Pritakávať múdrosti nestačí
Áno, nestačí len súhlasne prikývnuť dobru, pravde, múdrosti, dať lajk na sociálnej sieti alebo sa pri čítaní múdrej knihy naplniť súcitom a láskavosťou. Cnosť, dobro, múdrosť, etika musí byť praktizovaná. Nemáme ju v sebe len hromadiť ako knihy v knižnici alebo známky v albume. Nádych a výdych. Keď sa nadýchnem múdrosti, musím múdrosť aj vydýchnuť čo znamená dať ju von, praktikovať ju – jednoducho konať.
Aspoň sa o to snažiť, pretože každý má svoje limity vychádzajúce z jeho prirodzenosti. Nemôže byť každý Sokrates či Budha. Ale, treba sa o to aspoň pokúšať. V rámci svojich obmedzených možností. Stále znovu a znovu posúvať svoje hranice správneho, cnostného, múdreho konania. Toto si treba pripomínať a pravidelne si robiť vnútornú inventúru: sú moje činy v súlade s tým čomu pritakávam?
Ďalšia vec je (ne)konzistentnosť nášho konania. Situačné aplikovanie morálky či múdrosti je pomerne bežné. Poznám to sám na sebe, no častejšie si to všímam na iných. Vidím triesku v oku blížneho, ale brvno vo svojom vlastnom oku prehliadam. Keď vidíme konanie iného, pomerne ľahko (často aj unáhlene) vieme posúdiť, že nekonal správne, ale pri svojom vlastnom konaní nie sme takí prísni. Je to chyba, na ktorej odstránení treba pracovať.
Niekto schvaľuje lásku k blížnemu a súčasne cíti nevraživosť k migrantom (homosexuálom, inovercom či ateistom atď.). Alebo sa vie rozhorčovať nad sebectvom iného a svoje vlastné sebectvo nevidí alebo ho racionalizuje. Prípadne sa stáva, že obhajujeme čin, ktorý považujeme vo všeobecnosti za nemorálny, ale ak sa toho činu dopustil niekto z nášho najbližšieho okolia, nie sme takí prísni vo svojom posudzovaní. Ľudovo sa tomuto javu hovorí dvojaký meter.
Ale pozor, pýtajme sa predovšetkým sami seba či túto „nekalú“ praktiku sami nepoužívame. Seba skúmajme, seba karhajme, seba povzbudzujme k dobru a múdrosti. Na seba ukazujme prstom, nie na iných. Ale konajme tak so zdravou sebaláskou, nie deštruktívnym seba-pohŕdaním. Cieľom je zlepšiť, skrášliť svoju dušu, kultivovať svoju cnosť, nie odcudziť sa sebe samému a tým pádom aj svetu. Netreba zabúdať, že všetko v našom vesmíre je prepojené: ja sa zrkadlím vo svete a svet sa zrkadlí vo mne. Ak ubližujem sebe, ubližujem aj svetu a samozrejme platí to aj opačne.
