokmi jeden z našich psov spravil radosť – aj keď len na krátku chvíľu – mladému mužovi, ktorý vyzeral dosť sklesnuto. Amica bola od prírody priateľská k cudzím ľuďom, najmä keď mala v papuli loptu, a tak keď zbadala mladého muža v tričku s X-manom, ktorý sa smutne blížil z bytového domu na druhej strane ulice, privítala ho, hneď ako sa priblížil. Vrtela chvostom, bežala priamo k nemu a pritlačila mu loptu k nohe. On sa opatrne natiahol, aby ju pohladkal – je to veľký, svalnatý, energický pes – a keď som mu povedal: „Chce ti pochváliť tvoju loptu“, jeho tvár sa rozžiarila, usmial sa, krátko ju pohladkal a odišiel s viditeľne zmeneným výrazom.

To mi pripomenulo dôležitý, ale často prehliadaný aspekt stoickej morálnej teórie. Keď čítate klasických autorov ako Seneca, Epiktétos a Marcus Aurelius, nájdete v ich dielach veľa rád, že človek by mal voči ostatným prejavovať láskavosť, priateľskosť a veselú povahu. Ide tu len o to, aby sme boli „milí“, dodržiavali spoločenské konvencie, vychádzali s ostatnými a zapadli do spoločnosti? Pre klasický stoicizmus je odpoveď jednoznačne nie. Keď sú takéto postoje, city a činy úprimné a autentické, tvoria neoddeliteľnú súčasť cnosti alebo morálnej dobroty.

Zaujala ma najmä diskusia Marca Tulia Cicera, ktorý sám nebol členom stoickej školy, ale obdivoval a oceňoval mnohé z jej doktrín. Jeho kniha O povinnostiach systematicky a veľmi podrobne predstavuje stoickú morálnu teóriu.

Láskavosť a cnosť spravodlivosti
V diskusii o cnostiach – morálne dobrých charakterových vlastnostiach, ktoré by mal človek rozvíjať a podľa ktorých by mal konať – kladie vedľa spravodlivosti dispozíciu, ktorú môžeme nazvať „láskavosť“, „dobrosrdečnosť“ alebo „milosrdenstvo“ (používa termíny benevolentia a beneficientia, „dobrovoľné dobro“ a „konanie dobra“ voči druhému). To, čo urobil náš pes, bez toho, aby nad tým premýšľal, a priznajme, že len v malom, odráža to, čo podľa stoikov máme robiť a ako máme konať voči svojim blížnym.
Ak ste sa stretli so stoicizmom – filozofiou, ktorá je zároveň spôsobom života – alebo vás táto filozofia priťahuje, nepochybne viete o jej pohľade na svet, ktorý sa niekedy (trochu nesprávne) zhrňuje ako „ctnosť je jediné dobro“. Pravdepodobne tiež viete, že rozlišovali štyri hlavné alebo „kardinálne“ cnosti, ktorými sú múdrosť, spravodlivosť, odvaha a umiernenosť. Možno sa teda pýtate, ako do tejto schémy zapadá láskavosť alebo dobrosrdečnosť (ako vedľajšia poznámka, pokiaľ ide o Cicera, možno sa tiež pýtate, ako do tejto schémy zapadá vďačnosť, ktorú považuje za „matku“ všetkých ostatných cností!

Je láskavosť voči druhým niečo, čo zapadá do jednej z týchto štyroch hlavných cností? Stoici tradične spájali s týmito základnými cnosťami celý rad ďalších cností, ktoré považovali za konkrétne prejavy všeobecnejších základných cností. Napríklad jedna z vlastností, ktorá bola v staroveku zvlášť cenená – všeobecne nazývaná „veľkorysosť“ alebo doslovnejšie „veľkodušnosť“ (megalopsyukhe) – bola zaradená do oblasti odvahy.

Ako sa ukazuje, v Ciceronovom diele O povinnostiach je láskavosť alebo dobročinnosť zaradená do jednej zo štyroch hlavných kategórií cnostných dispozícií, teda do jedného zo štyroch hlavných zdrojov, z ktorých vychádza alebo sa vyvíja morálna dobrota (honestum). V nadväznosti na stoika Panaetia (a svoje vlastné názory na túto otázku) Cicero rozlišuje tieto „zdroje“ alebo všeobecné typy cnosti podľa ich funkcií.

Jedna z nich sa týka „zachovania organizovanej spoločnosti, poskytovania každému človeku to, čo mu patrí, a verného plnenia prevzatých povinností“. Zaujímavé je, že sem patrí aj spravodlivosť, ale len ako jedna z dvoch „častí“ (priznajme, že veľmi dôležitá časť, „v ktorej spočíva najväčšia sláva cnosti“).

Druhou časťou, rovnako dôležitou a rovnako rozhodujúcou ako spravodlivosť – a úzko s ňou spojenou – je dobrotivosť, „ktorú možno nazvať aj láskavosťou [benignitatem] alebo veľkorysosťou [liberalitatem]. Cicero to spomína už na začiatku knihy 1 v termínoch, ktoré jasne stavajú túto dispozíciu na rovnakú úroveň ako „spravodlivosť“ v jej užšom, presnejšom zmysle, pričom obe sú súčasťou toho, čo by sme mohli nazvať „spravodlivosťou“ v jej najširšom, najvšeobecnejšom zmysle. Po podrobnej diskusii o spravodlivosti v užšom zmysle sa rovnako podrobne venuje dobrotivosti alebo láskavosti.

Prečo je to pre stoickú etiku tak dôležité, že si to zaslúži takú podrobnú analýzu, akú tejto téme venuje Cicero (a stoickí filozofi, ktorých názory sumarizuje) ? Spravodlivosť chápaná ako cnosť nie je totožná so spravodlivosťou v užšom zmysle, ktorú máme na mysli, keď tento pojem počujeme alebo používame. Naše povinnosti a primerané konanie voči druhým zahŕňajú aj láskavosť, dobrosrdečnosť a štedrosť. Tieto vlastnosti nie sú len niečím navyše alebo nadbytočným, niečím milým, ak sa vyskytnú, ale nie sú až tak dôležité. Naopak, sú ústrednou súčasťou stoického života a cesty.

Prekročenie hraníc kalkulu
Veľká časť Ciceronovej diskusie o láskavosti alebo dobrotivosti je motivovaná snahou poukázať na problémy a obmedzenia. Napríklad hovorí: „Nič neoslovuje to najlepšie v ľudskej povahe viac ako toto, ale vyžaduje si to opatrnosť v mnohých detailoch“. Aké sú niektoré z týchto detailov, ktorých si musíme byť vedomí? Uvádza niekoľko príkladov, z ktorých každý stojí za zamyslenie.
Mali by sme napríklad dávať pozor, aby naše činy, ktoré považujeme za prejav láskavosti voči niekomu, v skutočnosti neubližovali, nepoškodzovali jeho záujmy, nezasahovali do jeho života, nebrzdili ho – a to nielen osobu, ktorá je predmetom našej dobročinnosti, ale aj ostatných v danej situácii.

Ďalšou otázkou, ktorú autor (celkom oprávnene) nastoľuje, je, že naša láskavosť a štedrosť musia byť úmerné prostriedkom, ktorými disponujeme. Poukázať na to znamená v skutočnosti zdôrazniť, že ak chceme byť spravodliví a láskaví, musíme uplatňovať aj cnosť rozvážnosti (praktickej múdrosti).

Tretí je obzvlášť zaujímavý. Naša láskavosť by mala byť „primeraná hodnote príjemcu, lebo to je základný kameň spravodlivosti a podľa mierky spravodlivosti sa musia posudzovať všetky skutky láskavosti“. Cicero uvádza rad úvah, ktoré by sme podľa neho mali mať na pamäti, ak chceme dosiahnuť tú správnu mieru. Patrí medzi ne morálny charakter danej osoby, jej postoj k nám, blízkosť nášho vzťahu, aké služby alebo výhody nám táto osoba poskytla a naše „spoločné sociálne väzby“.

Keď to vyjadríme takto, zdá sa, že stoická dobrotivosť bude skôr obmedzeným postojom. Mali by sme preukazovať láskavosť tým, s ktorými už máme nejaké väzby, alebo tým, ktorí majú dobrý morálny charakter. A čo úplne cudzí ľudia? S nimi nemáme žiadny vzťah ani spoločnú minulosť. Možno by sme mali svoju dobrotivosť – niečo, čo presahuje požiadavky prísnej spravodlivosti – vyhraďovať len pre tých, ktorí si ju zaslúžia?

Tu zohráva dôležitú úlohu stoický pojem kozmopolitizmu. Zo stoického hľadiska sú nám úplne cudzí ľudia – pokiaľ sú to ľudia – nie sú pre nás jednoducho cudzí, nesúvisiaci, bez akejkoľvek preukázateľnej zásluhy alebo nároku na našu dobrotivosť, ktorú im môžeme preukázať. Ako poukazuje Cicero, existuje „spojitosť medzi všetkými členmi ľudskej rasy“. Podľa neho (rovnako ako podľa väčšiny starovekých mysliteľov) je skutočným jadrom tohto pojmu naša spoločná schopnosť používať rozum a jazyk [ratio et oratio], ktorá sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Spomína „učenie a vzdelávanie, komunikáciu, diskusiu a uvažovanie“, ktoré nás odlišujú od ostatných zvierat.

Z tejto spoločnej väzby Cicero vyvodzuje, že by sme mali „dávať aj cudzincovi to, čo nás nič nestojí“. Ja by som šiel ešte o krok ďalej a v protiklade so stoicizmom by som trochu oslabil toto striktné rozlíšenie medzi tým, čo je typicky ľudské, a tým, čo je typicky zvieracie. Povedal by som, že aspoň niektoré iné zvieratá prejavujú niečo podobné alebo aspoň analogické k činom a postojom láskavosti alebo dobrotivosti, či už voči iným zvieratám svojho druhu, iným druhom zvierat alebo voči ľuďom. Povedal by som, že moja sučka Amica to dokázala, keď rozveselila úplne cudzieho človeka tým, že ho potešila svojou tenisovou loptičkou.

Výzva byť milý v malých veciach
Malé láskavosti nás samy osebe stoja relatívne málo a praktizujúci stoik bude človekom, ktorý rozvíja a prejavuje benevolentný postoj – presahujúci prísne a často neosobné nároky spravodlivosti – voči iným ľuďom, dokonca aj voči cudzím ľuďom prostredníctvom konkrétnych činov. V mnohých prípadoch nestojí nič krátko niekoho pozdraviť, usmiať sa, podržať dvere alebo inak niekomu pomôcť. A tak, ak sú všetky veci rovnaké, človek by mal byť pripravený a ochotný zapojiť sa do týchto malých dobrotivých činov.

Musím priznať, že existuje mnoho prípadov, v ktorých by rozvážnosť a spravodlivosť radili nezapájať sa do takého druhu láskavosti. Napríklad v prostredí, kde ženy sú pravidelne a ponižujúco vyzývané mužmi – často úplne cudzími – aby sa usmievali, stoik by povedal, že pre ňu by bolo lepšie neusmievať sa, nezapájať sa do rozhovoru alebo nerobiť iné veci, ktoré posilňujú a odmeňujú túto nespravodlivú dynamiku. Iným prípadom by bolo zaobchádzanie s neustále potrebnými ľuďmi, ktorí malú láskavosť voči nim považujú za príležitosť, ktorú môžu využiť, čo vedie k stále väčším a väčším požiadavkám na túto osobu.

V skutočnosti nie je stoické len tak bez rozmyslu byť milý ku všetkým. Ani nie je stoické len „znášať“ každú situáciu, bez ohľadu na to, ako zle sa s nami zaobchádza! Opäť ide o prípady, keď sa budúci stoik musí pozrieť do seba, aby našiel zdroje spravodlivosti a rozvážnosti, ktoré mu pomôžu správne vyhodnotiť situáciu (a pravdepodobne aj rozvinúť tieto zdroje, pracovať na ich pochopení a požiadať ostatných o podporu a spätnú väzbu).

Ak však odhliadneme od týchto výnimiek, môžeme povedať, že neoddeliteľnou súčasťou cnosti spravodlivosti je láskavosť alebo dobrosrdečnosť. A tak, bez ohľadu na to, aký prístup k stoicizmu človek zaujíma, prejavovanie láskavosti voči druhým je súčasťou stoickej askézy, termínu, ktorý môžeme preložiť ako „disciplinované sebazdokonaľovanie“.

Výzva je teda táto, pre vás aj pre mňa (v tomto ohľade mám pred sebou ešte dlhú cestu!). Buďte ako Amica. Keď uvidíte niekoho, kto by potreboval trochu veselosti, láskavosti, chvíľku veľkorysosti alebo len to, aby sa s ním zaobchádzalo tak, že je dôležitý, prejavte mu láskavosť. Nemusí to byť cudzí človek. Je dosť pravdepodobné, že v priebehu dňa narazíte na viacero príležitostí s ľuďmi, s ktorými komunikujete, žijete, pracujete alebo ste inak spojení. Ak to dokážete urobiť spontánne, je to skvelé! Ak musíte hľadať v sebe zdroje, aby ste to dokázali, a musíte sa vedome rozhodnúť, je to tiež skvelé!

Autor: Gregory B. Sadler