Obrana Senecova
Pri čítaní Senecu som mal dlho akúsi trpkú príchuť na jazyku. Nie som jediný, ktorý ho považuje za kontroverznú postavu rímskeho stoicizmu. Ako je známe patril k najbohatším mužom svojej doby v Ríme, pričom väčšina jeho bohatstva bola darom resp. odmenou od cisára Nera, ktorého bol Seneca vychovávateľom a poradcom. Mnohí si neodpustia poznámku, že sa mu to veľmi nepodarilo, ale to nie je veľmi fér, pretože ani ten najlepší učiteľ nie je zodpovedný za zlyhania svojho žiaka. Koniec koncov, aj Sokrates sa usiloval vychovať mladého Alkibiadésa a určite to robil najlepšie ako vedel, ale Alkibiadés nešiel v šľapajách svojho vychovávateľa Sokrata a stal sa prototypom nadaného, ale vierolomného politika. A nezabudnime na Kritiasa, ktorý bol v mladosti tiež Sokratovym žiakom. Kritias bol známy svojou inteligenciou, rečníckym talentom a literárnou činnosťou. Napriek tomu sa však Kritias stal jedným z najkrutejších členov vlády Tridsiatich tyranov. Sokrates bol kritický voči tyranii a demokracii a uprednostňoval vládu založenú na vedomostiach a cnostiach. Sokratova asociácia s Kritiom a inými oligarchami (ako napríklad spomínaný Alkibiades) bola jedným z hlavných dôvodov, prečo bol vnímaný ako politicky nebezpečný, aj keď sa Sokrates priamo na tyranii nepodieľal.
Vráťme sa však k Senecovi. Najviac je Senecovi vyčítané jeho bohatstvo. Vraj to nie je veľmi filozofické a čestné. Seneca mal podľa všetkého k svojmu bohatstvu dosť ambivalentný postoj, pretože sa pomerne často k téme bohatstva (a chudoby) vyjadruje. Bohatstvo a chudobu zaraďuje k tzv. indiferentným veciam, t.j. veciam, ktoré sú hodnotovo neutrálne, ani dobré, ani zlé. Ani bohatstvo, ani chudoba nie je prekážkou v cnostnom živote. Ide o to ako so svojim bohatstvom naložíte, či sa oddávate nezmyselnému pôžitkárstvu alebo ho užívate umiernene a na rozumné účely. V diele "O šťastnom živote" Seneca vysvetľuje, že múdry človek môže vlastniť majetok, ak nevlastní majetok jeho. Tvrdil, že bohatstvo môže byť nástrojom na konanie dobra, ak sa s ním správne zaobchádza.
Za viac problematické však považujem to, že Seneca údajne požičiaval peniaze provinciám, najmä v Británii. Podľa historika Dia Cassia požičal britským kmeňom 40 miliónov sesterciov s vysokými úrokmi. Keď Briti neboli schopní splácať tento dlh, bolo to údajne jedným z faktorov, ktoré viedli k povstaniu Boudicy proti Rímskej ríši v roku 60-61 n.l. Je dôležité poznamenať, že informácie o Senecových finančných praktikách pochádzajú najmä od jeho kritikov a niektorí súčasní historici spochybňujú ich spoľahlivosť alebo kontext. Rímska politika bola plná očierňovania a Seneca ako poradca cisára Nera mal nepriateľov, ktorí mohli preháňať alebo skresľovať jeho finančné aktivity.1
Nechcem Senecu súdiť, pretože nemám podrobné informácie o jeho motiváciách, ale stretol som sa s názorom, že Seneca sa chcel svojimi filozofickými spismi zbaviť viny. Bol to spôsob, ako chcel očistiť svoje meno. Nech je to akokoľvek, Seneca bol určite najľudskejším stoikom zo slávnej rímskej štvorice (M. Aurelius, Epiktétos, Seneca, Musonius Rufus) a neprináleží nám hodnotiť jeho život. To nie je naša vec.
Odmietať Senecove dielo je podľa mňa krátkozraké, pretože jeho spisy rozhodne stoja za to a možno v nich nájsť veľa múdrych a pekných myšlienok. Možno mal napr. v porovnaní s Marcom Aureliom dosť ďaleko od stoického ideálu, ale sám Seneca o sebe píše veľmi skromne a na niektorých miestach aj dosť kriticky. Seneca je ľudský, príliš ľudský a svojim spôsobom je práve to na ňom to atraktívne. Nie som aj ja ako Seneca? (Vodu kážem, víno pijem). Žijem skutočne autenticky cnostne a múdro? Som naozaj spravodlivý, umiernený a statočný? Niekedy sa mi to darí, mnohokrát som zlyhal. Nie som kresťan, ale v mysli sa mi vybavil známy Kristov výrok „Kto je bez viny, nech hodí kameňom“ a myslím, že to krásne pasuje aj na môj postoj k Senecovi. Múdrejšie spravím, keď budem skúmať jeho dielo (a seba) ako život Senecu, o ktorom máme bez tak len strohé a nepresné informácie. Stanem sa vari lepším človekom, keď niekoho odsúdim, keď sa nad niekoho morálne povýšim? To určite nie. Mojou úlohou je skúmať svoj život, zveľaďovať svoj charakter a pracovať na spoločnom dobre, to je v mojej moci. K tým ostatným by som mal byť zhovievavý, pretože nepoznám príčiny ich slov ani skutkov. Áno, je to niekedy veľmi náročné, ale inej cesty niet. Keď sa nad niekoho povyšuješ, sám seba tým ponižuješ. Mysli na to a odhoď ten kameň, ktorý zvieraš v ruke.
_________________________________
1 Aj slávny Michel de Montaigne vo svojej eseji Na obranu Senecu a Plutarcha spochybňuje svedectvo historika Diona Cassia a takto bráni dobré meno Senecu:
Kniha, o ktorej hovorím...podáva veľmi urážlivý opis Senecu, pričom si požičala prístup od historika Diona, ktorého svedectvu vôbec neverím, pretože okrem toho, že je nekonzistentný, keď Senecu najprv nazval veľmi múdrym a potom smrteľným nepriateľom Nerových nerestí, inde ho vykresľuje ako lakomého, úžerníka, ctižiadostivého, zženštilého, zmyslového a falošného filozofa. jeho cnosť sa v jeho dielach javí tak živá a silná a jeho obhajoba je tak jasná voči akýmkoľvek obvineniam, ako napríklad voči jeho bohatstvu a mimoriadne nákladnému spôsobu života, že nemôžem uveriť žiadnemu svedectvu, ktoré tvrdí opak. Okrem toho je oveľa rozumnejšie veriť rímskym historikom v takýchto veciach ako Grékom a cudzincom. Tacitus a ostatní hovoria veľmi čestne o jeho živote i smrti a predstavujú nám ho ako vo všetkom vynikajúcu a cnostnú osobu; a proti Dionovmu spisu nemám žiadnu inú výčitku ako tú, ktorej sa nemôžem vyhnúť, a to, že má tak slabý úsudok v rímskych záležitostiach, že sa odváži obhajovať Julia Cézara proti Pompejovi a Antonia proti Ciceronovi.
