Stručná syntéza stoickej fyziky
1-stranová syntéza stoickej fyziky
Erik Wiegardt, College of Posidonius1
V stoickej ontológii, našej teórii o prírodnom svete, je kozmos jednotným celkom, ktorý je konečný, sférický, vedomý a prozreteľný. Je to živá bytosť. Stoici sú pandeisti2 a veria, že všetky časti celku sú Bohom. Boh je príroda a príroda je Boh.
Stoický kozmos má kozmickú spolupatričnosť3, vďaka ktorej sú všetky body v priestore a čase prepojené. Všetky veci sú stvorené z hmoty vesmíru a každá z nich obsahuje fragment Pneumy, božského dychu, racionálneho organizujúceho princípu alebo duše kozmu.
Pneuma je druh napätia, ktoré formuje a drží pohromade vesmír a všetky telesa vo vesmíre. Pneuma je tiež iný názov pre stoického boha, ktorý pôsobí ako prozreteľná vládnuca sila prírody.
Kozmická pneuma má tri úrovne napätia: súdržnosť, príroda a duša. Súdržnosť je sila, ktorá dáva telu jednotu; príroda je sila, ktorá dáva život a rast biologickým organizmom; a duša je sila vedomého života, ktorá dáva dojmy, impulzy a reprodukciu.
Ľudská pneuma má štyri úrovne napätia: súdržnosť, príroda, duša a racionálna duša. Ľudská pneuma má tiež tri odlišné časti – dojem, impulz a súhlas. Všetky vnímajúce bytosti majú dojem a impulz duše, ale len ľudia majú silu súhlasu z racionálnej duše.
Aktívne a pasívne princípy prírody sa spájajú a vytvárajú telá/telesá, ktoré sú do určitej miery samourčujúce. Stoici sú teda vitalisti4, nie materialisti. Aby niečo existovalo, musí mať telo: niečo, čo môže konať, aktívny princíp, alebo na čo môže pôsobiť, pasívny princíp.
Zenón tvrdil, že cnosti skutočne existujú a sú telesami, pretože ako aspekty duše, ktorá je napätím Pneuma, sú schopné konať alebo byť ovplyvňované.
Stoická kauzalita tvrdí, že príčina existuje ako teleso, zatiaľ čo účinok pretrváva ako zmena stavu telesa. Prítomný okamih neexistuje ani nepretrváva, ale prináleží. Minulosť a budúcnosť sa prekrývajú v prítomnosti a stávajú sa nepretržitým reťazcom príčin.
Ako povedal Marcus Aurelius: „Vidieť veci prítomného okamihu znamená vidieť všetko, čo je teraz, všetko, čo bolo od počiatku času, a všetko, čo bude až do konca sveta; lebo všetky veci sú jedného druhu a jednej formy (kniha 6, 37).“
V stoickej kauzalite musíme poznať dve základné príčiny: vonkajšiu a vnútornú. Vonkajšou príčinou je osud, božská vôľa. Vnútornou príčinou je ľudská vôľa. Ako povedal Epiktétos, ani Zeus nemôže ovplyvniť rozhodnutia, ktoré urobí ľudská vôľa. Stoici nie sú fatalisti 5. Boh je imanentný, nie transcendentný.
Slobodná vôľa dáva stoickej filozofii zmysel a bez nej je naša filozofia bezvýznamná. Bez slobodnej vôle nemôže existovať osobná zodpovednosť za žiadne konanie. Prvým dôkazom slobodnej vôle je to, že sa môžeme dobrovoľne rozhodnúť veriť, že slobodná vôľa existuje.
Stoici veria, že slobodná vôľa je kompatibilná s determinizmom. To z nás robí kompatibilistov6. Vzdelaním a úsilím si človek môže vybudovať ušľachtilý charakter. Mojím argumentom proti pesimistom tvrdého determinizmu je láska. S láskou sa všetky živé bytosti môžu zmeniť.
______________________
1 Posidoniova akadémia – online stoická škola náboženstva a metafyziky. Posidonius z Apamey (135–c. 51 pred n. l.) bol po Panaetiusovi vedúcou osobnosťou stoickej školy v historickom období známom ako stredná stoa. Bol tiež vedec, geograf, náboženský mystik a jeden z najvýznamnejších intelektuálov svojej doby.
2 Pandeizmus je teologická doktrína kombinujúca aspekty panteizmu a deizmu, ktorá tvrdí, že stvoriteľské božstvo sa stalo vesmírom a prestalo existovať ako samostatná, vedomá entita, čím sa zjednotilo so stvorením. Podľa tejto viery sú zákony prírody, hmoty a energie zdrojom a stelesnením stvoriteľa, čo vysvetľuje, prečo sa zdá, že stvoriteľ opustil vesmír po jeho stvorení. Pandeizmus naznačuje, že ľudia môžu pochopiť Boha spoliehaním sa na logiku a rozum, pretože všetky živé bytosti sú súčasťou Boha a prežívajú život cez rôzne individuálne perspektívy.
3 Sympatheia (grécky: συμπάθεια) je starogrécky termín, ktorý sa doslovne prekladá ako "spolupatričnosť" „spoločný pocit“ alebo „súcit“. V praxi ide o filozofický pojem, predovšetkým v stoicizme, ktorý opisuje prepojenosť a jednotu všetkých vecí vo vesmíre. Podľa tohto pojmu sú všetky časti kozmu prepojené a ovplyvňujú sa navzájom, čo znamená, že všetko je súčasťou väčšieho celku.
4 Tu zrejme autor predkladá svoju vlastnú interpretáciu pojmu vitalizmus, pretože slovníková definícia vitalizmu je v ostrom kontraste voči stoickému „materializmu“: Vitalizmus (z lat. vita - život) je filozofický smer, ktorý tvrdí, že na vznik a trvanie životných prejavov je potrebná tvorivá, nemateriálna až nadprirodzená sila nazývaná životná sila (lat. vis vitalis), entelechia, duša a podobne. Počiatky tohto smeru nájdeme u Platóna (učenie o duši) a Aristotela (učenie o entelechii), ale ako koncepcia vznikol vitalizmus až v 17.-18. storočí. Hoci niektoré staroveké stoické myšlienky, ako napríklad koncept pneuma, možno považovať za formu kozmickej vitality (životnej sily), moderný pseudovedecký koncept vitalizmu, ktorý zdôrazňuje odlišný, nefyzický vitálny princíp, je v kontraste s materialistickým a monistickým pohľadom stoicizmu na vesmír.
5 Fatalista verí, že všetko je predurčené a my nemáme žiadny vplyv na výsledok. Čokoľvek robíme je zbytočné, pretože všetko je už vopred dané. Oproti tomu stoik je presvedčený, že osud určuje, čo sa nám stane, ale nie to, ako na to budeme reagovať.
6 To, čo sa stane, je predurčené, ale náš charakter a naša reakcia na to už nie. Naša sloboda spočíva v tom, že si môžeme vybrať, či budeme konať v súlade s rozumom a prírodou, alebo nie. Je to sloboda výberu, či budeme žiť cnostne, alebo sa necháme ovládať vášňami a negatívnymi emóciami.
