Premeditatio Malorum prakticky
O tom ako užitočne rozjímať o budúcich nešťastiach
Asi v každom prehľadovom článku o praktikách tzv. moderného stoicizmu natrafíme na zmienku o Premeditatio Malorum, ktorá sa do moderného jazyka prekladá ako negatívna vizualizácia, čo je trocha nepresné, ale ja osobne si myslím, že to celkom dobre vystihuje podstatu tohto filozofického cvičenia. Stoicizmus (a antická filozofia vo všeobecnosti) mnohé veci stavia na hlavu keď sa na to dívame očami moderného človeka.
Mám si predstavovať negatívne veci?! Čo je to za hovadinu?? Veď v živote zažívame dosť negatívnych vecí aj bez toho. Motivační kouči nám predsa radia, aby sme si predstavovali čo chceme dosiahnuť (v práci, vo vzťahoch, v biznise...) a nejakí starovekí mudrlanti nám radia, aby sme dobrovoľne mysleli na zlé veci? Veď to je čistý masochizmus!
Poď o tom v kľude uvažovať, bez predsudkov a unáhlených záverov.
V prvom rade, technika Premeditatio Malorum určite nie je pre každého. Ľudia, ktorí majú diagnostikovanú nejakú psychickú poruchu a psychicky labilnejší jedinci by sa radšej mali poradiť s nejakým odborníkom alebo aspoň racionálne zvážiť prípadne riziká. Ak sa človek pozná (Gnóthi seauton) tak aj druhá alternatíva prichádza do úvahy, samozrejme tomu musí predchádzať poznanie toho, čo je to Premeditatio Malorum. Nie je nutné kvôli tomu preštudovať všetky dostupné akademické zdroje, ale primeraná príprava je vždy na mieste.
Skôr než začnem, taká krátka poznámka k môjmu „štýlu“ pre náhodných čitateľov. Moje úvahy publikované na tomto (mojom) webe nijak nepropagujem, takže šanca, že sa k nim dostane náhodný okoloidúci je síce minimálna, ale nie je úplne nemožná. Cesty božie a SEO sú nevyspytateľné. Ak neviete čo je SEO tak:
SEO je skratka pre search engine optimization. Do slovenčiny sa prekladá ako optimalizácia webu pre vyhľadávače a zahŕňa postupy, metódy a stratégie, pomocou ktorých sa viete dostať vyššie vo výsledkoch vyhľadávania. Vďaka tomu zvýšite viditeľnosť svojho webu v internetových vyhľadávačoch pre zadávané kľúčové slovo.
Priznám sa, že je pomerne náročné myslieť na to, že tieto moje „eseje“ píšem hlavne sebe samému. Uverejňujem ich na internete a to čo je nete je verejne prístupné. Lenže ak kašlete na SEO aj fígle digitálneho marketingu k vášmu obsahu sa dostane len veľmi málo ľudí. Môj štýl písania je trocha chaotický: chvíľu sa prihováram imaginárnemu publiku, chvíľu len sám sebe. Svojim spôsobom si píšem verejný „denník“, aj keď sú to skôr také moje intelektuálne/filozofické cvičenia, niečo ako zápisky Marca Aurelia.
Samozrejme kvalita obsahu aj formy je výrazne nižšia. Ale nie som cisár, nech mi je odpustené. Okrem toho, nemám žiadnu ambíciu súťažiť s kýmkoľvek a už vôbec nie s takým velikánom ako bol (resp. stále je) Marcus Aurelius.
Ale späť k Premeditatio Malorum. Pýtam sa sám seba ako by sa táto technika mala praktikovať. Stačí na nešťastia, ktoré sa mi môžu v budúcnosti prihodiť len myslieť? Postačuje byť si vedomý toho, že som smrteľný, že moji blízki sú smrteľní, že môžem skončiť na ulici, že môžem skončiť na vozíku, oslepnúť, moji blízki môžu vážne ochorieť a ja sa budem musieť prizerať ich utrpeniu atď. Tých možností ako môže Osud preveriť môj charakter a cnosť je celkom dosť.
Niekde som čítal, že by to mala byť skutočná vizualizácia, teda žeby to nemalo byť len myšlienkové cvičenie. Na druhej strane, ak človek o niečom intenzívne uvažuje (rozjíma, medituje), tie predstavy sa mu v mysli vynoria. Dôležité asi je, aby tie myšlienky/predstavy boli čo najviac konkrétne, pretože ak si pomyslím: „áno, môže sa mi stať niečo zlé“, nemá to ten žiadúci efekt, aký by malo Premeditatio Malorum mať. To negatívne rozjímanie musí mať konkrétny kontext: strata zamestnania, vypuknutie vojny, ochrnutie, smrť blízkeho atď. A myslím, že dôležité je, aby si cítil, že sa ťa to emocionálne dotýka. Mal by si cítiť vnútorné chvenie a na škodu nie je ani mierna úzkosť, zvieranie žalúdka. Ak niečo také pociťuješ pri objekte/téme tvojej Premeditatio Malorum vieš, že si na dobrej ceste. Nie je ani veľmi dôležité, aby si to „nešťastie“ videl priamo pred očami, dôležité je cítiť to. To podľa mňa stačí, ale je to len môj názor, možno sa mýlim.
Dobre takže vybral si si nejakú tému pre Premeditatio Malorum. Týmto, ale nekončí, pretože by si sa zacyklil v nejakej úzkostno-paranoidnej fáze a o to tu nejde. Cieľom nie je báť sa potenciálneho zla v budúcnosti či si nebodaj vypestovať úzkostnú poruchu. Predmet svojho Premeditatio Malorum cvičenia musíš filozoficky preskúmať. Napr. ak si predstavíš smrť tvojej priateľky, ako to pociťuješ? Uchop všetky pocity, dojmy, myšlienky, ktoré s tou predstavou súvisia. Je to nepríjemné, veľmi nekomfortné a bolo by divné, keby tomu tak nebolo. Úzkosť, smútok, zúfalstvo, depresívne pocity. Môžu prísť aj výčitky typu: Bol som vďačný za jej prítomnosť dostatočne? Dával som jej dostatočne najavo ako je pre mňa dôležitá (hlavne skutkami, nie slovami) a pod. Potom sa hneď treba vrátiť do prítomnosti a zamyslieť sa nad prítomnosťou (tešiť sa znej, prejaviť vďačnosť) a ak je to potrebné začať aktívne odstraňovať chyby vo vzťahu k nej, aby si to potom, keď naozaj umrie neľutoval.
Ďalšia vec je uvažovať o tom, ako ďalej. Premýšľať o tom, čo by som mohol urobiť, aby má tá bolesť zo straty blízkeho človeka vnútorne nerozložila. Niečo ako plán proti-opatrení. Toto je hodne náročné, hlavne keď o tom premýšľaš prvý krát. Ľahšie je to v prípade straty zamestnania alebo bývania, ale strata blízkeho človeka je viac emocionálne devastujúca udalosť. V prvom rade je dobré nepotláčať smútok, netváriť sa „stoicky“, pretože stoicizmus nie je o tom niečo predstierať alebo potláčať tzv. negatívne emócie. Na druhej strane netreba svoje trúchlenie ani nejak zámerne predlžovať, poddávať sa smútku a zúfalstvu a zatrpknúť. Veľa ľudí sa tomu úplne poddá a stáva sa otrokom afektov, určitá forma vzoru voči povodni emócii je na mieste. So smútku sa potom ľahko môže stať hnev, patologický pocit krivdy, nespravodlivosti, odmietanie akceptovania skutočnosti. Toto sú detinské prejavy, ktoré treba zo seba vykoreniť. Svet nie je tvoja detská izba, ktorá slúži výlučne pre tvoju zábavu. Nie si dieťa, ktoré keď bude poriadne hlasno plakať tak dosiahne svoje. Si zrelý, dospelý človek, tak sa podľa toho správaj. Musíš byť sám sebe útechou. Tvoji blízki tu nie sú preto, aby ti fúkali rozbité kolená. Môžu ťa vypočuť, podporiť ťa, ale vysporiadať sa s ranami osudu musíš sám.
Na tú istú tému je dobré meditovať opakovane. Všetko si vyžaduje opakovania a tréning. Premeditatio Malorum je pomerne náročné cvičenie, hlavne z emočného hľadiska. Hlavne keď o nejakej téme/situácii premýšľaš prvý krát tak ťa to môže hodne vyčerpať. Je to ako keď ideš prvý krát na túru alebo do posilňovne. Postupne zosilnieš, staneš sa viac odolným: pozor cieľom Premeditatio Malorum nie je to, aby si sa stal bezcitným a ľahostajným. Ide o to, aby si sa naučil zvládať emocionálne vypäté situácie bez toho, aby si úplne stratil hlavu. Cieľom Premeditatio Malorum je podľa mňa hlavne dekatastrofizácia budúcnosti. Je takmer isté, že sa nevyhneš nepríjemným a bolestným skúsenostiam. Vďaka Premeditatio Malorum si nastavíš myseľ tak, aby si akceptoval aj túto „odvrátenú“ stranu existencie. Jedná nešťastná udalosť nie je životná katastrofa.
Premeditatio Malorum ťa po prvé: učí vážiť si čo máš, po druhé: byť si vedomý pominuteľnosti, večnej zmeny a nestálosti existencie a po tretie: poučuje ťa o škodlivosti pripútanosti. Premeditatio Malorum ťa učí mať niečo/niekoho rád bez fanatickej/fatalistickej pripútanosti. Sú to veľké lekcie, ktoré nie je možné získať za krátky čas. Chce to veľa tvrdých, poctivých a pravidelných tréningov. Praktikovať to len pár krát do roka nemá veľký význam, rovnako ako ísť si zabehať 3 x do roka.
