Hýpomnemata 3
Je človek jednoliata, konzistentná bytosť? Byť za každých okolností jeden a ten istý, v súlade so svojimi ideálmi, hodnotami, životnou filozofiou a morálkou je podľa mňa (pre mňa!) niekedy dosť náročné. Áno, často zlyhávam, často sa prispôsobujem davu a svojim davovým inštinktom. OK, takže za to môže dav? Nesnažím sa takto elegantne zbaviť vlastnej zodpovednosti za vlastné rozhodnutia? Iná vec je, že zlyhávam, pretože mám slabú vôľu alebo som ešte dostatočne nepochopil, že toto pohodlné prispôsobovanie sa si vyberá svoju daň. Je to vlastne akoby som žil na úver, (morálny) úrok stále rastie a ja dúfam, že si požičiam ďalší deň, ďalšiu príležitosť byť lepším, byť viac sám sebou.
Lenže potom je tu iná vec. Vo mne sú ešte iné osobnosti. Som roztrieštený a fragmentárny? Ktorá z tých osobností som vlastne JA? To keď som sám so sebou alebo to keď som s inými? Je pár iných, s ktorými sa sem-tam cítim akoby som bol sám (so) sebou, teda s lepšou verziou seba samého. S to verziou-osobnosťou, ktorú si viac cením. Potom sú tu osobnosti, ktoré si až tak nevážim, niektorými dokonca opovrhujem. Samozrejme s odstupom času, nie vo chvíli kedy podľahnem volaniu davu alebo iných pokušení. V tej chvíli, v ktorej „vyjem s vlkmi“ sa častokrát cítim fajn, uvoľnene, neuvedomujem si, žeby som sa konal v rozpore so svojim hodnotovým systémom, svojou životnou filozofiou. Príde to až neskôr a vtedy zapochybujem o tom, kto vlastne som, ktoré moje JA je pravé a ktoré falošné.
Lenže pravda bude zrejme taká, že všetky tie JA, všetky tie rôzne podoby, ktoré „v sebe“ mám som stále JA. Vždy keď konám, dobre či zle, ľahostajne či aktívne, sebecky či altruisticky, konám JA. Život je boj ako zdôrazňuje Seneca. Boj so sebou samým. A ako povedal Herakleitos, boj (konflikt) je matkou všetkého. Rozhodnutia, myšlienky a hlavne činy, ktoré ma formujú sú výsledkom tejto vojny na život a na smrť, ktorú vediem sám so sebou. Je cesta cieľ? Každá cesta musí mať definovaný cieľ, ktorý môže byť trocha abstraktný, ale nie príliš, pretože potom to bude len bezcieľne túlanie sa. Aj každá vojna by mala mať cieľ. Ak so sebou bojujem musím vedieť nad čím chcem zvíťaziť, čo chcem poraziť. Bojujem proti svojim slabostiam, nedostatkom, démonom, ktorý ma chcú zaživa roztrhať. Ale je naozaj nutné viesť s nimi takú neúprosnú vojnu? Nebolo by užitočnejšie pochopiť ich, ovládnuť ich a využiť ich deštruktívnu silu na niečo konštruktívne? Podarí sa mi to niekedy? Neviem, ale mal by som sa o to usilovať a využiť každú príležitosť, každú jednu prítomnú chvíľu. Nečakať na zázraky, nespoliehať sa na zajtrajšok, konať dnes.
