Spáchal Sokrates samovraždu?
Ak by sme posudzovali Sokratov spôsob opustenia života z perspektívy modernity, moderného „zdravého rozumu“, ktorý si cení život nado všetko, tak by sme museli na túto otázku odpovedať ÁNO.
Sokrates síce nespáchal samovraždu doslova, nesiahol si sám na život, ale tým, že sa odmietol zachrániť (jeho priatelia-žiaci chceli zorganizovať jeho útek z väzenia a zabezpečiť mu relatívne pohodlný život v exile – viď Platónov spis Kritón), v podstate spáchal samovraždu, pretože si bol vedomý toho čo ho čaká ak neujde z Atén. Nebudem tu teraz zoširoka vysvetľovať Sokratove dôvody prečo tak urobil, len poviem, že to spravil preto, že bola pre neho dôležitejšia cnosť, čestnosť a morálka než jeho vlastný život. Azda v antike jeho skutok našiel väčšie pochopenie, ale domnievam sa, že dnes by drvivá väčšina ľudí považovala jeho skutok t.j. že odmietol pomoc svojich priateľov hoci vedel, že ho čaká poprava, za šialenstvo.
Ja sám by som na jeho mieste pravdepodobne nekonal tak ako on a radšej by som si zachránil život. Nuž, ale nie som Sokrates, nech mi je odpustené. Na druhej strane však obdivujem Sokratovo rozhodnutie voliť čestnú smrť pred nečestným životom a považujem to za dokonale cnostný čin. A to napriek tomu, že celý Sokratov proces počnúc jeho obvinením je možné považovať za nespravodlivý, lenže celé to prebehlo v súlade s vtedajšími aténskymi zákonmi. A Sokrates rešpektoval zákony a jeho morálny kódex bol natoľko nepriestrelný, že odmietol porušiť zákon (útek z väzenia) aj keď si uvedomoval, že je nevinný. Útek z väzenia bol v jeho očiach nečestný (zlý, nesprávny) skutok a nesúhlasil s tým, že máme proti zlu bojovať iným zlom.
Zhrňme si to: Sokrates sa obetoval za svoje ideály. Hmm, ale čo tým získal, veď mohol začať žiť odznova niekde ďaleko od Atén, okrem toho mal ženu, syna. Bol to sebec a fanatik! Áno, aj takto nejak by mohol posudzovať dav Sokratovo rozhodnutie.
Život dnes považujeme za niečo posvätné, nedotknuteľné, pud sebazáchovy sa stal našim „kategorickým imperatívom“. Toto je skutočný pro-life fanatizmus, ktorý neberie do úvahy nič iné len existenciu. Je to dosť pokrivená morálka, ktorá vlastne hovorí, že život je nadradený všetkému ostatnému. Etika (aj logika a fyzika, v tom stoickom slova zmysle) je až na druhom mieste. Ak sa dopustíš nejakého zlo-činu, aby si si zachránil život, systém (štát) ťa samozrejme potrestá, ale dav bude mať pre tvoje necnostné konanie pochopenie. Dav zvolá: veď nemal inú možnosť, išlo mu o život!
Sokrates (aj moji drahí stoici) žil v úplne inom svete. Antická kultúra vo všeobecnosti mala diametrálne odlišný postoj k smrti (a životu) ako my deti modernity, ale Sokrates išiel oveľa ďalej ako jeho súčasníci. Podľa Sokrata smrť nie je zlo. Zlo je nečestný život. Zlo je keď sa podvolíte, prispôsobíte dobe, prevrátite kabát svojej integrity len preto, aby ste zachovali svoj život. Apropó, život nie je naše súkromné vlastníctvo. Život, a teraz budem parafrázovať stoikov, patrí medzi preferované indiferentné veci. Život je niečo žiadúce, všetci máme v sebe zakódovaný pud sebazáchovy a snažíme sa svoj život skvalitniť a užiť si ho čo najdlhšie. Je prirodzené, že chceme žiť, že preferujeme život pred smrťou.
Na druhej strane, život sám o sebe nemá podľa stoikov pozitívnu ani negatívnu hodnotu, my sami, svojimi skutkami, myšlienkami dávame svojmu životu hodnotu. Spôsob nášho života, naše rozhodnutia, inými slovami kvalita nášho života (v morálnom nie materiálnom zmysle) je nadradená kvantite (dĺžke) života. Samotný život nie je podľa stoikov našim vlastníctvom, život by sme mali brať ako pôžičku, ktorú musíme skôr či neskôr splatiť svojou smrťou. Svoj život nemáme vo svojej moci, hoci do určitej miery sme strojcami svojho osudu. Ale ani mudrc, ktorý koná vždy cnostne a rozumne nebude žiť naveky, dokonca môže zomrieť skorej ako človek skazený a nemorálny. Na živote ako takom by nám preto nemalo až tak záležať, dôležitejšie je byť dobrým človekom – konať dobro. A pokiaľ náš život nie je v súlade s konaním dobra, nemá žiadnu cenu. Uznávam, že toto je veľmi radikálny prístup pre nás, bežných smrteľníkov.
Na racionálnej úrovni dávam stoikom a Sokratovi za pravdu, ale nie som istý či by som dokázal to čo Sokrates. Ale možno by sme sa na to mohli pozrieť z inej perspektívy. Ten Sokratov prípad je skutočne dosť extrémny a navyše odtrhnutý od reality bežného človeka. Nie som antický filozof, ani novinár, politik či občiansky aktivista či iná verejne činná osoba, ktorej by mohol hroziť trest zo strany vládnej moci. Okrem toho, trest smrti je u nás dávno zrušený. Preto je trochu problematické vcítiť sa do Sokrata, v jeho situácii sa asi nikdy neocitnem.
Ale morálne/etické výzvy kde sa musím rozhodnúť medzi tým čo je správne a súčasne nekomfortné a tým čo je komfortné, ale súčasne necnostné, sa týkajú každého z nás. Iste, v týchto prípadoch nejde priamo o život a smrť, ale všetky tie necnostné, pohodlné rozhodnutia sú vlastne voľbou v prospech života, kde etika je až na druhom mieste. Pod pojmom „život“ mám teraz na mysli rôzne existenčné dilemy. „Život“ je tu metaforou pre situácie, ktoré nejakým spôsobom ohrozujú náš doterajší spôsob života napr. stratou zamestnania, finančných istôt, bývania, životného partnera a pod. Myslím, že s týmto sa vieme my, bežní smrteľníci 21. storočia ľahšie stotožniť ako so Sokratom, ktorý bol odsúdený na smrť. Takže kardinálna otázka neznie „byť či nebyť“, ale „Život alebo cnosť?“
