Obrana Senecova II. časť
O Senecovom pokuse stiahnuť sa z politiky a posledných chvíľach jeho života
Lucius Annaeus Seneca sa v posledných rokoch vlády cisára Nera usiloval obmedziť svoje pôsobenie pri dvore. Najdôležitejšie svedectvo o tomto období podáva rímsky historik Tacitus v diele Anály.
Po smrti Sexta Afraniusa Burrusa v roku 62 n. l. Senecov vplyv na cisára výrazne oslabil. Na dvore získavali prevahu noví poradcovia, medzi nimi aj Tigellinus. Seneca preto požiadal Nera o audienciu a ponúkol mu vrátenie veľkej časti svojho majetku, pričom chcel odísť do súkromia a venovať sa štúdiu filozofie.
Podľa Tacita Nero jeho ponuku odmietol. Tvrdil, že takýto krok by verejnosť mohla chápať ako dôkaz cisárovej chamtivosti, nie ako prejav Senecovej skromnosti. Seneca preto formálne zostal pri dvore, no postupne sa začal z verejného života sťahovať: obmedzil návštevy klientov, menej sa zúčastňoval na dvorských povinnostiach a častejšie sa odvolával na zdravotné dôvody.
Po veľkom požiari Ríma v roku 64 n. l. sa Seneca držal ešte viac v úzadí. Tacitus naznačuje, že žil čoraz skromnejšie a opatrnejšie, pretože politická atmosféra bola nebezpečná a podozrievanie na cisárskom dvore narastalo.
V roku 65 n. l. bolo odhalené Pisonovo sprisahanie, čo bolo rozsiahle sprisahanie rímskych senátorov, jazdcov a dôstojníkov s cieľom zavraždiť nepopulárneho cisára Nerona a nahradiť ho Gaiom Calpurniom Pisom. Plán bol na poslednú chvíľu odhalený a viedol k Neronovým krvavým čistkám a núteným samovraždám mnohých významných osobností.
Hoci Senecova priama účasť na sprisahaní nebola jednoznačne preukázaná, Nero využil situáciu na odstránenie svojho bývalého učiteľa a poradcu. Seneca dostal rozkaz spáchať samovraždu. Tacitus opisuje, že Seneca prijal cisárov rozkaz s pozoruhodným pokojom. Rozlúčil sa s priateľmi a manželkou Pompeiou Paulinou, ktorú odhováral od zúfalstva a povzbudzoval ju, aby statočne znášala osud. Následne si dal otvoriť žily na rukách a nohách. Keďže pre vysoký vek a telesnú slabosť krv vytekala pomaly, vypil jed pripravený z bolehlavu, podobný tomu, ktorý podľa tradície vypil Sokrates. Ani ten však nezabral dostatočne rýchlo. Napokon sa nechal preniesť do horúceho kúpeľa, kde para a teplo urýchlili stratu krvi a privodili smrť. Podľa Tacita ešte pred smrťou obetoval trochu vody bohovi Jupiterovi Osloboditeľovi (Jupiter Liberator), čo malo symbolizovať oslobodenie od pozemského života.
Senecova manželka Paulina sa rozhodla zomrieť spolu s ním a dala si rovnako prerezať žily. Nero však nariadil, aby ju vojaci zachránili, pravdepodobne preto, aby sa vyhol ďalšiemu obvineniu z krutosti. Lekárom sa podarilo zastaviť krvácanie a Paulina prežila svojho manžela ešte niekoľko rokov.
Tacitus podáva Senecovu smrť ako dôstojný záver života stoického filozofa, ktorý sa aj v posledných okamihoch usiloval zachovať pokoj, sebaovládanie a vernosť vlastným filozofickým zásadám. Zároveň však ponecháva čitateľovi priestor na vlastný úsudok, či Senecov život – poznačený veľkým bohatstvom a účasťou na cisárskej politike – bol vždy v súlade s ideálmi, ktoré hlásal vo svojich filozofických spisoch.
