Sófrosyné - po stopách múdrosti

Videl som dnes cca 12 ročné dievča na elektrickej kolobežke. Na tvári malo úplne znudený, otrávený výraz, ktorý zaujímavo kontrastoval v tom s akou ľahkosťou sa hýbala kolobežka. Samozrejme, že netuším čo v tej chvíli mala v hlave tá dievčina alebo čo tomu predchádzalo, ale podnietilo ma to k tejto krátkej úvahe.

Nazdávam sa, možno naivne, že by tomu dievčaťu pozitívne zmenilo náladu to, keby sa neviezla na tej kolobežke len pasívne. V tom výjave bolo niečo desivé: dievča strnulo stojace na kolobežke, ktorá sa aktívne hýbala vpred. Stroj ako keby žil, dievča (človek) akoby bola mŕtva. Život je pohyb, stagnácia je smrť.  Som presvedčený o tom, že keby dnešné deti žili viac aktívne a namiesto elektrických kolobežiek používali tie mechanické alebo klasické bicykle boli by zdravšie, telesne aj duševne. Dnes rodičia dokonca aj úplne malým deťom kupujú elektrické autíčka, v ktorých sa dieťa jednoducho vezie a už v tomto útlom veku sa tak pripravuje na svoj život „v štvorkolesovej krabici“. Je to v podstate istá forma manipulácie a hypnózy, pretože len tak sa viesť, premiestňovať z miesta na miesto s minimálnym resp. takmer žiadnym úsilím v tom malom dieťati musí vyvolávať euforické pocity moci. Človek je vo svojej podstate veľmi pohodlný tvor a táto pohodlnosť je hnacím motorom technologického pokroku. V tomto zmysle som (umiernený) anti-progresivista hoci si uvedomujem, že „pokrok sa nedá zastaviť“ a všetko je otázkou miery. Určite je možné využívať výdobytky moderných technológii (od smart fónov po dopravné prostriedky) aj bez toho, žeby to malo negatívny účinok na náš psychický a morálny vývoj (jediný vývoj t.j. pokrok, ktorý dogmaticky uznávam je ten morálny). Problém je, že sme stratili mieru (cnosť umiernenosti, sebaovládania) a rovnováhu medzi tým, čo nám užitočne uľahčuje život a tým čo z nás robí len „pasívne bezduché ľudské stroje“. Nenavrhujem, aby sme sa vzbúrili proti strojom a rituálne „pálili elektrické kolobežky“, pretože to by bol opačný extrém ľudí, ktorí sú posadnutí technologickými inováciami a trpia neofíliou (láskou či skôr posadnutosťou k všetkému novému).

Vrátim sa k tomu dievčatku na elektrickej kolobežke. Keby sa musela odrážať nohou, vydať nejakú energiu na to, aby sa pohybovala, nepochybne by bola nútená nebyť len vo svojej hlave. Síce sa hovorí, že všetko je v hlave, ale nie všetky naše problémy sa dajú vyriešiť priamo v našej hlave. Aby sa niečo zmenilo, musíme sa hýbať. Pohyb ma priam magický účinok na náš mozog. Páči sa mi stará „ľudová múdrosť“: veď on/ona to rozchodí... . Používa sa to v rôznom kontexte (či už zakopnete do skrine alebo sa s vami rozíde frajerka), ale príde mi, že je to nesmierne múdra rada, ktorá je neprávom podceňovaná. Keď nás niečo trápi, sme často ako sochy, nevieme sa pohnúť, sme meraví. Snažíme sa to vyriešiť v našej hlave, silou našej mysľe. Lenže riešenie sa skrýva naopak, mimo našej hlavy. Efektívne môže byť keď nazrieme do hlavy niekoho iného (rozhovor, ale kľudne aj múdra kniha), no najjednoduchšie (a často aj najťažšie) je pohnúť sa z miesta. Postaviť sa a spraviť aspoň pár krokov alebo sa aspoň natiahnuť, spraviť pár pohybov, ale najúčinnejšie je presunúť sa, „zmeniť vzduch“. Nemám s tým skúsenosť, ale boli vykonané rôzne vedecké štúdie, ktoré dokazujú, že beh na bežeckom páse ma našu psyché iné účinky ako beh exteriérový. Štúdie naznačujú, že cvičenie, vrátane behu, v prírodnom prostredí (parky, lesy, prírodné scenérie) môže viesť k väčšiemu pocitu šťastia a väčšiemu zníženiu hnevu, úzkosti a depresie v porovnaní s cvičením vo vnútornom prostredí (napr. na bežeckom páse). Aj posilňovanie s činkami alebo kráčanie na stepperi t.j. statický pohyb má pozitívny vplyv na naše duševné rozpoloženie, ale nie až taký výrazný ako chôdza či beh. Špeciálne chôdza zaujala aj dávnych i menej dávnych filozofov. Často sa spomínajú v tejto súvislosti antickí peripatetici, čo bola filozofická škola, ktorú založil Aristoteles. Peripatos znamená v gréčtine „prechádzka“, takže po stáročia sa verilo, že učitelia počas hodín chodili so svojimi žiakmi. Slovo peripatos však môže tiež označovať „miesto, kde sa chodí“, napríklad chodbu alebo galériu. V prípade Aristotelovej školy to bola krytá kolonáda spájajúca niekoľko budov v záhrade, ktorú mohli používať on a jeho žiaci.

Je ťažké s istotou povedať, ako to v Aristotelovej dobe skutočne bolo. A hoci dnes predpokladáme, že to bola skôr škola v chodbe ako škola v chôdzi, termín peripatetický sa ujal a dodnes sa používa pre určité duševné činnosti počas chôdze. V psychoterapii sa používa pojem „peripatetická skupina“ – tento pojem sa vzťahuje na prvok skupinovej terapeutickej konverzácie počas prechádzky alebo výletu. Nech už to bolo v Aristotelovej dobe akokoľvek, peripatetické aktivity môžu byť inšpiráciou aj pre naše aktivity. Kombinácia fyzickej a mentálnej stimulácie je ideálnou živnou pôdou pre naplnenie ďalšieho gréckeho pojmu, slávnej kalokagathie, ktorá sa týka jednoty krásy a dobra (kalos kai agathos – krásny a dobrý), t. j. harmónie mysle a tela.

Vášnivým chodcom bol francúzsky „rebel“ J.J. Russoau. Pre Rousseaua bola chôdza v prírode útočiskom pred nepriateľským svetom, časom pre hlbokú samoreflexiu, introspekciu a vnímanie krásy prírody. Počas prechádzok dosahoval stav, ktorý nazýval „kontemplatívna eudaimonia“ – pokojné snívanie a pocit šťastia. Pozitívny vzťah ku chôdzi mal aj slávny Immanuel Kant. Ten bol známy svojou extrémne pravidelnou a rutinnou chôdzou po Königsbergu. Jeho každodenné prechádzky boli aktom disciplíny, ktorý mu pomáhal usporiadať myšlienky a stimulovať jeho intelektuálnu prácu. Nemôžeme zabudnúť na nemenej slávneho „filozofa s kladivom“ (len s kladivom, žiadny kosák!) Friedricha Nietzscheho. Nietzsche bol taktiež zástancom chôdze a kritizoval sedenie ako negatívne pre myseľ a telo. Je známy svojim výrokom: „Len myšlienky, ktoré vznikajú počas chôdze, majú nejakú cenu.“ A ako posledného slávneho chodca-filozofa spomeniem amerického transcendentalistu Henryho Davida Thoreaua. Thoreau tvrdil, že v chôdzi, najmä smerom do neprebádanej prírody a divočiny, nachádzame pravú slobodu a silu. Prechádzka bola pre neho filozofickým putovaním, hľadaním a spojením sa s divokosťou.

Teraz to môže vyzerať tak, že len dlhé putovanie v prírode je riešením našich svetabôľov a kreatívnych kríz, ale verte, že aj niekoľko krokov po chodbe, kancelárii či izbe môže mať občerstvujúci účinok na našu myseľ. Takže žiadne výhovorky: vstaň a choď.