Moje hýpomnematy-ÚVOD
Hýpomnemata doslova znamená "poznámky", "zápisky", "pripomienky" alebo "náčrty". V kontexte antickej filozofie však tento pojem presahoval bežné chápanie poznámok. Išlo o osobné písomné praktiky, ktoré filozofi používali na zaznamenávanie myšlienok a úvah, sebareflexiu a sebapoznanie. Typickým príkladom žánru Hýpomnemata sú Hovory k sebe od Marca Aurelia.
Rozhodol som sa, že si takéto zápisky budem písať aj ja za účelom seba-reflexie, seba-výchovy, seba-poznania a seba-zlepšenia. Samozrejme moje Hýpomnemata nebudú ani zďaleka tak brilantne napísané ako tie od cisára Marca Aurelia.
P.S.: Všetko čo tu píšem sú len MOJE subjektívne názory, nie vedecky podložené tvrdenia. Píšem to tu preto, lebo sa mi nechce v každej vete používať čarovné slovíčka „podľa mňa/môjho názoru“.
Hýpomnemata 1
O (mojej) tvrdohlavosti
Včera som mal ťažkú noc. Moc som toho nenaspal. Okolo 3.00 ma zobudili moje myšlienky či presnejšie obavy, pochybnosti, strachy. Takže mi vlastne nedali spať emócie a nie myšlienky alebo sa jedná o súčet týchto veličín? Medzi myšlienkou a pocitom je niekedy len úzka a nejasná hranica. Čo bolo skôr? Myšlienka alebo emócia? Ale, dosť bolo jalového filozofovania o nesmrteľnosti chrústa.
Čelím posledné mesiace niečomu čo by som nazval „existenčné úzkosti“. Hľadám si prácu resp. zamestnanie. Vždy to bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce, stresujúce. V tejto oblasti sa cítim dosť stratený. Môj profesijný životopis nie je veľmi sexy. Mám ešte nejaké úspory a nejaké peniaze si zarobím ako copywriter na voľnej nohe, ale i tak mám z toho stavu úzkosti. Bojím sa toho čo sa ešte nestalo, čo neexistuje. Je to vlastne riadne psycho, keď sa to tak vezme. Strach z budúcnosti je ako strach z „bubáka pod posteľou“.
Priateľka mi dnes hovorila, že jej veštec Pavol o mne povedal, že som veľmi tvrdohlavý. Odhliadnuc od toho ako k tomu prišiel, musím uznať, že je to do značnej miery pravda. Som tvrdohlavý. Tvrdohlavo sa držím určitých predstáv o sebe i o svete. Šesť rokov som pracoval som mal stabilné pracovné miesto (teda až do momentu keď ma prepustili Hehe). Tá práca nebola ideálna, ale bola to prvá práca kde som ako-tak zapadol, kde som nechodil s odporom, kde som necítil zbytočne a divne. Teraz je to preč. Bolo to nečakané, hoci som to mohol očakávať. Pretože také veci sa v živote dejú. Ľudia strácajú zamestnanie, blízkych, ideály.
Spočiatku to vyzeralo, že s tou stratou (zamestnania) som sa celkom dobre vyrovnal. Ale nie je to tak, stále sa toho “ničoho“, toho prízraku minulosti pevne, tvrdohlavo držím a nechcem, neviem to pustiť. Stále som jednou nohou TAM a VTEDY a len jednou nohou TU a TERAZ. Nie som baletka ani bocian, takže stáť len na jednej nohe je pre mňa dosť nekomfortné (stresujúce a frustrujúce). Kolíšem sa ako slamka vo vetre. Hľadám životný balans. Často ho len predstieram. Potom príde noc ako tá včerajšia a ja zistím, že som sa nikam neposunul. Život plynie a ja stojím na mieste. Buď ako voda, vravel Bruce Lee a pred ním Lao´C a svojim spôsobom aj moji drahí stoici. Ja som často strnulý, netvárny, neprispôsobivý. Pretože sa bojím prijať neistotu, nepohodlie, radikálnu inakosť novej životnej situácie. Životné ťažkosti formujú náš charakter. Je zvláštne, že nie som bezcharakterný, keďže sa určitým nepríjemným situáciám snažím vyhýbať.
Potrebujem peniaze na živobytie, nie veľa, som skromný človek a aj moja priateľka je veľmi skromná a navyše aj pokorná. To ja nie som (pokora a tvrdohlavosť nejde veľmi dokopy). Žiadna práca nie je špinavá, teda okrem tej ktorá je (hehe). Pre mňa je nočná mora práca v rytme stroja (na zmeny vo fabrike), ale sú aj iné (je ich celkom dosť) povolania, ktorých sa štítim. Popravde z moderného sveta je mi trocha nevoľno. Samá pretvárka, konzum a zisk na prvom mieste, etika niekde na poslednom. Lenže človek sa nejak živiť musí a okrem toho môžem predsa robiť pridelenú prácu najlepšie ako viem. Ostatných môžem inšpirovať, ale určite nie donútiť.
Vlastne nejde ani tak o druh práce, ale skôr o ľudí, s ktorými sa musím v danom pracovnom prostredí konfrontovať. Nemám rád „common people“, nerozumiem im a oni mne. Síce za tie roky existencie na tomto svete som sa už naučil ako tak s nimi komunikovať a dokonca som zistil, že niečo je na tzv. bežných ľuďoch (dave) veľmi príjemné. Viem už aj to, že obyčajní ľudia mi hlavu neodhryznú a že mnohí z nich ovládajú umenie žiť lepšie ako ja a že pozorovať ich pri „práci-živote“ je nielen zábavné, ale aj užitočné. To všetko viem a predsa od nich bočím. Pretože som tvrdohlavý. Tvrdohlavo sa držím svojich detských predstáv o „tých druhých“ a rovnako tvrdohlavo sa držím aj predstáv o sebe. Zacyklil som sa sám v sebe. Zamotal som sa do vlastných myšlienok a neviem to klbko rozpliesť.
Prečo ma tak priťahujú stoici/budhisti/taoisti atď.? Možno práve preto, že sú takí mäkkí a súčasne pevní, poddajní, že sa neboja ťažkostí a nepriazne osudu. Sú ako voda a ja ako...kameň? To je azda trocha prehnané. Mám takú slabosť kydať na seba čím len maskujem svoju nepokornú povahu (komplex nadradenosti). Mám dojem, že sa analyzujem už od puberty, lenže seba-analýza a sebapoznanie nie je to isté. Cyklická, nekončiaca seba-pitva je len neustále diagnostikovanie si tých istých chorôb, sebapoznanie je samoliečebný dynamický proces (JA sa v priebehu života mení vplyvom vonkajších okolností – pokiaľ teda nežijete v kláštore na samotke).
Ako sa mám popasovať so svojou tvrdohlavosťou? Ako sa pustiť minulosti, neobzerať sa a kráčať vpred síce s rozvahou ale bez obáv? Nedumať toľko a viac konať. Svojim démonom treba čeliť a nie im ustupovať. Musím byť viac pokorný, viac trpezlivý, veriť v seba i v dobrotivosť vesmíru. Všetko utrpenie, všetky prebdené noci majú zmysel. Samozrejme musím mu ho dať ja sám. Včera v noci som prežil „malú smrť“ a dnes som vstal z mŕtvych. Nie som úplne iný človek, ale dôležité je že som to nevzdal, že kráčam ďalej, že som nezostal v tej priepasti falošných predstáv. Aká bude dnešná noc? Som pripravený prijať TO, nech je to čokoľvek. Možno bude sladká, možno trpká. Možno posledná. Život je dobrodružstvo. Ak však budem tvrdohlavo trvať na tom, že je to nebezpečné, že pod posteľou zajtrajška na mňa číha bubák, zbytočne si pokazím dnešok. Pamätaj na to, pripomínaj si to. Nezabudni!
A čo na to stoici?
Od Marca Aurelia v jeho "Hovoroch k sebe" sa nachádza pekný výrok:
"Aké ľahké je odmietnuť a vymazať každú rušivú alebo nevhodnú predstavu, a ihneď dosiahnuť pokoj mysle."
Epiktetos vo svojej "Príručke" (Enchiridion) píše:
"Ľudia sa netrápia vecami samotnými, ale svojimi úsudkami o týchto veciach."
Seneca v "Listoch Luciliovi" píše:
"Najväčšou prekážkou života je očakávanie, ktoré závisí od zajtrajška a stráca dnešok."
