O vytrvalosti a meditáciách
Nie náhodou začínam práve touto témou. Bez vytrvalosti sa nikam nedostaneme. Samotné žitie si vyžaduje vytrvalosť a tá žiaľ nie je mojou silnou stránkou. Som človek nových projektov a začiatkov. Rýchlo sa nadchnem. Vzbĺknem ako fakľa, ale pomerne rýchlo aj zhasnem. No nie vždy a nie vo všetkom. Domnievam sa, môže to znieť neskromne, že v tých zásadných veciach som vytrvalý. Už na konci svojho detského veku som kategoricky odmietal nespravodlivosť, zadubenosť, pretvárku, povrchnosť a jednoduché no nedostatočné a pohodlné odpovede tzv. dospelákov. Už ako 10-12 ročný som svojim spôsobom filozofoval t.j. hľadal Pravdu, snažil sa pochopiť svet a svoje postavenie v ňom. Nebol som však žiadne geniálne dieťa, nemal som vtedy žiadne potuchy o Aristotelovi či Platónovi. Filozofoval som čisto intuitívne, amatérsky, určite aj naivne. Ale späť k (mojej) vytrvalosti.
Sebapoznávanie je proces, dlhodobý, v podstate celoživotný projekt. Myslím, že písanie je jednou z techník ako sa skúmať. Je to istá forma rozjímania, kontemplácie, duchovného cvičenia, ba nebojím sa nazvať písanie meditáciou. Ale, pozor na mysli mám meditáciu západného, nie východného typu, Mimochodom, anglický preklad názvu zápiskov Marca Aurelia znie Meditations. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť slávne dielo francúzskeho filozofa Reného Descarta, ktoré znie Meditácie o prvej filozofii.
Dajme si tu malé vedomostné okienko týkajúce sa tzv. Západnej tradície meditácie, ktorá je žiaľ v tieni tej Východnej (hinduizmus, budhizmus, tao, zen...)
Meditácia (z lat. meditatio, rozjímať) je činnosť, ktorej zmyslom je uvedenie psychiky človeka do stavu hlbšieho sústredenia sa, pasívnej a tichej bystrosti; je to obracanie vnímania dovnútra, sprevádzané strácaním pripútanosti k vonkajším predmetom.
Grécke slovo meleté (μελέτη) označovalo cvičenie, precvičovanie, starostlivú prípravu alebo premýšľanie. Latinské meditatio pôvodne súviselo s podobným významovým okruhom – s precvičovaním, prípravou a opakovaným premýšľaním.
Meditácia nebola pre antických filozofov iba intelektuálnou aktivitou. Mala praktický cieľ: meniť spôsob myslenia, postoje, emocionálne reakcie a konanie človeka.
Západná filozofická meditácia, narozdiel od tej východnej, nemusí smerovať k zastaveniu myšlienok. Často je jej cieľom práve ich vedomé vyvolávanie, skúmanie, usporadúvanie a kritické preverovanie.
Čo je typické pre západnú filozofickú meditáciu?
Ak by sme sa pokúsili identifikovať jej spoločné charakteristiky, mohli by sme ich zhrnúť nasledovne:
Charakteristika Jej význam
Introspekcia Skúmanie vlastného myslenia, postojov a motivácií.
Sebapozorovanie Všímanie si vlastných reakcií a emocionálnych stavov.
Racionálna reflexia Kritické premýšľanie o vlastných presvedčeniach a hodnotách.
Kontemplácia Hlboké sústredenie na určitú myšlienku, princíp alebo skutočnosť.
Memorácia Opakovanie a osvojovanie si filozofických princípov.
Imaginácia Predstavovanie si určitých situácií s cieľom pripraviť sa na ne.
Sebadisciplína Premena filozofických poznatkov na každodenné návyky.
Na záver tohto encyklopedického okienka by som rád poznamenal, že rozhodne nie som nejak negatívne naladený voči východnému typu meditácie. Nazdávam sa, že Východná a Západná tradícia sa môžu pekne dopĺňať. Ako Európanovi mi však príde prirodzenejšie uprednostňovať tradíciu Západu.
Nech je to tak či onak, myslím, že sa zhodneme na tom, že meditácia je vec tréningu, pravidelného opakovania. Skrátka bez vytrvalosti sa nikam nedostaneme. A kam sa chceme dostať? Ja predovšetkým k sebe samému a k Bohu, Vesmíru či Prírode. Myslím, že jedno od druhého nie je možné oddeliť. Ja som čiastkou, údom božieho tela, vesmírnej Prírody, povedané rečou stoikov. Boh je prítomný vo mne a ja som v Bohu. Zatiaľ je to v mojom prípade len racionálna úvaha / filozofická špekulácia (plná pochybností), nie reálny prežitok či priama skúsenosť. Nie som si istý či som vôbec schopný takejto „mystickej skúsenosti“, ale k Bohu (vraj) vedú rôzne cesty...
Dôležité je nájsť pre seba tú vhodnú a vytrvalo po nej kráčať. Nazdávam sa, že to robím, hoci sa stáva, že zaváham, potknem sa či zídem zo svojej cesty, ale nakoniec sa predsa len vrátim na svoj chodník. Len neviem kedy a či vôbec takýmto spôsobom dôjdem do cieľa...Jedno je isté, raz ma zastaví Smrť a dôležité je zomrieť s pocitom, že som svoj život nepremárnil, že moje kroky neboli len bezcieľnym blúdením alebo planým vyčkávaním na „modrý kvietok“ či nebodaj obviňovaním svojich rodičov, predkov, Boha, (jednoducho, tých druhých) z toho, že som sa nedostal tak ďaleko ako som chcel. Preto by som mal žiť tak, aby som sa na konci svojej cesty nemusel pýtať či som bol dosť vytrvalý, trpezlivý, cieľavedomý atď. pretože vtedy už bude neskoro. Hoci podľa kresťanskej teológie nikdy nie je neskoro úprimne oľutovať svoje hriechy...Nie som síce kresťan, ale ten malý skeptik vo mne neodmieta žiadnu tézu, keďže aktuálne nemám žiadne dôkazy ani argumenty, ktoré by jednoznačne dokázali chybnosť tejto kresťanskej doktríny.
