O tom, že hlavným účelom rozhovoru nie je rozprávať, ale počúvať
Len taký postreh, možno nepodstatný, ale podľa mňa nie úplne zbytočný. Keď sa rozprávajú dvaja resp. dve strany, dôležité je vypočuť si toho druhého. Ba povedal by som, že je to dôležitejšie než povedať všetko čo máme na srdci, že aktívne si vypočuť toho druhého je ten hlavný cieľ. Ak toto dokážeš, vypočuť si toho druhého bez toho, žeby si ho prerušoval, môžeš sa pochváliť. A ak aj ten druhý vypočuje teba, môžete si obaja srdečne podať ruky alebo sa objať, pretože ste vykonali niečo na prvý pohľad obyčajné, no predsa veľmi nevšedné a neľahké a pritom dojemne ľudské.
Možno cítiš potrebu v rámci vášho rozhovoru k niečomu dospieť, k nejakému záveru, ktorý uspokojí teba, či dokonca aj toho druhého. Ľudia túžia po „šťastných koncoch“, ba dalo by sa povedať, že radšej uvítajú tragický koniec ako príbeh (či rozhovor) bez konca. Lenže záver, výsledok rozhovoru sa môže a často aj odohráva v tichu samoty. Každý si sám môže vychutnať plody vzájomnej výmeny názorov, myšlienok, vyjadrených pocitov. Takže nebuď nahnevaný ani sklamaný, keď sa rozhovor skončí „nerozhodne“. Už to je dosť, že si s tým druhým zdieľal svoje autentické myšlienky a on zas teba obdaroval svojimi. A keď potom osamieš, vráť sa k tomu, prípadne si to aj zapíš, čo ti ten druhý také dôležité povedal. S čím si súhlasil a s čím naopak nie. A pýtaj sa sám seba prečo, nerob hneď unáhlené závery a ako tak často pripomínal Epiktétos, preskúmaj svoje predstavy.
Skôr než niečomu pridelíš znamienko + alebo – len to pozoruj. Daj tomu čas, niekedy stačí hodina či deň, iné myšlienky, názory i udalosti potrebujú týždne, mesiace, či dokonca roky, aby si ich spracoval a pochopil. A ešte jedna vec, ničomu nedávaj pečať definitívnosti či nebodaj pevnej dogmy. Vesmír je premenlivý, neustále sa vyvíja a hýbe a ty si súčasťou tejto permanentnej zmeny a preto maj neustále v mysli, že môžeš zmeniť názor, že môžeš zistiť, že ten druhý mal predsa len pravdu, len ty si to predtým nevidel. Možno si sa zmýlil, veď si predsa človek, ale môžbyť si teraz iný ako vtedy, pretože ak nežiješ sám na opustenom ostrove, zákonite musíš v priebehu života nasávať ako špongia nové poznatky skrz svoje zmysly i myseľ. Iste sú medzi aj takí, čo sa úzkostlivo držia svojich „detských“ nezrelých dogiem a odmietajú (popierajú) všetko nové a cudzie čo im Osud postaví do cesty. Nenamýšľaj si, že ty s nimi nemáš nič spoločné, nič ľudské ti predsa nie je cudzie. Všetci sme v tom spolu a len vzájomné pochopenie a súcit k sebe samému i k sebe navzájom nám môže pomôcť získať ľahší krok na našej ľudskej ceste, ktorá je plná prekážok i slepých uličiek. Rozhovor so sebou samým i s tým druhým je magickým nástrojom, ktorý nám môže pomôcť nestratiť sa v labyrinte svojho zdanlivo neomylného ega.
