Sófrosyné - po stopách múdrosti

Autor: Nigel Glassborow, apríl 2019
Preklad: MP

Úvod prekladateľa:
Čitateľ, ktorý sa ponoril hlbšie do obsahu tohto webu, určite postrehol, že pomerne veľký priestor venujem prekladom prác istého p. Glassborowa, ktoré je možné v kontexte „revivalu stoicizmu“ považovať za mierne obskurné. Niektoré autori – propagátori moderného stoicizmu (ako napr. Massimo Pigliucci, Donald Robertson) veľmi opatrne - priam chirurgicky, iní trocha drsne - mäsiarskym nožom, odstraňujú z torza starovekého stoicizmu všetko metafyzické, posvätné, mystické či „ezoterické“.

Výsledkom je tak povediac sekulárny stoicizmus, ktorý sa vraj lepšie hodí do 21. stor. pretože pôvodné koncepty a presvedčenia starovekých stoikov týkajúce sa fyziky či teológie sú zastaralé a podľa súčasných sekulárnych stoikov nie sú v súlade s modernými vedeckými poznatkami o fungovaní ľudského mozgu či vesmíru. Hoci neodmietam a nie som nepriateľsky naladený voči zástupcom tzv. moderného „sekulárneho“ stoicizmu, v tomto bode sa s nimi nezhodnem.

Nebudem sa tajiť tým, že mám akúsi slabosť na tradičnú „zastaralú“ formu antického stoicizmu, ktorú niekto považuje za archaický či dokonca anachronický „mysticizmus“. Moderný sekulárny stoicizmus na jednej strane odmieta reči „otcov – zakladateľov“ t.j. gréckych stoikov ako Zenón, Chrisippos či Kleanthes, na druhej strane si ponecháva stoický „fatalizmus“ či „determinizmus“, len sa snaží vyhýbať sa pojmom ako „Boh“ a iným slovám, ktoré by mohli pobúriť súčasných sekularistov či ateistov.

Hoci sa sám nepovažujem za nejakého ortodoxného veriaceho v tom monoteistickom slova zmysle (nie som kresťan), ešte viac mi je vzdialený svetonázor radikálneho ateistu, ktorý je alergický na všetko čo je „nevedecké“.  Som niekde medzi sekulárnym a tradičným stoikom (bližšie k tomu tradičnému). Moja „stoická viera“ nie je zatiaľ taká silná ako tá, o ktorej píše a ktorú praktikuje Nigel Glassborow, ale moja stoická cesta či jednoducho cesta človeka nie je na konci, aj keď človek nikdy nevie koľko dní mu ešte ostáva (memento mori).

V každom prípade mám v pláne venovať veľký priestor textom ľudí, ktorý nevnímajú stoicizmus len ako sériu life-hackov či terapeutickú (psychologickú) metódu, a neochudobňujú stoicizmus o jeho „tretí rozmer“, ktorým je fyzika (ktorej súčasťou sú aj metafyzika a teológia). Na druhej strane, nepovažujem moderný sekulárny stoicizmus za menej hodnotný ako je ten tzv. tradičný. Pokiaľ niekomu táto podoba stoicizmu vyhovuje, nevidím na tom nič zlé. Rôzne perspektívy na stoicizmus nie sú zakázané a môžu ho dokonca obohatiť, pretože stoicizmus nie je dogmatické náboženstvo, ale kritickému skúmaniu otvorený filozofický systém.

 MP, august 2025
------------------------------------------

V ranom veku som mal skúsenosti, ktoré ma naučili, že je žiaduce ovládať svoje emócie, že medzi ľuďmi existuje „telepatia“ a že je možné čerpať z širšieho spektra „vedomostí“, než aké má jednotlivec k dispozícii prostredníctvom svojich bežných zmyslov a vedomostí. Tieto skúsenosti ma priviedli k záujmu o hľadanie „fyziky“, ktorá by vysvetlila tieto „lekcie“, ktoré sa ku mne dostali.

Vo veku približne osemnásť rokov som sa odvrátil od viery, v ktorej som bol vychovaný, a to od kresťanstva – hoci účasť mojej rodiny v anglikánskej cirkvi bola skôr kvôli tomu, že chodenie do kostola bolo „tým, čo  by sa malo robiť“, ako kvôli presvedčeniu, že kresťanstvo je „jediná pravá viera“. Kresťanstvo teda na mňa nemalo veľký vplyv.

Od veku približne dvadsaťsedem rokov som svoje hľadanie odložil, keď som sa venoval úlohám hlavy rodiny a živiteľa. Ale vo veku tridsaťdeväť rokov som mal konečne čas vrátiť sa k svojmu hľadaniu. To ma podnietilo k presťahovaniu sa do Glastonbury – nie na festival, ktorý sa paradoxne koná v Pilton, neďaleko Glastonbury. V Glastonbury, rovnako ako pred toľkými rokmi v Aténach, som mal možnosť skúmať všetky druhy náboženských a duchovných myšlienok a zároveň sa venovať laickému záujmu o moderné vedy a etológiu, najmä o podobnosti správania ľudí a zvierat.

Bolo to práve v tomto období, keď som mal jasnú skúsenosť s „niečím iným“, čo zasiahlo do môjho života, pričom som musel odpovedať na duchovné otázky inej osoby (ako som opísal v eseji „Sokratovo ‚božské niečo‘ v konfrontácii s logikou Zenónovej metafyziky“). Bol som tiež „zasvätený“ do konceptu, ako sa Vesmír prejavuje prostredníctvom mojej „božskej podstaty“, ktorá vyslovila slová: „Čo myslíš pod štyrmi dimenziami? Existujú len tri – priestor, pohyb a vedomie.“

A keď som čo najlepšie pochopil, čo to znamená (podľa „Prejav všetkého, čo je – racionalizácia“, ktorá je súčasťou mojej eseje „Na podporu Zénonovej metafyziky“), v odpovedi na otázku, ktorú som položil Kozmu – „Čo ďalej?“ – som bol vedený k eseji profesora Gilberta Murraya z roku 1915 o stoicizme.

Tu som zistil, že to, čo som si sám vypracoval, už bolo sformulované do kompletnej duchovnej a životnej filozofie, ktorou je stoicizmus. Stačilo len zvážiť vplyv pokroku vo vedomostiach, najmä vo fyzike života, na niektoré staroveké stoické teórie a vysvetlenia týkajúce sa takých otázok, ako sú predpokladané pravidelné „ kozmické požiare“ a podobne.

To však neznamená, že sa mi podarilo žiť podľa toho, čo som sa naučil, a napriek tomu, že som od útleho veku dostával „lekcie“, na niektoré svoje činy z minulosti nie som pyšný. Teraz viem, že moje zlé rozhodnutia sú rovnako ako tie dobré súčasťou minulosti, a preto sa nimi netreba trápiť, keďže ich nemožno zmeniť. Avšak nechcel by som, aby veci boli inak, ako sú, lebo inak by som nebol tam, kde som dnes.

Dúfam, že s vekom a skúsenosťami sa mi začalo dariť lepšie žiť podľa svojich stoických presvedčení, ale určite nie som ani zďaleka „svätý“.

Na základe svojich lekcií a skúseností „iného ja“ som presvedčený, že moja cesta bude pravdivejšia, ak budem naďalej usilovať o život „v súlade s prírodou“ alebo, ako to vyjadril Epiktétos, ak sa budem snažiť zosúladiť svoju vôľu s vôľou Božou. Nielenže sa snažím pochopiť, o čom je „hra života“ a ako by som mal hrať svoju úlohu v nej, pozorovaním doterajšieho vývoja hry, ale tiež sa radím s Bohom, keď to považujem za vhodné.

Rozprávam sa s Vesmírom a niekedy mi Vesmír odpovedá.

Ako teda stoici pristupujú k myšlienke rozhovoru s Vesmírom – a teda s Bohom?

Zo stoického hľadiska má zmysel uznať, že s Vesmírom môžeme komunikovať tým, že sa podieľame na jeho Logose – jeho mysliacej schopnosti.

Prostredníctvom „aktívneho princípu“ sme jednotlivcami a zároveň sme jedno s Kozmom (Vesmírom)¹ a všetkým, čo sa v ňom prejavuje. Tento aspekt našej metafyziky ponúka priestor pre také pojmy, ako je Sokratov daimonion, podľa ktorého nás môže viesť „niečo božské“.

Podľa stoicizmu sa môžeme čiastočne dozvedieť, aký má Boh (Vesmír) s nami úmysly (aký je náš osud – účel) a ako môžeme žiť najlepšie, ak sa pozrieme na prírodu, ktorú Boh prejavuje okolo nás, na úlohy, ktoré nám boli pridelené v hre života, a na „spoločné vnímanie“ ľudstva. Staroveký stoicizmus nám však tiež hovorí, že existujú procesy, prostredníctvom ktorých môžeme požiadať Boha o konkrétne vedenie (sprevádzanie), napríklad prostredníctvom veštcov – niečo, čo študovali a kde našli štatistický „dôkaz“, že bolo poskytované správne vedenie.

Tiež nám bolo povedané, že starí stoici sa považovali za rovnocenných s „bohmi“, pričom sa zároveň považovali za súčasť „jediného Boha“, Boha, ktorý manifestuje Vesmír spôsobom, pri ktorom je Vesmír telom Boha. Na základe skúseností a logiky stoici vidia, že na určitej úrovni môžeme komunikovať s Bohom alebo s niektorým aspektom Boha (daimonion alebo „božské niečo“, ako to opisuje Socrates) v tom, že sa podieľame na mysli Boha prostredníctvom „iskry“ „aktívneho princípu“, ktorý preniká naše individuálne telá.

Niekto sa ma raz spýtal, prečo Boh, s ktorým komunikujem, nehovorí k nemu. Poukázal som na to, že keďže táto osoba bola ateista, nebolo to tak, že Boh k nej nehovoril, ale skôr to, že jej presvedčenie ju robilo hluchou a slepou voči Bohu, pretože bola odhodlaná ignorovať všetko, čo bolo v rozpore s jej intelektualizovaným odmietaním všetkého, čo zaváňalo náboženstvom.

Aby človek mohol hovoriť s Bohom, zdá sa rozumné, že musí v Boha veriť. Veď ak by ste neverili, že máte súrodenca, prečo by ste mu volali? To isté platí pre komunikáciu s Bohom, hoci Boh „hovorí“ s človekom aj vtedy, ak nie je veriaci.

Stoicizmus veľmi dobre prebúdza vieru v Boha prostredníctvom stoickej logiky, ktorá vychádza zo stoickej metafyziky, ktorá nám hovorí, že Vesmír sa zjavuje v každom okamihu z „prvotnej hmoty“, ktorá je preniknutá „aktívnym princípom“, kde „aktívny princíp“ je podobný „vedomiu“ moderných vied a má rovnaké vlastnosti, ktoré stoicizmus pripisuje Bohu v tom, že je „univerzálnym vládcom a organizátorom všetkých vecí“.

Keď ide o priame uvažovanie o povahe Boha, stoicizmus ponúka „múdrosť vekov“ vnímanú ako „spoločné vnímanie ľudstva“, ktoré nám ponúka spoločnú vieru v jedinečné „Niečo“, čo je zodpovedné za to, že Vesmír je taký, aký je, v tom zmysle, že „Niečo“ (v stoickej terminológii jeden Boh) je „univerzálny vládca a organizátor všetkých vecí“.

A stačí sa pozrieť na bežnú populáciu, aby sme videli, že aj keď sa ľudia hlásia k „nereligióznosti“, drvivá väčšina z nich má aspoň prechodnú vieru v nejakú formu Boha, čiastočne v dôsledku presvedčenia, že naši blízki sú vždy s nami „v duchu“ – prostredníctvom znovuzjednotenia s Bohom, prechodom do inej „sféry“, reinkarnáciou atď.

(To, čo sa stane s jednotlivcom po smrti, nie je otázka, ktorú starí stoici úplne vyriešili, pretože vo všetkých kultúrach neexistuje „spoločný názor“ na to, čo sa stane – aj keď existuje všeobecné presvedčenie, že to, čo človek urobil v živote, je v určitom zmysle a do určitej miery dôležité, pokiaľ ide o „prechod ďalej“).

V skutočnosti má väčšina ľudí vrodenú vieru v „priateľa za javmi“ a práve táto viera uľahčuje komunikáciu s Vesmírom. Všetko, čo musíme urobiť, aby sme začali rozhovor, je osloviť Boha ako priateľa a potom byť pripravení počúvať odpoveď bez ohľadu na to, aká bude. To v prípade, že odpoveď je potrebná. Rovnako ako každý dobrý priateľ, aj Vesmír je vždy ochotný len počúvať, kým si sami nájdeme odpovede.

Ako sa teda dnes človek môže priblížiť k myšlienke rozhovoru s Vesmírom – a teda s Bohom?

Osobne, keď hovorím s Vesmírom, oslovujem ho ako „Matka-Otec“, lebo ho vnímam ako nášho duchovného „rodiča“.

V priebehu rokov som objavil rôzne techniky, ktoré sú podobné starovekému orákulu (o ktorom sa hovorí, že povedal, že „nikto nie je múdrejší ako Socrates“) a iným podobným starým myšlienkam, pomocou ktorých môžeme získať usmernenie spôsobom, ktorý obchádza kritickú povahu našich myšlienkových procesov, ktoré by nás inak mohli spraviť hluchými a znemožniť priamu komunikáciu. Otvorenosť pre priamu komunikáciu s Bohom je však lepšia ako takéto „triky“.

Niekedy požiadam o pomoc, vedenie a/alebo povzbudenie, podľa potreby, aby som prekonal nejakú životnú situáciu. A keď sa nejaká situácia vyrieši, opýtam sa, čo odo mňa Vesmír chce ďalej, ako službu ostatným a spoločnému dobru.

Samozrejme, že pri takejto komunikácii pomáha dobrý duševný stav („mindset“). Hoci som nebol ušetrený od „úderov osudu“, vždy som bol spokojný so životom, pretože verím, že všetky udalosti v živote majú zmysel – aj keď niekedy je tento zmysel viditeľný až spätne, ak vôbec je. Prijímam, že čokoľvek sa stane, stane sa tak, ako sa stane, pretože je to súčasťou väčšieho celku.

Neuspokojím sa však s tým čo som dostal, tu sa moja úloha nekončí. Snažím sa hrať svoju úlohu tak, aby som, dúfam, prispel k lepšiemu vývoju vecí v priebehu zmien, ktoré prináša existencia. Od nás stoikov sa neočakáva len  (pasívne) „akceptovanie“, ale aj (aktívna) snaha spolupracovať s Vesmírom na ďalšom vývine udalostí.

Stoicizmus nám hovorí, že na to potrebujeme „zjednotiť svoju vôľu s vôľou Božou“. A to môžeme lepšie dosiahnuť, ak sa vedome poradíme s Vesmírom o tom, čo od nás chce.

Stoický tréning zahŕňa kontempláciu nad povahou vecí a situácií, najmä prostredníctvom každodenného „debriefingu“², ktorý si človek sám vykonáva a vyhodnocuje, ako sa počas dňa držal stoického života. Počas takejto kontemplácie sa môže „otvorenej mysli“ naskytnúť hľadaná odpoveď. Musíme však byť otvorení aj prijímaniu rád, usmernení a dokonca pomoci z „vonkajška“ nášho individuálneho stavu bytia.

Pri rozhovore s Vesmírom mi pomáha mať dobré úmysly. Nemôžeme skrývať svoje vnútorné myšlienky a pocity pred tým, čo nás v skutočnosti moment po momente ukazuje takých, akí v skutočnosti sme.

Keď ide o prosbu Vesmíru o pomoc, zistil som, že pomáha, ak príliš netúžim po konkrétnom výsledku, ale vedome potvrdím, že som ochotný prijať výsledok, ktorý nastane – bez ohľadu na to, aký bude.

Aby som tomu vyhovel, niekedy používam jednoduché metódy, ako napríklad oznámiť Vesmíru, čo som sa rozhodol, že je múdre urobiť, a zároveň požiadať Vesmír, aby odklonil alebo zastavil kroky, ktoré sa chystám podniknúť, ak sú nevhodné. V podstate žiadam Vesmír o podporu, aby som mohol pokračovať v konkrétnom konaní, alebo aby ho zastavil. Týmto spôsobom sa snažím zabezpečiť, že nejdem proti „vôli Božej“.

Niekedy, keď je potrebné konať, ale moje súčasné kroky neprinášajú očakávané výsledky a nič nenasvedčuje tomu, že cieľ, ku ktorému smerujem, je nevhodný, zistil som, že poviem Vesmíru, že keďže „plán A“ sa zdá byť v slepej uličke, zameriam svoju pozornosť na „plán B“. Vesmíru však dám najavo, že sa snažím byť trpezlivý a budem spokojný s akýmkoľvek plánom, ktorý sa podarí zrealizovať – ak sa podarí. Z nejakého dôvodu, ktorý som ešte nepochopil, keď sa vzdám akejkoľvek preferencie „plánu A“, zistím, že otvorenosť voči alternatívam akoby uvoľnila všetko, čo bránilo „plánu A“, a často sa potom „plán A“ úspešne dokončí. Možno to je Vesmír, ktorý testuje moju schopnosť prijať a byť trpezlivý alebo vidieť, že nie som príliš pripútaný k nejakému očakávanému výsledku.

Ďalšou „technikou“, ktorú som vyvinul, je „uzavrieť dohodu“ s Vesmírom – alebo presnejšie, zaviazať sa k niečomu z mojej strany. Moja úloha v takejto „dohode“ spočíva v tom, že si uvedomím a urobím všetko, čo je potrebné, aby som sa pripravil na očakávaný výsledok, a zároveň si stanovím časový rámec, v ktorom musím dosiahnuť svoj cieľ. Potom požiadam Vesmír, aby mi pomohol postrčiť potrebné „vonkajšie“ veci správnym smerom.

Niekedy, keď žiadam Vesmír o niečo, môže to trvať nejaký čas, kým sa všetko „dá do pohybu“. Inokedy je to tak, ako keby Vesmír už mal veci pod kontrolou a stačilo len, aby som požiadal – v takom prípade je odpoveď takmer okamžitá. Treba byť trpezlivý – Boh nerobí zázraky, Boh robí len to, čo je možné. Ale s malým postrčením sem a tam môže byť tok zmien nasmerovaný do polohy, kde môžu byť modlitby vyslyšané – ak je to vhodné.

A samozrejme treba mať na pamäti, že človek musí byť opatrný v tom, o čo žiada Vesmír. Vesmír nám to môže dať len preto, aby nám dal lekciu. Treba sa tiež vyvarovať neustáleho otravovania Vesmíru. Existujú časy a miesta, kde sa môžeme poradiť s Vesmírom, ale vo všeobecnosti nám Vesmír už dal všetky odpovede, ktoré potrebujeme, len my nevieme, aké otázky máme položiť. Život sme dostali, aby sme žili ako slobodné bytosti – nie ako otroci Boha.

Ako sa hovorí, „Boh pomáha tým, ktorí si pomáhajú sami.“ A to nie je výzva, aby ste si brali, čo môžete – lepšie by bolo povedať, že „Boh pomáha tým, ktorí idú ďalej a robia to, čo s rozvahou považujú za správne.“ To znamená, že sa snažte žiť život s dobrým úmyslom a s najväčšou pravdepodobnosťou sa veci vyvinú tak, ako majú. Nie nevyhnutne tak, ako by si to človek prial, ale tak, ako by mali, vzhľadom na „širší obraz“, ktorého rozsah si pravdepodobne nie sme plne vedomí. Preto je opäť potrebné prijať to.

Takže aj keď sa niekedy môže zdať, že Vesmír neodpovedá na naše modlitby, absencia odpovede je sama osebe odpoveďou. Možno všetko, čo potrebujeme, je dôvera, že budeme pokračovať a robiť to najlepšie, čo vieme, alebo možno my sami potrebujeme prehodnotiť smer, ktorým sa uberáme, ako súčasť nášho vlastného vývoja.

Keď príde na to, je samozrejme na každom jednotlivcovi, aby sa k Vesmíru priblížil tak, ako to považuje za vhodné – ale rešpekt voči božstvu, s ktorým komunikuje, a úprimnosť voči sebe samému vždy pomôžu.

Existuje však jedna rada, ktorú možno nájsť v „spoločnom vnímaní“ ľudstva. Akékoľvek usmernenie od Boha bude vždy smerovať k tomu, aby sme žili dobrý život. Boh nám nikdy nehovorí, aby sme žili zlý život, pretože nás vždy povzbudzuje, aby sme nerobili „nič z toho, čo bežné zákony ľudstva zakazujú“ – najmä nezákonné zabíjanie.

Keď veríme, že sme dostali odpovede z Vesmíru, musíme si byť istí, že nejde o šialenstvo chorej časti našej mysle, a tiež sa uistiť, že nesledujeme chorú myseľ nejakej charizmatickej postavy, ktorá nám predáva nejakú zvrátenú doktrínu, ktorá je v rozpore s múdrosťou vekov. Boh nás neučí nenávisti.

___________________________
¹  pre stoikov bol Cosmos t.j. Vesmír oveľa viac než len fyzické prostredie. Je to rozumný, živý systém, preniknutý božskou silou, s ktorou sme my, ľudia, neoddeliteľne spojení. Pochopenie a prijatie tohto poriadku je podľa stoikov kľúčom k dosiahnutiu múdrosti, cnosti a vnútorného pokoja.

² Pôvodne sa tento pojem používal v armáde alebo letectve, kde "de-briefing" znamenal podrobnú správu, ktorú pilot alebo vojak podal po misii. Išlo o to, prebrať každý detail, zistiť, čo sa podarilo a čo nie.