Stoický Boh vs. Boh Leibniza
Stoický Boh vs. Boh Leibniza
Stoici aj Leibniz* verili, že žijeme v najlepšom zo všetkých možných svetov. Kým však stoici verili v Boha, ktorý je už súčasťou svojej hmoty, Leibniz veril v Boha, ktorý svoju hmotu stvoril ex nihilo.
Leibniz si predstavoval Boha ako stvoriteľa vesmíru ex nihilo, ktorý si prezrel všetky možné svety a rozhodol sa zrealizovať ten najlepší z nich. Stoici považovali Boha za bytosť, ktorá už má pasívnu hmotu ako súčasť seba samej, s ktorou pracuje. Namiesto možnosti vybrať si iný svet, je tento svet tým najlepším, aký mohol byť od začiatku. Boh stoika musí pracovať s tým, čo má pred sebou. Vyberá si indiferentné veci, na ktorých môže pracovať.
Leibniz nesprávne kritizuje stoikov za to, že majú mechanistický vesmír, a vníma ich svetový názor ako čisto nutný. Budúcnosť je určená predchádzajúcimi príčinami a nie je v nej miesto pre morálnu zodpovednosť. Stoici však verili v budúcnosť, ktorá je podmienená, a ich Boh, namiesto toho, aby mal od počiatku času pevný plán, postupuje v čase, vidí nové možnosti a realizuje svoje ciele v priebehu svojho vývoja. Boh stoikov nemá od vekov vopred stanovený cieľ, ale reaguje na podmienky, v ktorých sa nachádza.
Pre Leibniza je skutočný svet a jeho budúcnosť už vopred naplánovaná, ale skutočnosť, že existujú aj iné možné svety, znamená, že sme mohli konať aj inak. Samozrejme, v tomto svete Judáš zradil Ježiša, ale existoval aj iný možný svet, v ktorom Judáš Ježiša nezradil. Leibniz teda usudzuje, že Judáš mohol konať inak. Pre stoika je to jediný možný svet, Judáš zradil Ježiša a to bolo všetko. Ale pre stoika je prítomnosť a budúcnosť stále na nás, zatiaľ čo minulosť nie je. Teraz a v budúcnosti môžeme konať inak. Skutočná budúcnosť nie je vopred naplánovaná, ale je to živá možnosť.
Leibniz má teodíceu, ktorá hovorí, že aj keď sa konkrétne udalosti zdajú byť zlé a je v nich veľa utrpenia, celý plán je najlepší. Stoici majú podobnú teodíceu. Rozdiel je v tom, že stoický Boh, ponorený do hmoty, v ktorej pôsobí, robí to najlepšie, čo môže, vzhľadom na to, čo už má. Opäť, stoický Boh je vo svete a reaguje na veci, ktoré sú vo svete.
S Leibnizovou teodiceou je problém, ktorý pre stoika problémom nie je. Podľa Leibniza Boh údajne stvoril najlepší zo všetkých možných svetov. Ale človek sa musí opýtať, či je to najlepší zo všetkých možných svetov, ktorý Boh mohol chcieť ex nihilo? Možno si človek dokáže predstaviť aj lepší svet. Stoici tento problém nemajú. Pre stoikov nezáleží na tom, či si človek môže predstaviť lepšie svety, pretože toto je jediný svet, ktorý máme, a s ktorým Boh mohol pracovať. Stoický Boh nemá všemohúcnosť vytvoriť svet, v ktorom sa ešte nenachádzal. Či je to dobré alebo zlé, toto je to najlepšie, čo môže mať.
Podľa Leibniza musíte veriť, že Boh si vybral ten najlepší zo všetkých možných svetov, ale podľa stoika nemusíte namáhať svoju predstavivosť, aby ste si mysleli, že Boh sa musí vyrovnať s tým, čo má k dispozícii, a konať v rámci týchto podmienok.
Leibnizov Boh je nudný. Leibnizov Boh je všemocný a vševedúci do takej miery, že Boh je pre svoje stvorenie nepodstatný a jeho stvorenie je pre Neho nepodstatné. Vedel všetko vopred a tento svet zrealizoval. Stvoril svet naraz, ale nie je zapojený do jeho stvorenia. Stoický Boh je naopak obmedzený vo svojej moci a vedomostiach a priamo sa podieľa na svete, ktorý naďalej tvorí, a reaguje naň. Stoický Boh sa vždy podieľa na stvorení. Neexistuje jediný čin. Naďalej tvorí a koná prostredníctvom svojich spolutvorcov a spolu s nimi.
Jess Whitson
* Filozof Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 – 1716) tvrdil, že Boh je dokonalá bytosť – nekonečne dobrý, múdry a všemohúci. Z toho vychádzal jeho koncept: keď Boh stvoril svet, musel zvoliť najlepšiu možnú verziu zo všetkých mysliteľných svetov, pretože dokonalá bytosť by nikdy neurobila niečo horšie, než by mohla. Fráza „toto je najlepší zo všetkých možných svetov“ znamená, že aj keď existuje zlo, utrpenie a nedokonalosti, tieto sú podľa Leibniza súčasťou väčšieho celku, ktorý v konečnom dôsledku vedie k najväčšiemu možnému dobru. Zlo teda nie je zbytočné, ale má miesto v harmónii celku.
