O správnom hľadisku
Ruský filozof a spisovateľ Lev Šestov (1866 -1938) má vo svojom útlom, ale napriek tomu veľmi hutnom a obsažnom diele „Apoteóza vykořeněnosti“ krátku úvahu/aforizmus s názvom Hľadisko (s.122-123).
Podľa Šestova je znakom dogmatickej, skostnatenej mysle, že vylezie počas svojho života na jeden myšlienkový (filozofický, náboženský, ideologický...) vrchol a tam zotrvá, pretože tento vrchol-hľadisko sa mu javí ako dokonalý. Z tohto vrcholu-hľadiska vraj vidí všetko najlepšie, najdokonalejšie, nepotrebuje už vyliezť na ďalšie vrcholy alebo nebodaj zliezť do údolia a preskúmať zblízka veci, na ktoré hľadel z výšky svojho hľadiska. Šestov kritizuje tento obmedzený prístup a dalo by sa povedať, že práve táto jeho úvaha či skôr glosa je pomyselným posvätným stredom knihy, ktorej podtitulom je „Pokus o nedogmatické myšlení“.
Kontra-prístupom, ktorý Šestov považuje za správnejší je nezostať stáť na jednom mieste (vrchole), pretože čím viac meníte stanovište, tým viac toho vidíte a poznávate. Myslím, že Šestovovi rozumiem a súhlasne prikyvujem. Vlastne je to dosť sokratovská cesta (metóda). Aj Sokrates neustále chodil po Aténach a vypytoval sa rôznych ľudí na rôzne veci, zrejmé i nezrejmé. Sokrates sa viac pýtal ako odpovedal, hoci my, jeho moderní nasledovníci sa až príliš sústredíme na jeho odpovede a múdrosť, ku ktorej sa samotný Sokrates veľmi nepriznával (vedel, že nič nevie). Šestov aj Sokrates nám teda radia, aby sme sa nikdy neuspokojili s odpoveďami, ktoré dostaneme na striebornom podnose. Za každou ako-tak solídnou odpoveďou musia byť litre potu a krvi. Každú odpoveď treba preskúmať s rôznych uhlov pohľadu, v rôznych kontextoch a situáciách.
Ale, ja sa pýtam. Dopracujeme sa niekedy k definitívnej, nespochybniteľnej odpovedi? A je vôbec v ľudských silách vyliezť na všetky vrcholy, preskúmať všetky údolia? Raz si predsa človek musí povedať dosť, stačí, ďalej už nejdem. To čom viem (mám) mi stačí. Mojim aktuálnym vrcholom/hľadiskom je stoicizmus, ale sem-tam z neho zleziem, pretože sa chcem pozrieť aký rozhľad (perspektívu) mi ponúknu iné kopce. Chvíľu na nich pobudnem, ale potom sa zase vraciam na svoj domovský vrchol – stoicizmus. Netvrdím však, že je to ten jediný správny vrchol a možno ho aj ja raz opustím. Šestov a jeho nedogmatizmus je mi teda blízky. Na druhej strane, večné spochybňovanie a nespokojné túlanie sa, hľadanie svätého grálu či dokonalého modrého kvietka mi príde trocha nebezpečné a márne.
Jeden ľudský život nestačí na to, aby si vyliezol na všetky vrcholy, spoznal všetky hľadiská/ideológie/náboženstvá/filozofie. Buď k sebe úprimný: na vrchole hory, ktorá sa volá Stoicizmus, ešte ani zďaleka nie si. Azda si už v základnom tábore, ale ten najťažší úsek ťa ešte len čaká. A teraz si predstav, že by si mal vyliezť na vrcholy všetkých veľkých filozofií a náboženstiev. Zdolať vrchol neznamená prečítať si pár kníh, oboznámiť sa s niečím. To, že niečo vieš resp. poznáš, ešte neznamená, že si to naozaj pochopil a predovšetkým, že to aj dokážeš prakticky použiť. Niečo si počul a videl a už máš dojem, že to poznáš. Si plný informácii a poloprázdny na skutočné, autentické poznanie.
V každom prípade Šestov na niečo dôležité prišiel, mať klapky na očiach je anti-filozofické, anti-rozumné. Vidím v tom aj intelektuálnu pokoru, teda vedomie, že moje poznanie je nedokonalé, že niekto iní môže vedieť viac. Toto podľa mňa treba mať neustále na pamäti: nie si neomylný, ani si nezožral všetku múdrosť sveta. Nehľaď na iných z výšky svojho vrcholu, nie je to jediný pravý vrchol. To neznamená, že musíš vyliezť na všetky vrcholy, len je dobré mať otvorenú myseľ aj zmysly a byť ochotný si bez predsudkov vypočuť tých, ktorí stoja na iných vrcholoch a videli to, čo ty si zo svojho vrcholu vidieť nemohol, pretože hoci krajina (poznania, pravdy) je len jedna, z každého kopca ju vidieť inak. Nenechaj sa ochudobniť o tie iné pohľady len kvôli tomu, že si uveril ilúzii, že len tvoje oči vidia skutočnosť.
